Poruchy príjmu potravy: Anorexia a bulímia

Súčasný trend vychudnutých modeliek atakujúcich dospievajúce dievčatá na titulných stránkach módnych časopisov nám odkrýva druhú stránku problému, ktorou sú anorexia a bulímia. Spája ich strach z tučnoty a nadmerná pozornosť venovaná vlastnému vzhľadu a telesnej hmotnosti. Strach z jedla má väčšinou súvislosť so strachom z priberania, čo býva častý pocit u dospievajúcich dievčat, u ktorých dochádza k telesným zmenám. Postava dospievajúceho dievčaťa sa zaobľuje, mení sa na ženskú. A práve v tomto období pristupujú k radikálnemu riešeniu, na konci ktorého sa môžu objaviť poruchy príjmu potravy.

Anorexiu chápeme ako druh psychickej poruchy, pri ktorej pacient odmieta potravu (Krch, 2000). Ide o úmyselné znižovanie telesnej hmotnosti. Anorektičky neodmietajú jedlo preto, že nemajú naň chuť, ale preto, že jesť nechcú. Sústavne na jedlo myslia a trpia hladom, hoci to zapierajú. Nájdu sa aj také, ktoré si jedlo na tanieri zámerne znehodnocujú, napr. presolia ho, aby ich nelákalo ku konzumácii. V posledných štádiách anorektičky prijímajú len vodu v prehnane vysokom množstve (5 – 6 litrov), čo je pre človeka nebezpečné, lebo sa z tela vyplavujú minerálne látky. Anorexiu sprevádza strach z priberania. Dievčatá trpiace na anorexiu sú extrémne chudé, pričom ony sa považujú za nadmerne obézne.

Na začiatku chudnutia majú dievčatá stanovené ciele, koľko kilogramov chcú schudnúť. Bývajú presvedčené, že až svoj cieľ dosiahnu, budú šťastné a vrátia sa späť k normálnej strave. Keď však svoj cieľ skutočne dosiahnu, prestáva im to stačiť. Zisťujú, že ešte stále nie sú dokonalé a svoj ideál krásy posúvajú ďalej a ďalej. Výskum, ktorý sa realizoval na Fakulte sociálnych štúdií MU v Brne pomocou internetového portálu, poukazuje na problémy prežívania týchto dievčat (Sládková, 2005). Výskumnú vzorku tvorili dievčatá a len jeden muž, a tak uvádzame problém ako „ženský“. Výskum poukázal na zaujímavosti v subjektívnom prežívaní a príčinách vzniku tejto poruchy. Dievčatá s mentálnou anorexiou sa javia ako menej schopné vyjadrovať sa emocionálne. Vzťah k jedlu udržujú často v rovine strachu a výčitiek v porovnaní s bulimičkami, ktoré jedlo a konzumáciu považujú práve za zdroj intenzívnych emócií. Napriek tomu možno konštatovať, že anorexia častejšie poskytuje pozitívne emócie v zmysle radosti z chudnutia a hrdosti na seba, „čo som dokázala“. Bulímia naopak, spôsobuje hanbu, osamelosť, zúfalstvo, bezmocnosť a nenávisť k sebe, spojenú s autoagresiou.

Mimo kontroly dievčat bývajú bulimické záchvaty. Dievčatá uvádzajú, že sa v nich „niečo zlomí“, „precvakne im v hlave“. Pripadajú si ako v tranze, „nechcem byť tučná ako predtým, ale nemôžem si pomôcť, keď vidím jedlo“, „zablokuje sa mi logické myslenie a ja vyžeriem chladničku, bežím na záchod alebo do lesíka za domom a dostanem zo seba
totálne všetko...“ Bulimické záchvaty sprevádzajú rôznorodé emócie, často veľmi intenzívne. Mnohé dievčatá uvádzajú, že záchvat im nahrádza iné pocity, umožňuje niečo intenzívne prežívať. Objavuje sa pozitívne prežívanie záchvatu v zmysle tešenia sa, prípadne pocit radosti z vyvracania sa. Na druhej strane niektoré dievčatá popisujú depresie, plač, pocit hnusu. „Mávam hrozné depresie, prejem sa a vyvraciam to a je mi lepšie“.

