Markéta Derdáková: Vedecká práca si vyžaduje celého človeka

Ste doktorou veterinárnej medicíny. Netúžili ste namiesto vedeckej práce radšej po praxi, konkrétnej starostlivosti o zvieratá?
So mnou je to trochu zložité. K veterine som totiž nesmerovala priamo už od detstva. Ešte na strednej škole som napríklad uvažovala o práve či o žurnalistike. Bavili ma však i prírodné vedy, a keďže môj vtedajší priateľ študoval na veterine, nadchla ma predstava farmárčenia v Austrálii. Takže som si napokon zvolila túto školu. Rozhodne však neľutujem. Od začiatku ma štúdium chytilo, ale zároveň som si uvedomovala, že viac dávam prednosť predklinickým disciplínam. Takže som sa začala orientovať práve týmto smerom.

Začali ste pracovať v Parazitologickom ústave SAV, ale už zakrátko ste aj s manželom a polročným synom vycestovali na 16 mesiacov do USA. Získať prestížne Fulbrightovo štipendium iste nebolo ľahké. Neobávali ste sa však, či ako mladá rodina všetko zvládnete?
Určite by som to nedokázala bez Jurajovej pomoci. Práve začínal rozbiehať vlastnú kariéru, ale chápal, že pre mňa ide o veľkú šancu. Tým viac, že som mala pôsobiť na Yale University v New Havene, kde je špičkové laboratórium na výskum kliešťov a nimi prenášanej lymskej boreliózy, ktorej som sa venovala. Mimochodom, práve tam, iba o 30 kilometrov ďalej, v mestečku Lyme, bola borelióza v roku 1982 po prvý raz identifikovaná ako choroba.

Nerobil vám problém jazyk? Predsa len ,,kuchynská“ angličtina vo vedeckom ústave nemohla stačiť.
Našťastie, nie. Ešte na strednej škole som bola rok v USA a v piatom ročníku na vysokej škole som v USA zasa praxovala u jedného veterinára.

Je pravda, že manžel sa vtedy stal ,,mužom v domácnosti“ a prebral hlavnú starostlivosť o syna Kubka?
Áno, vďaka nemu som potom naozaj mohla zostávať v laboratóriu tak dlho, ako som potrebovala, aj keď po istom čase začal po večeroch pracovať na veterinárnej pohotovosti. Doteraz však tvrdí, že som to občas až preháňala a že keď ma niekedy malý uvidel, radšej sa skryl za neho. (Smiech.)

Keby ste si mali spomenúť na váš najsilnejší zážitok z Ameriky – o čo by išlo?
Myslím, že každý, kto tam príde po prvý raz, je úplne šokovaný, aké je všetko veľké. Autá, cesty, domy, porcie jedál v reštauráciách... Keďže ja som bola po prvý raz v USA už v roku 1992, šok bol o to väčší, že u nás sme sa ešte len preberali z totality. Pokiaľ ide o New Haven, tam sa mi splnil sen z detstva - prežiť aspoň nejaký čas na kvalitnej americkej univerzite. Ale že pôjde priamo o Yale University, to sa mi určite ani nesnívalo. Ďalším zážitkom bolo, že som tam stretla ľudí, ktorí výrazne ovplyvnili moju profesionálnu dráhu a stali sa aj mojimi vynikajúcimi priateľmi.

Prečo vás zaujala práve lymská borelióza a jej spôsob prenosu kliešťami?
Lebo ide o veľmi aktuálnu problematiku. Veď práve kliešte sú po komároch druhým najdôležitejším prenášačom infekčných ochorení. Lymská borelióza je najrozšírenejšie kliešťami prenášané ochorenie na severnej pologuli a je stále typickejšia aj pre Slovensko. A keď sa včas nerozozná, môže mať veľmi ťažký priebeh a následky.

Aby sme sa zbytočne nebáli - ako sa teda dá liečiť?
V prvom, ale ešte aj v druhom štádiu sú antibiotiká veľmi úspešné. Veľmi dôležitá je však práve rýchlosť, lebo keď lymská borelióza prejde do tretieho, chronického štádia, zostávajú trvalé následky.

Pôsobíte v spoločnom laboratóriu Parazitologického ústavu SAV a Ústavu zoológie SAV. Skúste nám, laikom, veľmi stručne povedať, na čom s kolegami pracujete.
Na viacerých projektoch týkajúcich sa výskumu kliešťov a nimi prenášaných ochorení. Teda nielen lymskej boreliózy, ale aj vírusu kliešťovej encefalitídy, anaplazmózy a babeziózy (ochorenie dobytka a oviec spôsobené parazitmi). Sledujeme výskyt kliešťov po celom Slovensku, ich rôznorodosť a cirkuláciu v prírodných podmienkach a podieľame sa na zlepšovaní diagnostických metód na detekciu patogénov v kliešťoch, ale aj vo vzorkách krvi a tkanív pacientov.

