Malí športovci

Deti vnímajú pohyb ako jednu zo svojich základných životných potrieb. Ako hovorí detská lekárka Jaroslava Orosová, deti v predškolskom a začiatkom školského veku sa tešia z akejkoľvek činnosti: „Cvičenie im vo svojej podstate dáva možnosť objavovať niečo nové.“ Ako sa dá budovať vzťah detí k pohybu a športu? Podľa kondičného trénera Richarda Galoviča záleží najmä na prístupe rodičov: „Najlepším spôsobom, ako deti ovplyvniť, je pozitívny príklad. Spoločné pohybové aktivity rodičov a detí, účasť rodičov na ich športových programoch, u nich vytvárajú dobrý vzťah k športu, ale aj k rodičom.“

V čom všetkom je teda šport pre deti užitočný? „Pomáha im vytvárať správne pohybové návyky a priaznivo ovplyvňuje ich telesný vývoj. Cieľavedomé športovanie tiež dokáže formovať základnú sebadisciplínu a vôľové vlastnosti, ktoré v ďalšom živote budú potrebovať,“ hovorí tréner. Vo vývoji človeka existujú určité senzitívne obdobia, vhodné na rozvíjanie rôznych pohybových schopností: „U detí je dôležité rozvíjať najmä pohybovú koordináciu a priestorové videnie. Najvhodnejším prostriedkom sú športové hry, ktoré budujú aj kolektívnu zodpovednosť. Dôležité je, aby činnosti boli čo najviac hravé a variabilné, aby deti zaujali. Vyhýbať sa treba veľkým silovým a vytrvalostným výkonom,“ vysvetľuje odborník.

Pohyb, hra a tvorivosť
Ktoré športové aktivity sú pre deti vhodné? Pre tie najmenšie najmä klasické hry, ako naháňačka alebo skrývačka, pri ktorých sa zabavia. „Treba dbať o to, aby sme deťom rozvíjali takú pohybovú schopnosť, na ktorú je ich organizmus vzhľadom na vek pripravený. To je základné pravidlo, ktorého dodržiavanie nám zaručí, že dieťa nepreťažíme,“ upozorňuje Galovič. Podľa lekárky by dieťa do obdobia puberty malo mať zaručený harmonický rozvoj pohybového aparátu: „V prípade jednostrannej záťaže sa uňho veľmi skoro môžu prejaviť problémy s kĺbmi, šľachami, svalmi a chrbticou, ale aj psychické problémy.“ Zabudnúť nesmieme ani na to, že deti treba v prvom rade vtiahnuť do hry a zabezpečiť im primeranú dávku tvorivosti.

Deti by sme nemali nútiť ani do kolektívnych športov: „Najskôr si musia vyskúšať, či im lepšie vyhovuje individuálne športovanie, alebo v tíme,“ hovorí lekárka. Mnohí rodičia vyberú dieťaťu jeden konkrétny šport už v útlom veku, aj keď neplánujú mať z neho vrcholového športovca. Je to správny postup? „Ak to vyplýva z celkových časových nárokov na dieťa, ktoré okrem športového oddielu navštevuje aj rôzne iné krúžky, jazykovú školu a podobne, iný postup by asi ani nebol možný. Ale nejakej výraznej špecializácie na konkrétny šport sa zo začiatku netreba obávať. Prípravky všetkých športov zahŕňajú aj všeobecnú pohybovú prípravu,“ vysvetľuje odborník. Podľa lekárky by sa k športovej špecializácii nemalo pristupovať skôr než v puberte: „Každý organizmus sa však vyvíja individuálne a treba vždy posúdiť stupeň jeho fyzického aj psychického rozvoja. Medzi desiatym a dvanástym rokom veku v ňom prebiehajú najvýznamnejšie hormonálne zmeny. Napríklad cvičenie v posilňovni je vhodné až po tomto období, aj keď niektorí odborníci ho odporúčajú, pod prísnym dohľadom trénerov, už od desiatich rokov.“

Športoví „prelietavci“
Mnohí rodičia majú s deťmi známu skúsenosť – rýchlo sa pre nejaký šport nadchnú, ale len na chvíľu. Potom sa im zapáči ďalší a po čase sa situácia opakuje. „Takáto „prelietavosť“ je obvykle chybou rodičov, ktorí dieťaťu nevyberú pohybovú aktivitu, ktorá ho zaujíma, ale takú, ktorá sa páči najmä im,“ varuje tréner. Skutočný záujem dieťaťa môžu rodičia zistiť tak, že sa o športe najskôr budú spolu rozprávať, sledovať ho v televízii alebo na štadióne, prípadne si ho vyskúšajú v domácich podmienkach. „Až keď budú vidieť, že dieťa tento šport naozaj chytil, môžu ho zapísať do krúžku alebo klubu.“ Sú však aj rodičia, ktorí v princípe odmietajú, aby sa ich dieťa venovalo akémukoľvek športu, lebo z neho nechcú mať vrcholového športovca, aj keď dieťa športovanie láka. „Pravdepodobne ide o rodičov, ktorí sami nemajú vyvinutý kladný vzťah k športu. Mali by však myslieť na nenahraditeľné pozitívne aspekty, ktoré športovanie ponúka a ktoré aj im pomôžu pri formovaní a výchove ich dieťaťa,“ radí Galovič.