Jedlo hrá v mysliach dievčat s poruchou príjmu potravy obrovskú úlohu. Zdá sa, že čím viac sa dievčatá snažia jedlu vyhýbať, tým častejšie musia na jedlo myslieť. Emočný vzťah k jedlu pritom môže byť veľmi odlišný. Niektoré uvádzajú pozitívny vzťah k jedlu, ktoré ich upokojuje a niekedy aj niečo nahrádza. Iné naopak uvádzajú nenávisť k jedlu. Inokedy zase popisujú, ako je im dobre, keď cítia hlad. Objavuje sa ale aj postoj, že si mladá slečna jedlo ani nezaslúži, nemá naň právo. Toto môže byť spojené s pocitom menejcennosti a vzťahom k sebe samej. Jedlo sa stáva zdrojom výčitiek. A prirodzene, objavuje sa aj zmienka o veľkom strachu až fóbii z jedla: „Pamätám sa, že som sa bála piť aj čistú vodu, alebo som sa bála umývať si zuby. Mala som strach, že je tam nejaká kalória navyše“. S poruchami príjmu potravy ide často ruka v ruke osobnostná črta perfekcionizmu. „Treba dodať, že som dokonalá v škole i v správaní, som také dokonalé dievčatko... chcem byť dokonalá vo všetkom.“ Nemenej často sa v súvislosti s anorexiou a bulímiou uvádza skreslené vnímanie vlastného tela. Najčastejšie dievčatá uvádzajú pocity menejcennosti a popisujú extrémne negatívny vzťah k sebe. Rady uvádzajú, že sa nenávidia, ale odtiaľ je len krok k sebapoškodzovaniu.

Na druhej strane nie sú ojedinelé ani pocity výnimočnosti a hrdosti na samú seba. Tieto emócie sa dobre doplňujú s pocitmi menejcennosti a idú akoby ruka v ruke.
Poruchy príjmu potravy bývajú sprevádzané javom, ktorý sa dá s istou dávkou opatrnosti nazvať disociáciou osobnosti. Ide o akýsi „rozklad, rozštiepenie osobnosti“.

Môžeme ju vidieť v troch rovinách. Prvou rovinou je dvojitý život niektorých dievčat: navonok sa správajú úplne v súlade s očakávaním okolia, ale v súkromí sa celkom zmenia. Je pre ne neprípustné ukázať svoje utrpenie. Môže to súvisieť s nadmernou sebareguláciou, ktorú tieto dievčatá mávajú následkom vnútornej neistoty. „Rada sa smeje a pomáha, keď je treba. Pracuje a funguje na jednotku. Vo vnútri je ale večne plačúca, hľadajúca zmysel života aj svojej choroby. Dve strany jednej mince.“ Druhú rovinu disociácie možno vidieť v rozdvojení na báze „JA a moje TELO“. Tieto dve zložky sú v antagonistickom vzťahu, dostávajú sa do rozporu. „Ako feťák potrebuje drogu, tak moje telo potrebuje jedlo..., môj mozog a strach to jedlo proste odmietajú a nechcú!“ Do tretice sem možno zaradiť akýsi vnútorný hlas, niekedy tiež bulimický hlas, o ktorom dievčatá referujú. Popisujú rozhovory, ktoré vedú so sebou samými. Dievčatá niekedy popisujú externalizáciu: vidia svoju chorobu ako niečo oddeleného od seba, niečo, s čím samé nemajú nič spoločné.

Dievčatá prestávajú svoje telo vnímať reálne, väčšinou sa cítia oveľa silnejšie ako sú, cítia sa priam tučné, i keď sú vyložene podvyživené. Inak vnímajú bolesť ako aj svoje telo.
Kde hľadať príčiny týchto porúch? Hovorí sa o tlaku spoločnosti, ale aj o osobnostných a genetických predpokladoch. Tlak spoločnosti je čím ďalej tým väčší a stále viac pozornosti sa venuje kontrole stravovacích návykov, propagujú sa nové formy vzťahu k jedlu ako je vegetariánstvo, vegánstvo, makrobiotika a pod. Mladé, nezrelé dievča si predstavuje, že keď bude štíhla a ešte štíhlejšia, bude úspešná a ešte úspešnejšia. Tak to ale nefunguje. Ako uvádza Papežová (2005), na začiatku poruchy, keď dievča prestane jesť ako zdravé, začne sa koncentrovať na jedlo a ostatné problémy akoby ustúpili do pozadia. To môže byť silný motív, ktorý mladé dievča v tomto ochorení udržuje. Koncentrácia na jedlo jej pomáha nemyslieť na to, že ju opustil chlapec, že sa rodičia doma hádajú, že jej to v škole tak nejde ako očakáva rodina a ako si sama predstavovala. Osobnostné a možno i genetické riziko spočíva v tom, že tieto dievčatá chcú byť vo všetkom perfektné. Perfekcionisti pochádzajú z rodín, kde neboli oceňovaní za nič iné, len za výkon. A k takémuto výkonu patrí aj nadmerná chudosť, nadmerné cvičenie, teda oboje dotiahnuté k extrémnej dokonalosti. Túžba po dokonalosti je často spojená so zníženým sebahodnotením. Pri hladovaní sa človek veľa zaoberá jedlom a ostatné veci ho prestávajú zaujímať. Začína sa viac a viac venovať sebe a ostatné vzťahy ho nezaujímajú.

