Ľubica Vargicová: Robím všetko, aby sme boli skutočnou rodinou

Na severe Nemecka ste od 5. decembra do 6. januára. Prežijete tam aj Vianoce a Silvester?
Áno, pretože cestovať na sviatky domov a zasa späť by bolo pre nás časovo i organizačne náročné. Aj keď... Uvidím, ako to zvládnem. Vôbec po prvý raz totiž nebudem na konci roka s rodičmi a sestrami. Už som síce spievala v zahraničí aj dlhšie, ale toto je predsa len čosi celkom iné. Úprimne povedané, keby so mnou nemohol ísť manžel s deťmi, určite by som ponuku z Hamburgu odmietla. Nech by bola akokoľvek zaujímavá.

O vás je vôbec známe, že keď sa len trochu dá, beriete na vystúpenia v zahraničí celú rodinu. Prečo? Nie je to komplikované?
Pre niekoho možno áno, ale pre mňa je rodina jednoducho prvoradá. Bez nej nie som úplná. A tak robím všetko, aby sme aj skutočnou rodinou boli. Nech na mňa má moja profesia akékoľvek nároky. Našťastie, deti obvykle zo školy pustia - samozrejme s tým, že sa s nimi ďalej učíme a po návrate ich učitelia preskúšajú. Ako rastú, síce vidím, že sa im dôrazom na rodinu možno niekedy až vnucujem, ale uvedomujem si, že ich nebudem mať pri sebe večne. Najskôr boli súčasťou môjho tela a teraz sú a navždy budú neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Raz si však založia vlastné rodiny, odídu od nás a potom to už bude iba o návštevách. A manžel? Hoci sme sa spoznali už na základnej škole, Martin je stále ten, bez ktorého neviem existovať a neviem si ani predstaviť, že by sme dlhšie neboli spolu.

Dá sa však vôbec spojiť rodina a operná kariéra? Najmä, keď je taká úspešná ako vaša. Mnohé operné speváčky majú nanajvýš jedno dieťa, prípadne žiadne. A vy hneď tri...
Už sa mi veľakrát stalo, že sa ľudia až čudovali, keď nás videli spolu. Prípadne hovorili, že kde by som mohla byť, keby som dala spev na prvé miesto. Ja však svoju situáciu, život nevidím nijako dramaticky. Aj mnohé iné ženy predsa cestujú, robia po večeroch... Veď napokon, nemám každý deň skúšky či predstavenia. Čiže, my fungujeme ako normálna rodina. Ráno vychystáme deti, poupratujem a idem do divadla, poobede sa učíme, rozvážam ich po krúžkoch, nakupujem a večer, keď nespievam, zašívam alebo žehlím pri televízii. Aj keď, už dávno som si zvykla, že môj život je jedna večná improvizácia. Stačí, že niekto z nás ochorie a všetko je naraz inak.

Neuvažovali ste o nejakej pani na výpomoc?
Čo sa týka detí, zatiaľ som sa vždy mohla obrátiť na rodinu. Mám dve sestry, dve babičky, deduška, manžel nebol až do minulého roka pevne zamestnaný a domáce práce mu nie sú cudzie. Okrem toho, ani si neviem predstaviť, že by som si pustila do bytu cudzieho človeka. Mala by som pocit, že som v tomto smere na celej čiare zlyhala. Na druhej strane však nie som ani otrok domácnosti. Deti musia doma tiež pomáhať, a keď nemám na Vianoce umyté okná, nezbláznim sa. Urobím to inokedy. Keď sa mi bude chcieť a vyjde mi čas.

Viete si vôbec nájsť čas na odpočinok?
Naučila som sa. V prípade potreby mi stačí aj päť minút. Sadnem si na gauč, zatvorím oči... Pravda však je, že posledné mesiace sú naozaj komplikovanejšie. Od chvíle, čo manžel začal chodiť každý deň veľmi skoro do práce, sa toho naozaj v našej rodine dosť prevrátilo. Ale keďže v manželstve každý chvíľku ťahá pílku a ja som rada, že sa môže ako muzikant tiež realizovať, jednoducho som časť svojich vystúpení obmedzila. A prevzala viac domácich povinností.

