Zuzana Kanócz: Herečkou som aj doma v teplákoch

Keď idú herci stvárňovať postavu alkoholika, často trávia istý čas v liečebni, keď duševne narušeného, na psychiatrickom oddelení. Čo ste robili vy, aby ste sa čo najviac vžili do kože baletky, hlavnej postavy z filmu Nebo, peklo...zem, ktorý ste dokončili v lete?
Chodila som na hodiny baletu, v čom som sa veľmi vyžívala. Aj prostredníctvom nich som mala možnosť trošku bližšie spoznať tento spôsob života. Je to drina, maximálna disciplína, odovzdanie a profesionalita. Tanečníkov ich povolanie ešte viac zamestnáva ako hercov. Hovorím o divadelnej práci. Oproti nim my – herci – máme voľného času dosť, aj na prácu mimo divadla, aj na súkromie. Som presvedčená o tom, že balet robia jedine ľudia, ktorí sa na tento svet narodili preto, aby tancovali.

Vy ste mali podobný pocit – narodili ste sa preto, aby ste boli herečkou?
Nedá sa to celkom porovnávať, už len z toho pohľadu, že s baletom je potrebné začať v útlom detstve, kým s herectvom je to inak. Napríklad ja sa mu naplno venujem od devätnástich. Taktiež je svet baletu posunutý, lebo „životnosť“ tanečníkov na javisku je oveľa kratšia. Ale že by som sa na tento svet dostala preto, aby som bola herečkou? Nad tým som ešte takto osudovo nepremýšľala. Hlavné pre mňa je, že som šťastná a spokojná s tým, čo robím.

Ale baletku ste si nemuseli zahrať iba vo filme, v detstve ste tri roky navštevovali baletnú školu, potom ste s tým prestali.
Rodičia ma tam zapísali preto, že som sa veľmi rada hýbala. No postupne prišli zdravotné problémy, musela som vynechať dlhšie obdobie a už som sa tam nevrátila. Bolo to v čase, keď som veľakrát rodičom plakala v aute pred školou, že nechcem ísť na hodinu. Začalo to byť príliš náročné. Zo začiatku to bola najmä hra, no postupne prichádzala drina. Jednoducho, keď som nedokázala zdvihnúť nohu dostatočne vysoko, tak mi ju tam majsterka vytiahla, a to poriadne bolí. No vzťah k nemu mi zostal a ešte počas nakrúcania filmu som si hovorila, že keby som sa ešte raz narodila, tak by som chcela byť baletkou.

No kým v herectve vyjadrujete svoju postavu najmä slovom, v balete je to pohybom. Ako vám to išlo?
Pohybom, ale aj výrazom tváre. Nesmierne mi v tom pomáhala klasická hudba, ktorá dokáže podať divákovi príbeh. Ja som si k nej našla vzťah ako pätnásťročná, keď som išla za strýkom do Kanady. Nič iné nepočúval a ani mne nedovolil púšťať si inú hudbu. Vtedy som jej začala rozumieť a na moje veľké prekvapenie vo mne vyvolávala veľmi veľa emócií.

Divadlo verzus seriál
Emocionálne náročná je aj hra Portia Coughlanová, kde hráte matku troch detí, manželku, ktorú rodina nechápe.Skutočnú lásku cíti Portia iba k svojmu bratovi – dvojčaťu, ktorý zomrel. Keď ste skúšali túto postavu, utiahli ste sa sama do seba, alebo ste sa o tom museli veľa rozprávať?
Aj, aj. Rozprávať sa musím a najmä vtedy, keď je to postava, ktorá má prežité veci, ktoré ja nemám a možno ich ani nikdy neprežijem. A keď si ich sama neviem dobre predstaviť, tak ma zaujíma názor tých, ktorí niečo podobné zažili. Taktiež som čítala niekoľko psychologických kníh, lebo som chcela „určiť diagnózu“ postavy. Čo sa však týka spoločenského života počas skúšok, v tom som utiahnutá. Venujem sa iba práci a na iné nemám síl, špeciálne počas tejto hry som na to vôbec nemala náladu.

O materinskom pute ste sa rozprávali so staršími kolegyňami, svojou mamou?
Pospomínala som si na mamku, na situácie, ktoré sme spolu zažili, keď som bola menšia. Ale inak som to s ňou neriešila. Možno aj preto, že je v Košiciach a nechcela som to s ňou preberať telefonicky. Nemala som ani tú potrebu, lebo režisér Mišo Vajdička mi dal vždy odpoveď, ktorú som potrebovala, a tak som nebola nútená hľadať inde.

