Jana Šeďová: Uznávam menej slov a viac akcie

Večer pred rozhovorom prvýkrát poriadne nasnežilo, a tak sme čakali, že bývalá profesionálna snoubordistka bude s nadšením plánovať, kam si ísť cez víkend zajazdiť. Tak ako dlhé roky prekvapovala pohodová športovkyňa svojimi skvelými výsledkami, tak teraz

Väčšina z nás rečami o počasí zabíja chvíle trápneho ticha. U vás je to asi inak a počasie ste predtým pozorne sledovali ako profesionálna jazdkyňa, neskôr ako trénerka snoubordistu Radoslava Žideka a teraz ako majiteľka športovej agentúry.
Samozrejme, keď som jazdila, sezóna sa vždy odvíjala od toho, aké bolo počasie. Ako dieťa som sa chodievala pravidelne lyžovať s rodičmi alebo s klubom a vždy si spomínam na pravé dobré zimy. Každé Vianoce bola riadna nádielka snehu. V posledných rokoch sa mi zdajú zimy nevyspytateľné, minulý rok bol z tohto pohľadu extrémne zlý, sneh žiadny. Aj s Radom som málo trénovala, veľa pretekov sa zrušilo. Dokonca aj dve väčšie podujatia, ktoré som organizovala, sa napokon v dôsledku zlých snehových podmienok nekonali.

V agentúre ste si sama sebe šéfkou tak, ako ste si boli aj na snouborde. To ste taká individualistka?
V každom prípade som typ človeka, ktorý má rád veci pod kontrolou. Možno sa to dá nazvať individualizmom. Hoci je to moja agentúra, mám partnerov a na to, aby nejaký projekt vznikol, mohol byť zrealizovaný, sú pre mňa kľúčoví. Pri väčších eventoch, ako je Jasná Výzva, sa o médiá stará Milan Kokavec a o financie Rado Masarovič. Veľa som sa od nich naučila a vďaka nim som získala lepší prehľad v mediálnej, finančnej a marketingovej sfére. Spolupracujem aj so samotnými športovcami, ktorí sa podieľajú na produkcii aj na celkovom ideovom smerovaní podujatí. Takže určite to nie je „one-woman“ šou (úsmev).

Viesť vlastnú agentúru znamená vyznať sa v marketingovej oblasti, vy máte vyštudovanú fakultu telesnej výchovy a športu.
Keď som skončila s aktívnym jazdením, dlhší čas som intenzívne uvažovala o vysokej škole s marketingovým zameraním, ale napokon to vyriešil čas. Zistila som, že je to všetko do veľkej miery o skúsenostiach. Tým, že som profesionálne jazdila a bola som športovkyňou, ktorá sa sama manažovala, komunikovala s médiami, zúčastňovala sa na svetových podujatiach, sa toho z oblasti športového marketingu na mňa niečo nalepilo.

Vaše akcie sa prevažne zameriavajú na snoubording, skatebording či jazdu na horských bicykloch. Je o to na Slovensku záujem alebo je to skôr komunitná záležitosť?
V týchto oblastiach sa toho u nás veľa nedeje, preto sa na takéto akcie mladí ľudia radi prídu pozrieť. Opäť však veľmi záleží na tom, čo organizátor divákom ponúkne. Či iba hodinové sledovanie pretekov, alebo aj kultúrnu akciu, koncert, aby si tam mladý človek našiel to svoje.

Vaša práca je do veľkej miery aj o zháňaní sponzorov. Je ťažké presviedčať ich, že sa im oplatí dať do takýchto projektov peniaze?
Áno a hoci táto časť práce nie je mojou obľúbenou, prirodzene k tomu patrí. Kým sa celá akcia odštartuje, je za tým kopa stretnutí. Ak však prídeme s projektom, ktorý sedí do stratégie konkrétnej firmy, má ideu a garantuje úroveň, firma do toho ide.

