Šiesty mesiac tehotenstva

Vraj vysoká pravdepodobnosť Downovho syndrómu. Kto nezažil, nevie.

Celý jeden týždeň som len plakala a mama obvolala všetkých možných lekárov. Nakoniec mi testy zopakovali a vyšli našťastie v poriadku. Naša Terezka sa narodila vďaka Bohu zdravučká. Avšak až do pôrodu som sa už nezbavila zbytočného strachu a nervozity, zlé sny a nekonečné obavy mi bohužiaľ v mnohom prekazili čistú radosť z očakávania bábätka, ktoré v tomto období vážilo už okolo jedného kilogramu pri dĺžke tridsať centimetrov. Dieťa narodené v šiestom mesiaci tehotenstva má už vysokú šancu prežiť.

Začali mi nečakane tŕpnuť ruky aj nohy, z čoho som zo začiatku mala veľký strach. Lekárovi som to radšej ani nespomínala, nechcela som už žiadne vyšetrenia navyše. Nemotorná a na smrť vystrašená, neprítomne som sa potácala niekde medzi prácou a súkromím. Jedinou zárukou šťastného konca boli pohyby dieťatka. To som si stále dokola opakovala, prehliadajúc kŕče v nohách a vyčnievajúci pupok.

Pupok sa vám krátko po pôrode sám upraví takmer do pôvodnej veľkosti i tvaru, tak nemajte obavy. Ja som už tri či štyri mesiace po narodení malej na veľkú radosť môjho muža obliekala bikiny.

Aby toho nebolo málo, potajme som po večeroch premýšľala, čo to je ten pôrod vlastne za bolesť. Či sa báť, či ako. Presviedčajúc samu seba, že čo zvládli iné, zvládnem i ja, nedávajúc okoliu nič najavo – hrdinka – tajne som sa zožierala, samozrejme. Po nociach som v duchu zbytočne špekulovala, ako si to uľahčiť, a cez deň zas hromadila štósy odbornej literatúry. V ušiach mi zvonil cisársky na striedačku s epidurálkou. Každého som sa nenápadne vypytovala, čo a ako. Čerešňou na torte však bola až prehliadka našej nemocnice, zorganizovaná sestričkou z našej tehotenskej prípravy.

Všetko staré, depresívne. Príliš veľa žien na sále, neochotné sestry. Všade chaos, neporiadok, nedostatok personálu. Keď som sa spýtala na WC – ako tehotná močíte neustále – nechceli mi dovoliť použiť ho počas takmer hodinového vyšetrenia! Vraj čosi treba vydržať. Keby som tak nevydržala, mohlo to byť zaujímavé...

Chytila ma panika. Povypytovala som sa známych, čo už mali dieťatko, a všetci mi vrelo odporúčali Fakultnú nemocnicu v Martine namiesto tej našej. Šla som sa tam teda pozrieť, a bolo rozhodnuté. Oddelenie ako nové, sponzorský dar spred troch rokov. Novorodenecké spojené s pôrodníckym. Komfort, pokoj, úsmevy sestričiek. Vlastná sprcha na izbe, novučičká. Nič sa nedopláca, naopak, podpisujete papier, že nedáte úplatok. Darček dostávate vy. Balíček s krémikmi, plienkami a čajíkmi pre vás i vaše bábo. Zážitok z nemocnice bol po narodení mojej Terezky asi to najkrajšie, čo si pamätám. Ale o tom neskôr.

Upokojilo ma to natoľko, že som celá šťastná začala – viem, príliš predčasne – zháňať výbavičku. Veľa vecičiek sme dostali, zdedených po švagrinej, kamarátke a susede. No túžila som nakúpiť aj zopár novučkých, aspoň zo začiatku. Každá mamička si svoje dieťatko určite predstavuje celé bielučké, nevinné, čisté ako malé káčatko v bavlnke. A keď sú peniažky, nájdete neuveriteľný výber krásnych maličkých výbavičiek pre svojho drobčeka.Dobre, že som tak urobila. Chýbala totiž 56ka, najmenšie novorodenecké číslo. A keďže naše bábo bolo a je menšie než rovesníci, vynosila najmenšie číslo až do začiatku piateho mesiaca, hoci mi všetci radili, nech také malé číslo radšej vôbec nekupujem. No ťažko povedať, je to individuálne. Niektoré bábätká, respektíve ich mamičky, majú presne opačný problém. Začínajú číslom 62 alebo dokonca 68! Takže kúpte maximálne jednu dve súpravičky a radšej počkajte, kým sa dieťatko narodí. Sami uvidíte, či vám z neba pridelia Ferda mravčeka alebo macka Pu.

Použitý zdroj: H. Murkoff

Autor: Martina Biela