Učím sa znova rozprávať

Logopédiu si zväčša spájame s ráčkovaním, zajakávaním či inými poruchami reči, ktoré sú príznačné najmä pre detstvo. Čoraz častejšie sa však stretávame s potrebnou pomocou logopéda pri poruchách centrálnych mechanizmov reči, najmä v dospelosti. To znamená po období, keď je vývin reči ukončený (približne do 6 až 8 roku veku dieťaťa), no vonkajšia príčina spôsobila poškodenie mozgu. Do tejto skupiny patria aj onkologickí pacienti s tumormi mozgu, poúrazové stavy, ako aj pacienti s rôznymi neurodegeneratívnymi ochoreniami. Najväčší celok však tvoria ľudia po prekonaní náhlej cievnej mozgovej príhody. „Narušenie fungovania mozgovej kôry, či už v dôsledku krvácania do mozgu, alebo upchatia ciev, čiže nedokrvenia, často spôsobuje narušenie produkcie alebo porozumenie reči. Približne tretina pacientov, ktorá prekonala cievnu mozgovú príhodu v ľavej hemisfére, bude trpieť poruchou reči, takzvanou afáziou,“ vysvetľuje klinický logopéd Zsolt Cséfalvay z Katedry logopédie Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Prirodzene, miera poruchy býva rôzna a závisí výlučne od rozsahu a miesta mozgového poškodenia.

Komunikačný šok
Zjednodušene môžeme hovoriť o dvoch základných formách poškodenia mozgu, ktoré sa vyskytujú po cievnej príhode. Porušená môže byť spánková časť, zodpovedajúca za pochopenie toho, čo nám ľudia rozprávajú. „Ak vznikne problém v tejto časti mozgu, ľudia síce počujú známe slová, no nevedia ich dekódovať. Akoby sa ocitli v cudzojazyčnom prostredí. Slovo im je známe, no nevedia, čo znamená. Paradoxne vedia reč produkovať, no zväčša ide o takzvanú jazykovú zmiešaninu. Naopak, ak je poškodenie v predných častiach mozgu, teda v čelovom laloku, je postihnuté produkovanie reči. To značí, že človek síce vie, čo chce povedať, no nedokáže sformulovať odpoveď,“ objasňuje dva druhy postihnutí logopéd. Najzávažnejšiu skupinu pacientov tvoria ľudia, u ktorých vzniklo najťažšie poškodenie, kde sa zlúčili obe formy. Žiadnou výnimkou nie je ani fakt, že často v takýchto prípadoch nastáva aj porucha písomného prejavu a čítania. „Človek zrazu prestane prijímať informácie, pretože nerozumie tomu, čo mu hovoria, nevie produkovať reč, nevie si nič prečítať ani napísať. Pritom jeho intelekt je neporušený a svoj defekt si v plnej miere uvedomuje,“ upozorňuje logopéd a dodáva, že najrizikovejšou skupinou ľudí sú dnešní produktívni päťdesiatnici neliečení na vysoký krvný tlak, cukrovku či obezitu.

Beh na dlhú trasu
Čo vlastne môže logopéd v takýchto prípadoch robiť? V prvom rade vykoná dôslednú diagnostiku, keď zistí, čo všetko dotyčný vie, a čo nie. Následne sa začne samotná terapia, ktorá sa opiera o silné stránky pacienta. „Nutné je aj poradenstvo pre blízkych, upozorniť ich na množstvo momentov, ktoré ich čakajú. Na začiatku je stav pacienta naozaj dramatický. Mozog okrem iného reaguje na poškodenie opuchom. Keď opuch doznie, stav sa spontánne zlepší. Následne sa však stabilizuje a je nutné, aby do života pacienta vstúpil logopéd. Existuje niekoľko oblastí a špecifických postupov, ako sa dá pacientovi pomôcť. Posun dopredu však nebýva radikálny. Niekedy trvá roky, kým sa dostavia výraznejšie výsledky. Pre človeka, ktorý nevedel povedať ani slovo a postupne ich vie povedať tridsať, prípadne začne rozumieť reči okolia, to nie je zanedbateľný fakt. Napriek tomu, že na tridsiatich slovách pracoval dlhší čas. Výskumy dokonca ukazujú, že človeku sa dá pomôcť aj po rokoch,“ v skratke opisuje logopéd. Na rozdiel od detí, ktoré sa reč učia, dospelý ju používal. Čiastočne si ju pamätá. Jeho mentálny lexikón tieto slová obsahuje, no dotyčný ich nevie z neho vytiahnuť. Učenie „používania mentálneho lexikónu“ má rôzne podoby. Napríklad sa dotyčnému ukáže obrázok, napísaná podoba a pacient skúša slovo vysloviť. Keď nestačí konkrétne slovo zopakovať tridsaťkrát, opakuje ho aj viackrát a ponúkajú sa mu rôzne nápovedy. „Je dôležité, aby pacient slovo dokázal ľahšie vybrať zo svojho lexikónu. V prípade, že už slová ovláda, často sa ich musí nanovo učiť spájať do viet,“ pripomína Cséfalvay.

Ojedinelá lastovička - konverzačná skupina
„Málokto si uvedomuje, že ľudia po mozgovej príhode, aj keď majú obmedzenú slovnú zásobu, naďalej rovnako ako pred poruchou cítia a myslia. Nedokážu však o svojich pocitoch, zážitkoch hovoriť. Pritom vyjadriť to, čo prežívajú, je pre nich často dôležitejšie, ako vypýtať si šálku kávy. Aj preto sme pred ôsmimi rokmi založili u nás ojedinelú konverzačnú skupinu. Navštevujú ju ľudia, ktorí už nedostávajú individuálnu logopedickú terapiu, učia sa však plynulo komunikovať. V zahraničí je už bežný trend nenechať týchto ľudí na okraji spoločnosti v sociálnej izolácii. Je tragické, keď si ich okolie mýli s nadrogovanými či opitými ľuďmi,“ vysvetľuje logopéd. Nie je zriedkavé, že aj najbližší obmedzia komunikáciu s pacientom len na najzákladnejšie otázky. Aj preto podľa Cséfalvayho je nevyhnutné, aby na Slovensku vzniklo viacero terapeutických konverzačných skupín, ktoré pomôžu nanovo sa začleniť pacientovi do bežného života.

Autor: Lea Sobotová, SMEženy 48/2007