Príprava už v škôlke
Aký majú deti vzťah k telesnej výchove, o úrovni ktorej sa dnes dosť diskutuje? Podľa Renáty Novákovej, ktorá tento predmet učí na prvom stupni základnej školy, závisí jeho úroveň od možností, ktoré škola alebo škôlka majú, ale aj od učiteľa a od detí: „Sú aj také, ktoré športovanie nezaujíma a cvičiť nechcú. Z vlastnej skúsenosti však môžem potvrdiť, že deti na našej škole sú živé a hravé, rady cvičia a telesná výchova patrí medzi ich najobľúbenejšie predmety. Určité pohybové danosti majú všetky deti, ale záleží aj na tom, akú prípravu mali v škôlke, na čo môžeme v prvej triede nadviazať.“ Upozorňuje však, že z roka na rok sú deti menej pohyblivejšie, chýba im najmä už spomínaná schopnosť koordinácie pohybov: „Asi je to dôsledok toho, že dnes sú rodičia viac opatrní, nepustia ich bežne napríklad hrať sa samé pred dom, nedovolia im, obrazne povedané, ani spadnúť. To je však chyba, lebo deti sa musia trošku „oťukať“ aj po fyzickej stránke.“ Hodiny telesnej výchovy však niekedy môžu byť „strašiakom“ pre tých, ktorí za svojimi spolužiakmi pohybovo zaostávajú. „Na mojich hodinách som nezažila, že by sa deti navzájom napríklad vysmievali preto, lebo niektoré z nich je v tomto smere menej zdatné a šport mu nie je blízky,“ vysvetľuje pedagogička. Podľa trénera je však aj pri deťoch, ktoré z rôznych dôvodov športovať nechcú, dôležitý pozitívny príklad: „Vhodná a zábavná pohybová aktivita sa dá nájsť naozaj pre každého.“

Známky až na druhom stupni
Ak dieťa prekonalo, alebo práve prekonáva vážnejšie zdravotné problémy, rodič musí učiteľa informovať, či sa na telesnej výchove môže zúčastňovať: „Mnohé deti napriek rôznym zdravotným problémom cvičiť chcú, preto im treba vysvetliť, čo robiť môžu a čo už nie. Ja v takýchto prípadoch vždy najskôr vyžadujem potvrdenie, že naozaj sú schopné cvičiť, prípadne s akými obmedzeniami.“ Deti už od telocviku neodrádza ani hrozba horšej známky na vysvedčení: „Na našej škole sa na prvom stupni telesná výchova neznámkuje. Na druhom stupni záleží na učiteľovi, ale myslím, že známkovanie je pre žiakov určite dobré ako motivácia.“

V prvej triede deti rozvíjajú a získavajú základné zručnosti – najmä formou hry, behajú, skáču, využívajú klasické pomôcky, ako sú švihadlá a lopty. „Cvičiť môžu aj v školskom klube po vyučovaní, v rámci ktorého trávia čas aj vonku,“ hovorí Nováková. Už na prvom stupni si deti spôsobom primeraným ich veku vyskúšajú atletiku, loptové hry aj gymnastiku. „Telesná výchova u nás nie je nijaká spartakiáda. Dávame deťom dosť priestoru, aby sa mohli pohybovo realizovať. Hodiny sú živé, ale nie živelné, musíme ich usmerňovať. Na našej škole funguje aj turistický krúžok, organizujú sa aj cvičenia v prírode a športové hry.“ A ktoré športy sú medzi deťmi obľúbené? „Určite napríklad futbal. Zaujímajú ich najmä všeobecne populárne športy. O tie menšinové, o ktorých sa veľmi nehovorí, u nás je to napríklad atletika alebo gymnastika, záujem nemajú. Na našej škole sa však s kolegami snažíme, aby deti hodiny telesnej výchovy využili čo najviac. A keď napríklad zbadám, že je niektoré z nich naozaj šikovné, určite rodičom odporučím, aby ho k športovaniu viedli aj mimo školy.“

Deti sa musia hýbať
Podľa doktorky Orosovej dnešné deti menej športujú: „To im spôsobuje rôzne problémy – napríklad nesprávne držanie tela a ochabnuté svalstvo. Stúpa aj počet obéznych detí, pričom až osemdesiat percent z nich trpí obezitou aj v dospelosti, keď sa k nej väčšinou pridružia ďalšie ochorenia ako cukrovka, vysoký krvný tlak, poruchy spánku a podobne.“ Preto je dôležité privykať deti nenásilnou formou na športovanie, nevyžadovať od nich vrcholové výsledky. „Deti musia byť stále aktívne – batoľatá by mali stráviť pohybovými aktivitami jeden a pol hodiny denne – z toho tridsať minút má tvoriť plánovaná fyzická aktivita a šesťdesiat minút voľná hra. Deti v predškolskom veku by počas dňa nemali byť bez pohybu viac ako hodinu, v školskom veku dve hodiny denne,“ odporúča lekárka.

