Katarína Turnerová: Ženám harfa lepšie sedí

Hovorí sa, že harfa je nástroj fajnšmekrov. Ako ju vnímate vy? Cítite sa za ňou výnimočne?
Iste, pretože som na väčšine koncertov jediná harfistka v celom orchestri. Len v niektorých skladbách hráme dve. A veľmi mi to lichotí. Rada som sama zodpovedná za prácu, ktorú na pódiu odvediem. Určite by som si iný nástroj ani nevybrala.

V orchestri ste vlastne samostatná jednotka – svojím spôsobom sólistka. Berú vás tak aj kolegovia?
Myslím, že áno. Tí, ktorí vedia, čo práca harfistky znamená, ju vedia aj oceniť. Ale orchester je najmä kolektív, partia, do ktorej treba zapadnúť. Ak si hráči nerozumejú, je to na výkone väčšinou poznať.

Istý známy dirigent raz spomenul príhodu, keď si na skúšku zabudol priniesť taktovku, ale nebol to problém, lebo harfistka mu požičala ihlicu. Mala, ako obyčajne, menej vstupov, tak si krátila čas pletením. Aj vy sa na pódiu nudievate?
No, určite tam neštrikujem (smiech). Áno, je pravda, že harfistky v mnohých orchestrálnych skladbách nemajú veľa vstupov, ale mne nerobí problém sedieť na pódiu a čakať na svoju chvíľu. Najmä ak ide o nové dielo, ktoré som zatiaľ nikdy nehrala. Musím si ho predsa vypočuť a sledovať výkon mojich kolegov (smiech). Sledujem všetko, aj publikum. Nikdy sa nenudím.

Aké boli vaše hudobnícke začiatky? Deti sa zvyčajne zoznamujú s hudbou prostredníctvom „tradičnejších“ nástrojov, ako je klavír, husle alebo flauta.
Od štyroch rokov som spievala v detskom zbore v Žiline. Volal sa Sedmokráska a doteraz si pamätám, ako pekne sme vyzerali v modrých šatách s bielymi mašľami. A od prvej triedy základnej školy som chodila šesť rokov na klavír k veľmi dobrej pani učiteľke. Tak som ju mala rada, že keď po niekoľkých rokoch odišla učiť na inú školu a pokračovala som u inej, klavír ma už zaujímal menej. Ale chcela som vyskúšať nejaký iný nástroj. Nedokázala som si predstaviť, že by som sa venovala niečomu inému ako hudbe. Jednak preto, lebo mi veľmi nešla matematika, ktorá ani dnes nie je mojou silnou stránkou, o čom sa presviedča najmä môj syn, keď potrebuje niečo vysvetliť (smiech). Ale hlavný dôvod bol, že hudbu som mala rada a chcela som ju študovať.

Prečo ste sa rozhodli práve pre harfu?
Do harfy sa zamilovala na prvý pohľad a zostala jej verná až dodnes. Napriek tomu, že v jej živote boli chvíle, keď uvažovala aj nad tým, že by sa venovala úplne inej práci. Prvá harfistka Slovenskej filharmónie je rada, že pre tento krásny nástroj existuje obrovské množstvo klasických aj súčasných skladieb, po koncerte si však najradšej vychutnáva ticho.
Pani učiteľka, ktorá ma vtedy učila klavír, mi raz povedala: Poď, niečo ti ukážem. A priviedla ma do strašne škaredej miestnosti, kde stál nádherný nástroj. Bol to pre mňa úplný šok. Hneď som sa videla, ako za ním sedím, v dlhých „princeznovských“ šatách. Bola to láska na prvý pohľad.

Splnili sa vaše romantické predstavy?
Žiaľ, romantický pocit pri prvom pokuse o hru zmizol a rýchlo prišlo vytriezvenie. Vôbec som netušila, aká to bude drina. Musela som držať obrovský nástroj a v polohe pre mňa úplne neprirodzenej sa snažiť hrať. Najskôr moje prsty nedokázali vytvoriť žiadny tón. Začínala som v dvanástich rokoch. Vtedy sú brušká prstov ešte veľmi mäkké a po hodinách cvičenia sa mi robili riadne pľuzgiere. Chvíľu trvalo, kým som sa do toho dostala, ale keďže som veľmi chcela, nevnímala som to ako problém. Aj keď nikdy nezabudnem, ako ma pán profesor Tibor Kováč privítal slovami „fajn, ďalšia obeť prišla“ (smiech). Mala som šťastie, bol to výborný pedagóg. Pripravil ma na talentové skúšky a študovala som u neho aj na konzervatóriu.