Financie riešite aj s vaším zverencom Radom Židekom. Na jednu sezónu by potreboval približne tri a pol milióna korún, z toho však často nemá ani polovicu. Pritom by sa mohlo zdať, že olympijský víťaz s tým skutočne nebude mať problém.
U nás sú zaujímavé skôr iné športy ako hokej či futbal. Firmy radšej podporia tím ako individuálneho športovca. Je to hlavne o stratégii a smerovaní firiem, ktoré treba rešpektovať. Významným faktorom je aj veľkosť slovenského trhu. Mňa najviac mrzí, že na Slovensku chýbajú špecializované médiá, ktoré by šport a tým aj športovcov posúvali ďalej. Sponzor sa prirodzene zaujíma o to, ako kvalitne budú športovec či akcia odprezentovaní a v akom médiu. Šport sa rozvíja v povedomí divákov hlavne vďaka audiovizuálnemu zážitku, estetike. Keď je zachytená na peknej fotke, zábere, zaujme aj laikov, z ktorých sa stanú fanúšikovia.

No aj športovec teraz musí rozmýšľať viac komerčne.
Pokiaľ chce peniaze, tak určite. Na športovca sa pozerá aj z pohľadu, aká je osobnosť, čo môže firme priniesť navyše, ako byť len nosičom loga. Aj médiá majú radšej komunikatívnych, krásnych, úspešných športovcov než „stroj“ na výsledky, ktorý síce maká, ale nevie mať kontakt s verejnosťou a médiami. Ideálna kombinácia: inteligencia - krása - úspech... a najlepšie Američan.

Ako vníma tréner, keď jeho zverencovi nevyjde sezóna ako Radovi tá minuloročná?
Nevyšlo to, ale to je šport. Sezóna bola nevydarená už len preto, že sa veľa pretekov zrušilo pre nedostatok snehu a aj v tých pár mal problémy so zraneniami. Preto sa začali objavovať názory, že olympijské striebro bola iba náhoda. Rado mal úspechy aj dávno pred olympiádou, ale nevenovala sa im pozornosť. Zrazu prišlo striebro, nastal doslova boom, potom stagnácia a ľudia to začali vnímať ako jednorazovú záležitosť. Pre mňa je Rado jeden z topjazdcov, ktorý sa potrebuje ešte trochu vyjazdiť na pretekoch. Je mladý, má pred sebou minimálne osem rokov, a jeho čas ešte len príde. Olympiáda určite nebola jeho posledným slovom ani náhodou.

Ste si v niečom podobní?
V podstate áno. Aj on je individualista, tak ako aj ja. Vždy som si robila veci po svojom. Niežeby som si nenechala poradiť, len nakoniec som to aj tak spravila tak, ako som to cítila. Rado je v tomto rovnaký. Veci robí naplno, veľmi nad tým nešpekuluje, skrátka do toho ide a spraví to na základe svojho presvedčenia. Obidvaja uznávame – menej slov a viac akcie.

Trénovaniu sa vraj nechcete venovať celý život, pretože to nie je práca pre ženu. Preto, že si ako žena ťažko získava medzi chlapmi – športovcami rešpekt?
To si nemyslím, s Radom si rozumiem, sadli sme si, je to celé založené skôr na kamarátskych vzťahoch. Skôr preto, že vo všeobecnosti zimné športy ako lyžovanie, snoubording nie sú pre ženy - trénerky ideálne. Je to z veľkej časti manuálna práca, pretože trénerka musí so sebou nosiť kvantum materiálu a mnoho hodín stráviť v mraze na svahu ďaleko od rodiny, domova. Ja by som rada mala aj normálny rodinný život, nie tristo dní z roka žila niekde na druhom konci sveta. Taktiež už mám pomaly tridsaťštyri rokov a nie som už taká svižná ako kedysi (smiech).

Ale na free riding, teda snoubording v často extrémnych podmienkach, ešte svižná ste.
Venujem sa tomu skôr rekreačne ako aktívne. Robím to pre radosť, zábavu, zajazdím si vtedy, keď sú dobré podmienky, mám na to čas a hlavne okolo seba partiu ľudí, s ktorými mi je dobre.