Ste v laboratóriu jediná žena? Uplatňuje sa u nás vo vede už dosť žien?
Určite ich počet rastie. V našom Parazitologickom ústave tvoria napríklad už väčšinu. A podobne je to aj inde. Vedia pritom spojiť prácu s rodinou a majú i výsledky. O vyššie funkcie však ženy často skôr neprejavujú záujem, lebo si vyžadujú veľa času a ten im, práve pre rodinu, zvyčajne chýba - a tiež si myslím, že nemajú také ambície.

Žiadna diskriminácia zo strany mužov?
Z vlastnej skúsenosti ju nemôžem potvrdiť. Môj školiteľ docent Peťko ma vo všetkých rozhodnutiach vždy podporoval. Úprimne povedané, skôr som sa s ňou stretla počas pobytu v USA. Pamätám sa na významného profesora, kapacitu, ktorý síce uznával podiel žien vo vede, ale bolo cítiť, že mužov považuje za čosi viac. Hoci to verejne nikdy nevyslovil...

Čo vás osobne na vede, výskume zaujíma najviac?
Asi túžba vedieť viac o probléme, ktorý sa má riešiť. Pričom z výsledku, ktorý dosiahnem, vyplývajú zasa nové otázky a človek znovu stojí akoby na začiatku. A často ani nevie, kam sa dopracuje.

Slovenská veda je dlhodobo podfinancovaná a platy vedeckých pracovníkov určite nepatria medzi najvyššie. Preto si napokon ani mnoho nadaných mladých ľudí vedeckú dráhu nezvolí. Čo s tým?
Samozrejme, treba si reálne zvážiť, čo kto chce od života. Ja mám možno trochu šťastie, že teraz manžel pomerne slušne zarába. Aj keď zasa veľa cestuje a robí aj po nociach. Ani tak sme sa však nevyhli hypotéke na byt a pôžičkám. Rovnako ako ďalší mladí ľudia. Situácia sa však pomaly mení - samozrejme, keď sa tiež snažíte. Veľa pomáhajú granty, je tu Agentúra na podporu vedy a výskumu, možnosti rôznych študijných pobytov, stáží... Skôr ma preto mrzí, že verejnosť vie iba málo o práci našich vedeckých ústavov, ktoré majú často aj z medzinárodného hľadiska veľmi dobré výsledky. Rovnako ako o mnohých vedcoch, ktorí keď idú do zahraničia, zvyčajne sa tam veľmi dobre uplatnia.

Neuvažovali ste o trvalom či aspoň dlhodobom odchode do zahraničia?
Viem si to predstaviť. A keby som bola bez rodiny, asi by som, aspoň na pár rokov, išla pracovať von. Aj keď nie primárne z finančného hľadiska, ale pre nové poznatky a možnosti pracovať v prostredí skutočne špičkových ústavov. V New Havene som si totiž už vyskúšala, že by som v inom prostredí dokázala žiť a nerobila by mi problémy ani komunikácia. Netreba si však robiť ani ilúzie. Tamojší vedecký život je tvrdý. Napríklad, u nás, keď získate v ústave trvalé miesto a pracujete, tak vám ho v podstate nikto nevezme, ale v USA sú vedci väčšinou na termínových zmluvách a po ich skončení sa často celé laboratórium rozpustí a ľudia si zasa hľadajú miesto. Bez istoty, že ich inde prijmú. A to môžu byť profesori aj starší ako 50 rokov... Teraz však o odchode do zahraničia naozaj ani neuvažujem. Pôsobím v tíme, ktorý je výborný. Mám prácu, ktorá ma zaujíma, prináša výsledky a necítim potrebu ju meniť. Okrem toho, manžel by dnes prácu ťažko mohol opustiť rovnako ako pred pár rokmi. Dokonca, keď som mu aj raz povedala, že som dostala istú zaujímavú ponuku, zo žartu vyhlásil, že ma pustí iba vtedy, keď sa s ním rozvediem. (Smiech.)