Aj keď ste ako speváčka práve na vrchole a spievate titulné postavy hneď vo viacerých svetoznámych operách?
To neriešim. Už som povedala, rodina je pre mňa prvoradá – a myslím to vážne. Navyše, som v podstate veľmi spokojná tam, kde som a s tým, čo som dosiahla. Samozrejme, na svojich výkonoch stále pracujem, aby som si minimálne udržala istú úroveň. Rovnako ako sa snažím, aby moje vystúpenia u divákov čo najdlhšie rezonovali. Aby im prinášali príjemný dojem, ktorý si v mojom podaní radi zopakujú. Ak totiž niekomu sprostredkujem silný umelecký zážitok, na ktorý nezabudne, svoj spevácky cieľ mám splnený. Preto som sa tiež nedávno potešila, keď moja obľúbená herečka Zuzka Fialová v televízii povedala, že ak chce počuť dobrý spev, ide na Vargicovú. So spevom sa môj svet ani nezačína, ani sa nekončí. Chcem predovšetkým dobre vychovať naše deti, mať s nimi pekný vzťah a pokojne by mohlo prísť aj ďalšie.

Nebodaj rozmýšľate aj nad štvrtým prírastkom do rodiny?
To už nechám na osud. Ale bola by som rada. Vždy sa mi páčili veľké rodiny, a keď sme našu zvládli doteraz, určite by sa to dalo aj potom. Navyše, Margarétka by veľmi chcela sestričku. Z malého Jakubka bola nadšená, ale moja sestra má štyri dcéry a ona sa cíti pri dvoch bratoch akosi sama.

Lukáš sa vám narodil ešte v prvom ročníku na VŠMU. Naozaj ste nemali strach, že vaša spevácka cesta sa skončí skôr, ako sa poriadne začne?
Dva dni, kým som to nepovedala rodičom a profesorke spevu Vlaste Hudecovej, boli zlé. Ona ma totiž už predtým vystríhala, aby sa mi niečo také nestalo... Ale keď akceptovala moje rozhodnutie, bola som najšťastnejší človek na svete. Pritom sa naraz všetko dalo zvládnuť! A hoci mi až do piateho mesiaca tehotenstva bývalo zle, štúdium som neprerušila. Mať dieťa je najväčším poslaním v živote ženy aj najkrajším dôkazom a spečatením vzájomnej lásky partnerov. A hoci naše boli také hyperaktívne, že od prvého dňa ich narodenia som sa dlho poriadne nevyspala, bola som šťastná a vďačná a vôbec ma netrápilo, či sa vtedy moja kariéra začne, alebo sa končí. Zrušila som aj veľa dôležitých zmlúv, nevedela som, či ma znovu niekde pozvú – a vždy pozvali. Mne sa vlastne po každom dieťati darilo lepšie. No a keď raz príde čas, že ma už nikto nezavolá, jednoducho nebudem spievať. Možno budem učiť a možno robiť niečo celkom iné. A možno zostanem doma. Vždy sa mi veľmi páčilo, keď je žena ,,iba“ doma a ,,iba“ sa stará o deti a rodinu. Pritom som nikdy nemala klasickú materskú dovolenku. Spievala som ešte v ôsmom mesiaci a pauzu som si dopriala iba počas dojčenia. Asi sa teraz moji fanúšikovia nahnevajú, ale som realistka. Pre každé spevácke vystúpenie urobím vždy maximum, ale zmysel a naplnenie života mi dáva najmä rodina. Strach z budúcnosti necítim, pokým mám milujúceho manžela a milované deti.

Patrí k tomu maximu napríklad i fakt, že v deň, keď máte vystúpenie, doma vôbec nehovoríte?
Snažím sa. Hlasivky sú najjemnejší sval v tele, ktorý sa ľahko unaví. Takto mám aspoň predpoklad, že večer podám najlepší výkon, akého som schopná. Deti si už tiež zvykli, len Jakubko sa, keď bol maličký, čudoval, prečo mama zrazu nič nehovorí, šepká...

Keď prídete do divadla – máte v šatni napríklad talizman pre šťastie?
To nie. Je však jeden rituál, ktorý milujem. Vždy si dám kávu. Mám veľmi nízky tlak, tak si ho s jej pomocou trochu zdvihnem a navyše, už jej vôňa mi vie priniesť dobrú náladu. Čo je výborné, pretože ťažko robiť prácu, ktorá vás živí, a pritom ju musíte robiť s radosťou. Verte, diváci to rýchlo rozoznajú. Našťastie, som človek, ktorý do divadla svoje problémy nikdy nenosí. Hneď ako si sadnem do auta a idem na predstavenie, už musím vedome zabudnúť, že dcéra skritizovala svoje oblečenie, Lukáš doniesol horšiu známku a Jakub prechladol... Vlastne, divadlo na mňa pôsobí aj ako výborná terapia. Lebo keď potom prídem domov, už je akoby všetko za mnou, už som pokojná a z detí sa teším.