Pri bulímii je sociálna izolácia spôsobená nutnosťou mať pri záchvate prejedania sa po ruke kúpeľňu. Bulimička potrebuje zamedziť tomu, aby ju ostatní videli, nechce im nič
vysvetľovať a chce mať pokoj od všetkých, ktorí jej radia, aby vyhľadala lekára. Postupne sa stáva nespoľahlivou, pretože kvôli záchvatom prejedania sa nestihne napr. dohovorenú schôdzku, vyhýba sa akcií spojených s jedlom, klame. Niekedy sa klamstvá tak nabaľujú, že nevie ako sa z toho dostať. Dostáva sa do sociálnej izolácie s pocitmi menejcennosti až bezcennosti. Mení sa i emocionalita. Bulimička začína byť psychicky labilná, úzkostná, depresívna.

Na začiatku svoju chorobu vôbec nevníma, nepripúšťa, že by mohla s tým mať problém, naopak, je šťastná, že schudla. Okolie ju obdivuje, ona sa cíti lepšie, nepotrebuje toľko jesť, a jediný, kto sa znervózňuje, je jej okolie. Žiaľ, často sa stáva, že si uvedomí svoj problém, až keď jej je stále zima, kazia sa jej zuby a pod.

Mnohé mladé dievčatá si potrebujú niečo stále dokazovať. Dôvodov môže byť viac. Od pocitov menejcennosti, cez túžbu po dokonalosti, až po dokázanie si silnej vôle a výnimočnosti. Mnohé dievčatá z uvedeného výskumu (Sládková, 2005) uvádzali, že vlastne túžili alebo túžia po láske, po ľútosti, pohladení, po pozornosti, ktorej sa im najmä od rodičov dostávalo málo alebo nedostávalo vôbec. Často uvádzali ako príčinu svojej choroby rodinné problémy a veľmi často vzťah k matke. Matka vyzerá tak, ako by dcéra nikdy vyzerať nechcela, alebo naopak, stále drží diéty a dcéra ju začne napodobňovať. Matky anorektičiek bývajú perfekcionistické, majú vysoké nároky na svoje dcéry, máločo ocenia a málokedy prejavujú city. Práve takéto rodinné zázemie sa stáva podhubím pre pocity menejcennosti a rozvinutie poruchy. Niektoré bulimičky si myslia, že keď budú prejedanie kompenzovať vracaním, budú krásne a štíhle a budú si môcť tajne užívať. V živote to tak ale nie je. Ani tým, že prestanú jesť, sa svojich problémov nezbavia.

Ako spozorovať anorexiu a bulímiu? Prinášame niekoľko základných znakov, keď je potrebné zvýšiť pozornosť a problém neprehliadať.
- Za krátky čas veľmi schudla.
- Odmieta s nami jedávať, často má nejaký program práve cez obed alebo večeru.
- Stala sa vegetariánkou, vyhýba sa niektorým potravinám a obhajuje to racionálnou výživou. Má bohaté vedomosti v oblasti rozdelenia potravín na „zdravé“ a „nezdravé“.
- Tvrdí, že drží diétu, alebo že ju bolí brucho, zjedla niečo pokazené a pod.
- Niekedy z chladničky zmizne veľké množstvo jedla.
- Často máva po jedle zlú náladu, v jedle sa prehrabuje, vždy niečo nechá. Chodieva si jedlo dojesť do izby.
- Býva často na toalete alebo v kúpeľni.
- Stáva sa osamelejšou a uzavretejšou.
- Rozväzuje sociálne kontakty.
- Stále drží diétu, o jedle však neustále rozpráva.
- Často sa porovnáva, ostatní sa jej zdajú byť vždy chudší ako ona.