Navyše, teraz do vašej rodiny pribudla pred pár mesiacmi aj malá Karolinka, s ktorou ste na materskej dovolenke.
A ktorá bola, rovnako ako Kubko neplánovaná, ale o to viac vítaná. Samozrejme, dnes sa sústreďujem najmä na ňu a plánujem s ňou aj byť doma aspoň dva roky. Zároveň nechcem ani celkom stratiť kontakt so svojou prácou, takže s kolegami pravidelne komunikujem. Našťastie, existuje internet a iné technické vymoženosti, ktoré mi to umožňujú a je len na mne, ako ich využijem.

Keby vám raz deti povedali, že chcú ísť vo vašich stopách – súhlasili by ste?
Určite by som ich neodhovárala. Aj keď by som ich upozornila na všetky plusy i mínusy. U Karolinky je to však naozaj ešte skoro a Kubko, ktorý je druhák, zasa iba nedávno vyhlásil, že chce byť raper. (Smiech.) Zároveň sa však zaujíma aj o minerály, má z nich celkom slušnú zbierku, od piatich rokov s ním chodíme na všetky burzy, veľa si o nich aj číta... Takže, ktovie.

Dá sa vôbec spojiť náročný život vedeckej pracovníčky s každodennou starostlivosťou o rozrastajúcu sa rodinu?
Ja by som to nedramatizovala. Lekárky, ktoré majú pravidelné nočné služby, alebo stále cestujúce manažérky asi doma riešia viac problémov. Vedecká práca si síce vyžaduje celého človeka, ale zvyčajne je možnosť pracovný čas si trochu prispôsobiť, prípadne robiť aj doma. Nevraviac o tom, že mne manžel v domácnosti veľmi pomáha. Má síce časovo náročné a zodpovedné zamestnanie vo farmaceutickej firme, ale napríklad, na rozdiel odo mňa, veľmi rád varí. Takže, keď môže, rád ma pri sporáku zastúpi. Samozrejme, keby som bola sama, možno by som sa vede venovala viac, ale pre mňa je a bude rodina vždy na prvom mieste. Viete, život si vždy nájde svoju cestu. Po škole sme s manželom plánovali päť-šesť rokov sa venovať práci a cestovaniu. A vidíte, prišiel syn, teraz dcéra a všetko bolo zrazu inak. Inak, ale lepšie. Čo je hlavné.

A súkromie, záľuby – máte ešte na nejaké čas?
Naším spoločným rodinným hobby je cestovanie. Veľa chodíme aj do prírody, na turistiku a už teraz vezmem malú do šatky a pokojne sa vyberieme niekde do okolia Bratislavy. Zvyčajne to spojíme s grilovačkou. Radi sa tiež bicyklujeme, chodíme na ryby a v zime sa zasa vyberieme lyžovať.

Ešte stále ste iba na začiatku svojej pracovnej i životnej cesty. Ako ju vidíte? Kam by mala smerovať?
Ťažká otázka. Určite chcem zostať pri vede. Ako veľmi zaujímavá sa napríklad ukazuje problematika vývoja protikliešťových vakcín. Takzvané transblokové vakcíny pre hovädzí dobytok už v Austrálii existujú, ale pre ľudí zatiaľ nie. Verím, že nám vydrží aj kolektív, keďže dobré medziľudské vzťahy na pracovisku sú pre mňa veľmi dôležité. Preto je mi aj veľmi ľúto, že pred niekoľkými mesiacmi zomrel bývalý riaditeľ Ústavu zoológie SAV doktor Labuda, ktorý bol v problematike kliešťov a nimi prenášaných ochorení svetovou kapacitou. Mali sme ho všetci veľmi radi a verím, že sa nám podarí úspešne pokračovať v projektoch, ktoré on nedokončil. No a teraz, keď som doma, zasa uvažujem, že by som sa trochu viac zamerala i na popularizáciu vedy. Na články v médiách, prípadne prednášky informujúce verejnosť o možnostiach, ako sa vyhnúť kliešťovým nákazám, prípadne minimalizovať ich následky. Ale to ešte uvidím. Veď malá má iba pol roka...

MVDr. Markéta Derdáková, PhD (33)
Narodila sa v Prahe. V Košiciach vyštudovala všeobecné veterinárne lekárstvo. Pôsobí v Parazi-tologickom ústave SAV. V rokoch 2000 - 2002 získala Fulbrightovo štipendium, Yale University, USA. Dvakrát získala 1. cenu Slovenskej parazitologickej spoločnosti za najlepšiu publikovanú prácu mladých parazitológov, Cenu SAV a Cenu V4 pre mladého vedeckého pracovníka v roku 2006. Je vydatá, má dve deti. Manžel pracuje ako manažér vo farmaceutickej firme.

Autor: SMEženy, 2/2008