Takže ste to mali z mužského pohľadu?
Nepovedala by som, že z mužského, lebo on je nesmierne empatický. Je ženatý, má dieťa a má v týchto veciach už čosi zažité. Rozprávali sme sa o situáciách, ktoré odpozoroval. Keď som nevedela pochopiť, prečo sa Portia správa tak, on mi to vysvetlil cez vzťah, aký vidí, že má žena s dieťaťom.

Do Portie ste sa asi viac vložili ako napríklad do seriálovej postavy.
Určite áno.

A nezdá sa potom seriál v porovnaní s divadlom banálny?
Jasné, že áno, ale myslím si, že to inak ani nemôže byť. Seriál je úplne iná práca ako divadlo, používajú sa tu iné postupy, sú tu iné podmienky. Seriál typu Ordinácia v ružovej záhrade sa nakrúca veľmi rýchlo, scenáre sa píšu za pochodu. Skrátka je to rýchlovýroba. Neznamená to však, že túto prácu možno „odfláknuť“. Práve naopak. Treba do toho ísť naplno, spraviť to najlepšie, ako človek vie.

Niektorí herci seriál odmietajú, boja sa, že si ich diváci, ale aj profesionálne obecenstvo bude s nimi ešte dlho spájať.
Samozrejme, riziko zaškatuľkovania tu je. Práve preto treba vedieť včas skončiť. Ani ja by som nerobila päť rokov jeden seriál. No to nebol dôvod, aby som sa do seriálov vôbec nepustila. Začalo sa to titulom Medzi nami a vtedy som bola nesmierne rada, že si na mňa tvorcovia spomenuli a že som medzi tými, ktorí znovu nakopnú televíznu tvorbu na Slovensku.

Rodinná inšpirácia
V hre je zaujímavým momentom aj vzťah hlavnej hrdinky a jej brata. Vy máte sestru. Je aj medzi vami silné puto? Vie o vás veci, ktoré iní nevedia?
Je, a čím sme staršie, tým je náš vzťah silnejší. Uvedomujem si, že by som bola ochotná spraviť pre ňu hocičo. Napríklad minule, keď som podpisovala zmluvu o životnom poistení, musela som uviesť osobu, ktorá dostane peniaze v prípade, že sa mi niečo stane. V momente mi napadla moja sestra Petra. Prišlo mi to také úplne prirodzené, že tak to má byť. Hoci počas puberty sme sa dosť hádali a „nemali v láske“. Asi preto, že bola iná ako ja a ja som chcela, aby mi bola čo najviac podobná. (Smiech.)

V čom iná?
Ja som bola poctivá, ona bola viac free. Asi tým, že je odo mňa mladšia, a kým ja som si musela veľa vecí vybojovať, ona ich už mala dovolené. S odstupom času to však viem úplne pochopiť. Potom som v devätnástich rokoch odišla z Košíc do Bratislavy, ona o rok neskôr do Budapešti, a čím menej sme sa videli, o to intenzívnejšie som pociťovala puto. Teraz už druhý rok žije v Bratislave a môžeme byť spolu. Neviem si predstaviť, že by sme si nerozumeli. Pre mňa je to nesmierne dôležité, hlavne v súčasnosti, keď mám pocit, že na dobré vzťahy sa už úplne prestáva klásť dôraz.

Rodina hrá u vás asi dosť dôležitú úlohu, v minulosti bolo vraj vaším najväčším snom mať šesť detí.
Asi preto, že u nás v rodine to bolo idylické. Vždy som sa veľmi tešila na návštevu k babičke, kde sme sa stretli celá rodina. Bol tam hluk, behali sme po celom dome, robili sme si bunkre. Bolo to úžasné a vtedy som si myslela, že aj ja chcem mať okolo seba toľko detí. No nechcelo sa mi čakať, kým zo mňa bude babička. (Smiech.) Teraz, postupom času, viem, že je to nereálne. Už aj toho prvého pôrodu sa desím! (Smiech.)

Doma ste museli mať veselo, je v ňom mix náboženstiev aj kultúr. Váš otec je maďarskej národnosti, mama slovenskej, otec je evanjelik, mama katolíčka. Nemali ste niekedy problém zaradiť sa?
Mala, ale to bola len taká chvíľková nezorientovanosť. Mala som poskytnutý pevný rodinný základ, u nás sa tieto nepatrné rozdiely neriešili a nebrali ako problém.