Myslíte si, že pôjdu vo vašich stopách?
Určite ich do toho nebudeme nútiť. S manželom však žijeme hudbou a chceme, aby z nej dostali minimálne základy. Našťastie, ukazuje sa, že sú muzikálne. Lukáš hral na flautu, lesný roh, teraz skúša bicie. Margarétka na klavíri a malého tiež určite niečo zaujme. Okrem toho, všetci traja chodia odmalička do folklórneho súboru Klnka a Lukáš už tancuje i v Lúčnici. Ale či sa hudbe budú venovať profesionálne, je iba na nich. Možno Margarétka... Spieva krásne, vyhrala i nejaké spevácke súťaže, ale myslím, že v dvanástich rokoch sa ešte spev nemusí učiť. Ja som to tiež nerobila a nič sa nestalo.

Dokonca ste o spievaní ani neuvažovali, a hoci je to na neuverenie, prvé operné predstavenie ste videli až po prijatí na konzervatórium.
Hudba ma však zaujímala. Na klavíri som ako malá doslova drela. Ale spev? Vtedy ma skutočne viac priťahovala Abba či Boney M. Navyše, ako dobrá matikárka som sa chcela orientovať skôr týmto smerom. Prijímačky na konzervatórium však boli pred tými na gymnázium a na ,,nátlak“ maminy som ich skúsila. Možno ma vzali i preto, že som na nich z tohto dôvodu nemala nijakú trému. Jednoducho som len ukázala, čo viem i neviem a prijímacej komisii sa to páčilo.

Nebáli ste sa, že sa na škole ocitnete medzi spolužiakmi, ktorí sa spevu venujú odmalička?
Také komplexy som nemala. Keď sa už pre niečo rozhodnem, chcem čo najlepší výsledok. V tomto som celkom ctižiadostivá. Navyše, spev a opera ma rýchlo ,,chytili“ a ja som vedela, že práve toto chcem robiť.

Spievali ste už na mnohých známych svetových scénach. Sú ešte nejaké, po ktorých ešte túžite?
Tých by bolo... Svet je obrovský. Ale keď rozmýšľam, okrem Austrálie som už bola na všetkých kontinentoch.

A pokiaľ ide o konkrétne operné postavy?
Asi vás sklamem. Nemám nijakú vysnívanú. Je ich veľa, ale už mám skúsenosť, že som sa na jednu zamerala a napokon z nej nič nebolo. Radšej to nechávam na ponuku, a keď príde, s pani profesorkou Hudecovou zvážime či áno, alebo nie. Akurát sa veľmi necítim na Mozarta – aj keď je dobré mať ho v repertoári. Sama najradšej spievam bel canto, prípadne francúzsku operu – a milujem Verdiho.

Vianocami sme začali, blížiacimi sa Vianocami aj náš rozhovor skončíme. Darčeky, ktoré vašej rodine prinesie Ježiško, samozrejme, prezrádzať nebudeme. Čo však budete mať na stole počas Štedrého večera, môžete povedať.
Variť bude zrejme manžel, ktorý je výborný kuchár. Mne pripadne skôr výzdoba a niečo aj napečiem. Medovníčky, a tak. Keďže ja a deti nemáme rady kapustu, polievka bude asi hríbová smotanová, potom ryba alebo rezne a zemiakový šalát. Ako vidíte, nič špeciálne. Všetko klasika ako inde na Slovensku. Aj keď my si toto všetko prichystáme v Hamburgu.

Ľubica Vargicová (39)
sa narodila v Bratislave, tu aj vyštudovala konzervatórium a VŠMU. Od roku 1993 je sólistkou Opery SND. Z jej repertoáru: W. A. Mozart: Čarovná flauta (Kráľovná noci), Únos zo serailu (Konstanza), G. Verdi: Traviata (Violetta), Rigoletto (Gilda), G. Donizetti: Don Pasquale (Norina), Lucia de Lammermoor (Lucia), Dcéra pluku (Márie), V. Bellini: Námesačná (Amina), J. Offenbach: Hoffmannove poviedky (Olympia), A. Thomas: Hamlet (Ofélia), R. Strauss: Ariadna na Naxe (Zerbinetta). Za svoje prvé CD Portrait získala cenu Grammy 2000. Hosťovala pravidelne v Rakúsku (viedenská Štátna opera, salzburský festival), v USA (Metropolitan Opera, Carnegie Hall), vo Francúzsku (Opera comique), v Japonsku, Taliansku, vo Švajčiarsku, v Nemecku a ďalších krajinách. Je vydatá, má tri deti, manžel je hudobník.

Autor: SMEženy 51/2007