Ako dlho ste museli denne cvičiť?
Na vysokej škole som za harfou trávila aj desať hodín denne. Študovala som na pražskej Akadémii múzických umení a aj tam som stretla skvelých profesorov. Učili tam osobnosti, ktoré mi ako keby otvorili iné oči. Bolo to náročné obdobie, prvý raz som bola ďaleko od rodiny a najskôr som to ťažko niesla. Ale na druhej strane – mohla som sa venovať len hudbe. Chodila som na koncerty, nasávala atmosféru. Bol to pre mňa nový svet. A bolo úžasné študovať na škole, kde k profesorom patrili napríklad renomovaní hráči Českej filharmónie.

Nechceli ste v Prahe zakotviť natrvalo, keď na vás tak zapôsobila?
To nie. Najmä kvôli rodine, ale aj preto, lebo už v druhom ročníku na Akadémii som urobila konkurz do Symfonického orchestra slovenského rozhlasu a od tretieho ročníka som v ňom začala pôsobiť. Skĺbiť školu s profesionálnym hraním bolo časovo náročné, ale zvládla som to. Keď príde šanca, treba ju využiť. A po piatich rokoch som nastúpila do Slovenskej filharmónie.

Venujete sa orchestrálnej, komornej aj sólovej hre. Ktorá z týchto polôh vám najviac sedí?
Záleží skôr na repertoári. Napríklad Šeherezáda od Rimského-Korsakova alebo Smetanova Má vlast sú pre harfu ideálne skladby – má v nich sólo a hrá aj s orchestrom. Úžasné je aj komorné duo s flautou. Pre takúto kombináciu nástrojov existuje množstvo diel a s mojím manželom – flautistom sme s naším repertoárom precestovali doslova celý svet.

Akú hudbu hráte radšej – klasickú alebo súčasnú?
Jednoznačne romantickú klasiku. Som veľký romantik. Najradšej mám filmy s happyendom (smiech). Ale mám vzťah aj k súčasným skladbám. Napríklad hudba pána Iľju Zeljenku je skvelá. To bol skladateľ, ktorý dokázal s interpretmi aj výborne komunikovať a veľmi som si ho vážila.

Počula som, že k vašim dominantným vlastnostiam patrí disciplinovanosť a máte sklony k perfekcionizmu. To je vo vašom povolaní určite výhoda.
Pán profesor Kováč absolvoval vojenskú školu, takže disciplínu mal naozaj v sebe a na konzervatóriu k nej viedol aj mňa, za čo som mu nesmierne vďačná. Nemala som problém pravidelne cvičiť. Chodila som dokonca každé ráno na šiestu, keď sa škola len otvárala. Ale určite som perfekcionizmus zdedila aj po rodičoch. Máme túto vlastnosť v rodine. Môj brat má v skriniach ešte vzornejšie „komínky“ bielizne ako ja (smiech).

Aj hudbu máte v rodine?
Z otcovej strany je dosť hudobníkov. Jeden môj brat má aj kapelu. Aj náš syn Tomáš je veľmi nadaný. Spieva v chlapčenskom zbore, hrá na klavíri a má výborný sluch.

Akým spôsobom študujete nové skladby?
Máme plný byt cédečiek s množstvom nahrávok, takže keď niečo študujem, môžem porovnávať a často aj konzultujem s manželom. Dnes už necvičím desať hodín denne, ale prípravu si nikdy nedovolím podceniť. Ani ak ide o skladbu, ktorú dobre poznám a mám ju dlhšie v repertoári.

Ako koncertná umelkyňa určite nepodceňujete ani vizuálnu stránku.
Samozrejme, na koncerte je vždy dôležitá aj vizáž, ale nie je pre mňa prvoradá, nesedím hodiny pred zrkadlom. Svojmu zovňajšku sa venujem skôr striedmo. A v súkromí idem radšej so synom na klavír, ako keby som mala sedieť napríklad u kaderníčky.

Máte doma vlastnú harfu?
Dnes už áno. Aj keď je to finančne náročný nástroj. A keďže ju so sebou beriem na vystúpenia, museli sme si kúpiť aj väčšie auto. Ale náročná je najmä na údržbu. Minimálne každé dva roky treba urobiť „generálku“ a stále ju musím udržiavať v dobrej kondícii, nenosiť ju príliš často von, nenechávať vo vysokých teplotách ani v chlade.

Harfa je ťažký nástroj nielen čo do spôsobu hry, ale aj hmotnosti...
Váži asi tridsaťšesť kilogramov. Takže v čase, keď som sa s ňou zoznamovala, bola určite ťažšia ako ja. Najväčší problém však je, že si pri hre nemôžete šetriť prsty aspoň tak, ako sa to dá robiť v prípade gitary. Na nej môžete hrať pomocou brnkátka, ale na harfe to nejde. Aj keď je to tiež brnkací nástroj, spôsob hry je úplne iný, nedajú sa používať žiadne pomôcky a s pľuzgiermi sa musíte zmieriť... Ale za viac ako dvadsať rokov, ktoré za týmto nástrojom trávim, sa už moje prsty prispôsobili.