Keď to však človek niekedy sleduje, má pocit, že ide skôr o život ako o zábavu.
Ja sa vždy snažím vyhodnotiť situáciu a keď viem, že je tretí stupeň lavínového nebezpečenstva, určite tam nepôjdem len preto, aby som urobila dva oblúky. Tí extrémisti sú ľudia, ktorí nemajú informácie, skúsenosti.

Nehovorte, že vy ste sa nikdy neocitli v životu nebezpečných situáciách.
Že by som bola doslova pod lavínou, to nie, ale dvakrát som sa naozaj bála a v duchu som si hovorila: „Dievča, čo tu preboha robíš, si úplne na hlavu!“ Jedna zo situácií nastala v Bulharsku, keď sme nakrúcali dokumentárny film Transit. K jednému veľkému bralu sa dalo dostať iba traverzom cez pláň. Preto som si dala dolu snoubord, šliapala som a zrazu som počula, ako začal sneh pracovať. Vtedy som si hovorila: „Keď sa to teraz celé so mnou odtrhne, tak je koniec!“ Ale dopadlo to dobre a záber je krásny (smiech). Druhýkrát to bolo na Slovensku, keď sa so mnou pri jednom kúsku odtrhol celý závej a ja som sa sypala v lavíne do úzkeho žľabu. Napokon som to zvládla, ale ani vtedy mi nebolo všetko jedno.

To asi ani vašej rodine.
Tak mama určite strach má, ale jej zasa nehovorím: „Mami, dnes ma skoro zasypala lavína.“ (smiech) Stať sa môže všetko, ale ja nie som typ človeka, ktorý by potreboval adrenalín za každú cenu. Ja už potrebujem pokoj a nech ma to, čo robím, baví bez stresu. Ale nechcem to zakríknuť, pretože sneh je živel a aj najväčší experti pod lavínou zahynuli.

Ale keď ste pred štyrmi rokmi nakrúcali film Transit na Balkáne, žili ste v pomerne extrémnych podmienkach.
V podstate sme ani nevedeli, do čoho ideme, bol to mesačný výlet, na ktorý sme sa vybrali autom. Bývali sme v rôznych lacnejších ubytovaniach, štyri dni aj na drevenej chalupe v horách, bez elektriny a vody, iba s medveďmi a vlkmi. Taktiež to bolo vtipné, pretože na dva týždne sa k nám pridala partia snoubordistov, a tak sme fungovali v zostave dve baby a dvanásť chlapov. Celkom sa na nás bavili, že sme to s nimi vydržali (smiech).

Ale vy s prevažne mužskou spoločnosťou asi nemáte problém.
Pre mňa boli vždy partnermi na šport muži. Aj keď som začínala, jazdila som s chalanmi, dokonca sme z vleku utekali ich frajerkám so slovami: „Rýchlo preč, baby idú !“ (smiech). Stačila som im, nikdy so mnou nemali problémy, a tak ma brali medzi seba. Prvé roky som nemala trénera a ťahali ma práve oni, kým som sa nedostala do Burton teamu – snažila som sa ich na svahu držať.

Pre snoubordovanie ste odišli zo športového gymnázia, kde ste robili atletiku a lyžovanie. Takže láska na prvý pohľad?
Dá sa tak povedať. Veľmi som to chcela a od začiatku som vedela, že ma to bude baviť. Neriešila som, či to budem robiť profesionálne, alebo nie. Určite ma to tak chytilo aj preto, že snoubording bol v tom čase na Slovensku niečím úplne novým. Prevládalo tu také „priekopnícke“ nadšenie, zakladali sme si kluby, organizovali preteky, snažili sme sa tú komunitu zjednocovať na akciách. Žili sme tým. Navzájom sme sledovali, kto má čo nové a odkiaľ.

Vy ste mali odkiaľ svoj prvý snoubord?
Kúpil mi ho otec na Vianoce a bol značky Súľov. Hoci je pravda, že z môjho rozhodnutia venovať sa snoubordingu bol spočiatku trochu nesvoj. On totiž vo mne videl atlétku, lyžiarku, relatívne mi to išlo, bola som úspešná a zrazu som sa na to vykašľala s tým, že chcem snoubordovať. Nikdy som to však nevnímala s tým, že: „Obetujem svoj život športu!“ Robila som to pre radosť s dobrými ľuďmi a kopou zábavy okolo.