Nepotrebujem z nich mať šampiónov
Madlen Tkáčová, 35 rokov, manažérka
„Určite je dôležité, aby bol človek vedený k športovaniu už v detstve. Tak to bolo aj u mňa. So všetkými aktivitami, ku ktorým ma viedol môj otec, sa snažím zoznamovať aj deti. Manžel má k športu tiež blízko, takže mali po kom zdediť vzťah k pohybu. Kristína má dvanásť rokov a už od škôlky si vyskúšala všeličo. Od piatich rokov som ju učila lyžovať, chodila na ľudové tance, baví ju inline korčuľovanie. Posledné dva roky chodí aj s kamarátkou na squash. Trénuje dvakrát do týždňa s trénerom a veľmi ju to chytilo.

Matúš má päť rokov a so športovaním tiež nemá problém, vôbec sa nebojí. Keď prvý raz stál na lyžiach, hneď sa mu to zapáčilo a chcel sa spúšťať čo najrýchlejšie. V štyroch rokoch sa začal učiť plávať a tento rok som ho v škôlke zapísala na kurz korčuľovania. Myslím, že dieťa by si malo vyskúšať každý šport, ktorý ho zaujme. Musí zistiť, čo všetko existuje, treba mu ukázať rôzne druhy aktivít a nechať ho, aby si prirodzene vybralo samo. Samozrejme, ak môže absolvovať kurzy v škôlke alebo v škole, netreba mu hneď, ako to doma oznámi, zaplatiť celý kurz.

Najlepšie je dohodnúť sa s trénerom, aby si dieťa najskôr párkrát vyskúšalo, či ho práve ten šport zaujme. Matúš chodí do veľmi dobrej škôlky, kde sa deti môžu venovať mnohým aktivitám – tancu, tenisu, plávaniu, korčuľovaniu, lyžovaniu, cvičia aj na fitloptách. Na začiatku je dobré zistiť aj to, k akému trénerovi sa dieťa dostane, ako k deťom pristupuje, čo od nich požaduje. Šport je pre deti dobrý najmä preto, aby trávili voľný čas rozumne, aby si pestovali vôľu a výdrž. Ja z nich nepotrebujem vychovať nijakých šampiónov, ale na druhej strane – keby sa nejakému športu naozaj venovali a mali by k nemu vzťah, uvažovala by som aj o serióznejšom prístupe.“

Šport je skvelý relax
Marián Lipták, 46 rokov, projektový manažér
„S manželkou lyžujeme už od detstva. Ja som z Kremnice, ona z Tvrdošína, takže sme mali kopce hneď za domom. Lyže sú vlastne naše druhé nohy a deti sme na ne postavili hneď, ako sa naučili chodiť a minulý rok sme ich dali do lyžiarskeho oddielu Pozemné stavby Bratislava. Šimon, ktorý má dnes sedem rokov, si na lyže naozaj rýchlo zvykol, a keď začal chodiť do oddielu, stačilo pár dní a lyžoval doslova ako drak. Má v sebe veľkú energiu a chce vyhrávať.

Barborka má desať a chodila aj na korčuľovanie, ale viac športov bolo časovo náročné skĺbiť, takže napokon si vybrala lyžovanie. Aj tento šport je náročný na čas, každý víkend v zime trávime niekde na horách. Ale striedame sa s manželkou – jeden víkend ide s nimi na preteky ona, druhý ja. S oddielom chodia aj na sústredenia – v októbri a novembri na ľadovec do Rakúska a v zime tu na Slovensku. Ale vrcholových športovcov by som z nich nechcel mať. Vrcholový šport dnes nie je o športe, ale najmä o biznise, aj o zraneniach. Syn začal nedávno vymýšľať, že by chcel chodiť aj na futbal, ale dal som mu na výber – lyže alebo futbal. Oboje by sa zvládnuť nedalo. A vybral si lyžovanie. Určite aj preto, že v oddiele sú výborná partia, perfektní kamaráti. V oddiele môžu lyžovať asi do pätnástich rokov, ale nemyslím si, že to bude pre nich nejaká vážna zmena, keď odtiaľ odídu.

Venujeme sa aj iným športom, chodíme na túry aj liezť po skalách. Väčšinou si terén vyskúšam najskôr ja, a keď ho prejdem bez problémov voľne, vezmem tam aj deti. Všetok voľný čas využívame na to, že ideme niekam von – lyžujeme, korčuľujeme, bicyklujeme, v lete plávame, potápame sa. Šport beriem ako relax. Vypnem mobil, notebook a skvele si oddýchnem. A určite ho tak raz budú brať aj deti.“

Autor: Zuzana Zajacová, SMEženy 2/2008