Keďže hra na harfu je fyzicky náročná, venujete sa aj nejakej zvláštnej príprave, napríklad posilňovaniu?
Nie, naopak, športovanie som musela úplne vylúčiť, aj keď v detstve som hrávala tenis. Ale odkedy hrám na harfu, nestála som ani na lyžiach, aby sa mi náhodou niečo nestalo. Stalo sa zo mňa športové drevo (smiech). Ale mojím obľúbeným pohybom sú dlhé prechádzky, tým sa venujem naozaj často a intenzívne.

A ako sa staráte o ruky?
Nijako špeciálne, ale dávam si pozor, aby som ich dlho nemáčala vo vode, vždy si ich poriadne vysuším a nakrémujem, niekedy spávam v rukaviciach. A musím si dávať pozor, aby som sa napríklad neporezala.

Existuje ideálny vek, v ktorom bývajú harfistky v najlepšej kondícii?
Myslím, že nejde o vek, ale skôr o možnosti uplatnenia, ktoré dostanú, a o to, ako ich využijú. Mňa výborne „vycvičila“ hra v orchestri, napríklad čo sa týka počúvania iných nástrojov, súhry, spolupráce s dirigentom. Lebo akokoľvek vzorne si človek naštuduje svoj part, ako sa hovorí, v šatni, keď potom sedí na pódiu s orchestrom, zrazu je všetko úplne inak. Je náročné koordinovať prácu rúk a nôh, sledovať pedály, noty aj kolegov, samozrejme. Ani ja som spočiatku veľmi nevedela, kde je sever (smiech). Ale keď vás hodia do vody, musíte sa naučiť plávať.

Okrem koncertov máte na konte aj množstvo nahrávok. Čo je ťažšie – nahrávať alebo hrať naživo na pódiu?
Ako sa to vezme. Na nahrávke počujete všetko, každú chybičku, ale počas nahrávania môžete zastavovať a problémy opravovať. V tom je to oproti koncertu výhodné, pretože na pódiu už nič nemôžete vrátiť. Ale atmosféru, aká býva na koncerte, na nahrávke nikdy nedosiahnete. Koncertná hra ma určite baví viac.

Harfa je jeden z najstarších hudobných nástrojov. Aký máte vzťah k histórii?
Veľmi kladný. Rada sledujem filmy s historickou tematikou, zaujíma ma aj história výtvarného umenia, s manželom často chodievame na výstavy, do galérií. Žiaľ, málo času mi zostáva na čítanie, ale snáď sa to raz zmení.

Väčšina ľudí si za harfou predstaví hráčku – dámu. Máte aj pánskych kolegov? Prečo sa hre na harfe venujú prevažne ženy?
Ženám asi harfa lepšie sedí, inak si to neviem vysvetliť. Ale zhodou okolností ja som študovala u skvelých dvoch profesorov – mužov. Pán Patras bol naozaj unikát – asi štyridsať rokov pôsobil ako prvý harfista v Českej filharmónii. Na Slovensku momentálne pánskeho kolegu nemám, ale jeden môj talentovaný rodák zo Žiliny, Michal Matejčík, teraz študuje vo Viedni a určite ešte o ňom budeme počuť.

Čomu by ste sa asi venovali, keby vás hra na harfu prestala baviť? Viete si takú situáciu predstaviť?
Viem. Veľakrát som nad tým rozmýšľala, kým žila naša dcérka Katka, ktorá bola ťažko chorá. Pri nej som zažila a pochopila, koľko opatery, obety, trpezlivosti a najmä lásky choré deti potrebujú. Určite by som sa starala o zdravotne postihnuté deti. Taká práca by mala pre mňa najväčší zmysel.

Katarína Turnerová (38)
študovala na Konzervatóriu v Žiline u Tibora Kováča a na pražskej AMU u Karla Patrasa a Renaty Kodadovej. Počas štúdia začala pôsobiť ako prvá harfistka v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu, od roku 1995 je prvou harfistkou v Slovenskej filharmónii. Pôsobila aj v symfonickom orchestri United Philharmonic Vienna vo Viedni. S manželom, flautistom Mariánom Turnerom tvorí komorné duo. Predstavila sa aj so Štátnou filharmóniou Košice alebo s Filharmóniou Bohuslava Martinů Zlín. 17. februára uvedie so Slovenským komorným orchestrom v Redute nové dielo slovenského skladateľa Egona Kráka a Koncert pre harfu a orchester B-dur G. F. Händela.

Autor: Zuzana Zajacová, SMEženy 1/08