Snoubordisti majú vo všeobecnosti povesť rebelov so špecifickým životným štýlom, výtržnosťami. Predsudky?
Je iné, keď to robia mladí ľudia rekreačne a občas si na tom uletia, no nenazvala by som to rovno životným štýlom. Určite je v snoubordingu veľa pozérov, ale to už je trochu o niečom inom. Taktiež to veľa ľudí vníma iba ako módnu, trendovú záležitosť, no to možno povedať takmer o všetkom – napríklad aj o hip-hoperoch. Mladí ľudia chcú skrátka niečím žiť a, chvalabohu, že žijú aj športom. Potrebujú k tomu mať najnovší model snoubordu a gate pod zadok? No a čo.

Jana Šeďová (33)
Pochádza z Bratislavy, kde študovala na športovom gymnáziu, venovala sa predovšetkým atletike a lyžovaniu. V šestnástich rokoch z gymnázia odišla a prednosť dostal snoubording. Prvý výrazný úspech prišiel v roku 1997 na pretekoch Svetového pohára v podobe tretieho miesta. Vyhrala niekoľko kôl Svetového pohára, na majstrovstvách sveta z roku 2000 skončila druhá, reprezentovala Slovensko na olympiáde v Nagane a Salt Lake City. S profesionálnym snoubordingom skončila v roku 2002, momentálne sa venuje trénovaniu Radoslava Žideka a svojej agentúre, ktorá organizuje športové podujatia. Je slobodná, žije v Bratislave.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Profesionálne sa predaj nehnuteľností dá robiť jedine exkluzívne
  2. Zažite zmenu s najpredávanejším SUV Hyundai Tucson
  3. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov
  4. Výnimočný obchod robia výnimoční zamestnanci
  5. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  6. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  7. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  8. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  9. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  10. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  1. Slováci sa hojne stávajú majiteľmi nehnuteľností v cudzine
  2. Prečo mamy lákali deti na mobil, kľúče či diaľkové ovládanie?
  3. Zažite zmenu s najpredávanejším SUV Hyundai Tucson
  4. Neviete si rady s vaším ročným vyúčtovaním? Pomôže vám FiiFree
  5. Nadácia Orange ocenila Detský čin roka
  6. Výnimočný obchod robia výnimoční zamestnanci
  7. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov
  8. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  9. Aj vy môžete mať pekný trávnik, poradí vám expert
  10. Výrobky, ktoré chutia a voňajú ako z domácej zabíjačky
  1. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal? 17 504
  2. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy) 16 094
  3. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 8 186
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií 7 304
  5. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 7 104
  6. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 6 659
  7. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky 6 283
  8. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 5 106
  9. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke? 3 788
  10. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov 2 809

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Šéfa ÚPN Krajňáka považovali za cuciaka, teraz je pre koalíciu diktátor

Šéf Ústavu pamäti národa viedol spor s českým ministrom financií Andrejom Babišom a zamestnancami, ktorí mali blízko k extrémizmu.

Neprehliadnite tiež

Svadba pod holým nebom: Odborníčky radia, ako si ju nepokaziť

S príchodom prvých teplých dní sa svadobná hostina častejšie presúva do exteriérov. Na čo všetko myslieť?

Každý by mal byť feminista, radí herečka Helen Mirren o šťastnom živote

Oscarová umelkyňa tiež hovorí o tom, že sa netreba sobášiť príliš skoro.

Spýtali sme sa stomatológa: Ďasná na ústupe a ako sa o ne starať

Odhalené zubné krčky nie sú len estetický defekt. Zachrániť chrup môže v takomto prípade bezbolestný zákrok známy ako gingivoplastika.

Na čo všetko treba myslieť, ak chcete dovolenkovať s domácim miláčikom

Vlastníte psa, mačku alebo iné domáce zvieratko? Pri plánovaní dovolenky musíte myslieť aj na ne.