Ani vierovyznanie?
Nie. Rodičia aj starí rodičia ma vychovávali v kresťanskej viere. A som im za to vďačná. Hoci teraz už mám na niektoré veci týkajúce sa cirkvi svoj názor, naďalej verím. Aj keď trochu inak.

Veľa ľudí chodí do kostola vo chvíľach, keď im je ťažko.
U mňa to tak nie je. Keď napríklad idem okolo Dómu v Košiciach, kam chodil môj dedko každý deň pred prácou dlhé roky, priláka ma tam silný vnútorný pocit. Idem sa tam s ním porozprávať. Podľa mňa akákoľvek viera ľudí posilňuje. Vidím to aj na babičke, ktorá je nesmierne silná a podľa mňa aj vďaka tomu, že verí.

Dosť sa rozprávalo o maďarsko-slovenských vzťahoch, opisovali sa ako napäté. Ako ste to vnímali?
Úprimne povedané už ma to nebaví a ani sa ma to už netýka. Niekedy mám pocit, že z veľkej časti sú tieto kauzy vykonštruované politikmi. Ja si totiž myslím, že väčšina bežných ľudí to nerieši.

Vy ste s tým problém nikdy nemali?
Ale mala. Napríklad, keď som sa v Košiciach rozprávala s kamarátmi na ulici po maďarsky, stalo sa, že nás niekto „poslal za Dunaj“. Ako dieťa ma to zamrzelo, chcela som si to aj vydiskutovať, ale nevedela som, čo mám dospelému človeku povedať. No takíto ľudia tu vždy boli a budú.

V súkromí
Spomínali ste, že herci majú málo času na súkromný život, lebo väčšinu dňa trávia v divadle. Váš bývalý, ako aj súčasný priateľ je herec. Nemáte čas hľadať inde?
(Smiech.) Nevylučujem, že keby som mala viac voľného času, mohla by som sa porozhliadnuť aj niekde inde. No myslím si, že v takomto vzťahu je väčšia pravdepodobnosť porozumenia, akceptovania. Obaja vieme, že niekedy si práca vyžaduje veľa času. Herec ju v sebe nosí aj doma, keď v teplákoch utiera prach a občas je potrebná aj príjemnejšia tvorivá samota a pokoj, ako spoločné plánovanie budúceho víkendu. Neviem, či by to „neherec“ alebo „neumelec“ dokázal akceptovať. Priateľ teraz doskúšal a mal premiéru hry Matka. Trávili sme spolu veľmi málo času a zo žartu som sem-tam povedala, že mi je s Matkou neverný. No úplne tomu rozumiem a snažila som sa mu dávať toľko priestoru a času, koľko potreboval. A teraz už je zasa môj. (Úsmev.)

Veľa hercov hovorí, že by svojho kolegu za partnera nechceli mať v žiadnom prípade.
Aj ja to pomerne často počúvam, ale neviem, prečo sa to hovorí. Možno sa boja toho, že počas skúšania nejakej hry prežíva pocity tak intenzívne, že sa napríklad zamiluje do iného kolegu alebo kolegyne.

Takže je pravda, že herci vnímajú život intenzívnejšie?
Áno, ale môžem hovoriť len za seba. Pracujem s emóciami denne, musím ich mať poruke a moje emočné receptory sú preto citlivejšie. Myslím si, že ten zlom prišiel na vysokej škole, práve tam som sa stala citlivejšou. A aj teraz, keď hovorím o niečom peknom, hneď mi idú slzy do očí.

Zuzana Kanócz
narodila sa 21. novembra 1979 v Košiciach, kde aj vyrastala. V devätnástich rokoch ju prijali na Vysokú školu múzických umení v Bratislave, ktorú skončila v roku 2002. V Divadle Andreja Bagara v Nitre hrala napríklad v predstaveniach Adam Šangala, Bezkyslíkovce, Aj kone sa strieľajú či Portia Coughlanová, za ktorú získala aj cenu Divadelné dosky 2007. V Slovenskom národnom divadle ju možno vidieť v hre Mrzák z Inishmaanu, Tančiareň, momentálne tu skúša hru Fetišistky. Stvárnila hlavnú postavu vo filme Filipa Renča Román pre ženy, dokončila slovenský film Nebo, peklo... zem, ktorý bude mať premiéru v roku 2008. Stvárnila postavy v televíznych seriáloch Medzi nami a Ordinácia v ružovej záhrade. Je slobodná, žije v Bratislave.

Autor: SMEženy 52/2007