Rut Erdélyiová: Odlišnosť som prijala ako súčasť nášho poslania

Má odžité na dva životy a počúvať jej príbehy je ako cestovať okolo sveta. V práci, ale aj v súkromí pomáha meniť ľudské osudy k lepšiemu, ale svoju podporu a angažovanosť berie ako samozrejmosť. Programová riaditeľka Nadácie Intenda a mama nielen svojho

Nadácia Intenda podporuje projekty pre deti a mladých ľudí na Slovensku. Ako sa navzájom ovplyvňujú vaša práca a váš súkromný život?
Neviem, či práca je podstatou mňa, alebo naopak. Vnímam to ako dar, že môžem robiť niečo, čo ovplyvňuje životy iných. Do Intendy som prišla v čase, keď sme sa nadáciou len stávali a mojou úlohou bolo pomôcť pomenovať filozofiu a nastaviť procesy grantovania tak, aby zdroje nadácie prinášali prospech mladým ľuďom a organizáciám, ktoré sa im venujú. Bola som súčasťou „štartovacieho mechanizmu“. Nejakým spôsobom sa vždy ocitnem v rozvojovej situácii, v práci, ale aj v súkromnom živote – raz ako prvá programová riaditeľka Nadácie Intenda, inokedy ako prvá náhradná mama inej mamy. Ja som taký celoživotný pionier (smiech). Asi je to mojím vnútorným nastavením. Užívam si to, byť pri tom, keď sa veci dejú.

Zmenil sa tretí sektor za tých päť rokov, čo v nadácii pracujete? Dokážu neziskové organizácie zaplatiť svojich ľudí, aby odmenou za prácu nebol iba dobrý pocit?
Tretí sektor je živé a stále sa meniace prostredie. Ponúka priestor pre nadšencov, ktorí chcú poukázať na to, že sa deje niečo, čo nemá, alebo zmeniť niečo vo svojom okolí, ale je to tiež priestor, kde sa rodia nové idey, overujú nové teórie a kde sa mení spoločnosť. Pre mňa má práca v tomto sektore pridanú hodnotu, že to, čo robím, má zmysel. Moja práca sa síce väčšinou odohráva v kancelárii, ale v podstate hocikedy môžem ísť von, za deťmi do klubov, ktoré podporujeme, a vidieť to, čo zažívajú vďaka našim zdrojom. Vnímam to ako obrovskú výhodu. Pracovala som aj v korporačnom svete a faktom je, že v treťom sektore nie je toľko priestoru finančne odmeňovať ľudí za ich prácu. Mojou motiváciou prijať tento „znížený životný komfort“ bol práve pocit, že sa môžem dotýkať iných ľudí tým, čo robím, a obrazne povedané, meniť svet k lepšiemu.

Čo je spomedzi mnohých projektov vašou srdcovou záležitosťou?
Radosť mám z nášho programu Znižujeme prahy, prostredníctvom ktorého podporujeme nízkoprahové zariadenia pre deti a mladých ľudí. Sú to kluby so vstupom zdarma, často vybavené hudobnými nástrojmi, športovými a výtvarnými potrebami, počítačmi, spoločenskými hrami, ktoré ponúkajú okrem voľnočasových aktivít možnosť robiť si domáce úlohy, diskutovať o problémoch a byť v kontakte s pracovníkmi klubu (vyštudovanými sociálno-pedagogickými poradcami), ktorí vedia poradiť a poskytnúť pomoc pri riešení problémov. Radosť mám aj z toho, že sme sa naučili rozvíjať našu víziu s partnermi z komerčného sektora, napríklad s Nadačným fondom Slovak Telekom.

V práci ste riaditeľkou nadácie, ktorá prerozdeľuje peniaze na verejnoprospešné účely. Máte aj charitatívny projekt, ktorý podporujete súkromne?
Doma často diskutujeme o tom, kto okolo nás potrebuje pomoc a snažíme sa dať aspoň desať percent nášho príjmu ako dar. Máme na diaľku adoptované dievčatko z Indie, Divyu, ktorej platíme školu a zdravotnú starostlivosť. Kupujeme pravidelne Nota bene, snažíme sa pomáhať tam, kde sa dá. Šaty, ktoré nenosíme, posúvame ďalej niekomu, kto ich využije lepšie ako naše mole (smiech). Podľa mňa život je aj o pomáhaní a bytí si nablízku. Aby som bola fér, musím spomenúť, že aj my sme sa viackrát ocitli v úlohe toho, kto pomoc potreboval. Prijímať ju je niekedy oveľa ťažšie, než ju ponúkať. Hlavne, ak je človek hrdý a nerád priznáva sám pred sebou, že sa bez pomoci iných nepohne ďalej. Moja vlastná skúsenosť z oboch strán mi hovorí, že pomáhanie je delikátna záležitosť. Pomáhať, rovnako ako byť si navzájom nablízku, sa treba učiť. A najlepšími učiteľmi si v tom môžeme byť len my sami navzájom.

Trochu iná rodina
Podeliť sa o to, čo máme a pomôcť niekomu v núdzi je aj súčasťou vášho súkromného života. O svoj domov ste sa dočasne podelili s mladou matkou a jej malým synom. Ako ste sa našli?
Vyrastala v detskom domove. Dozvedela som sa o nej vďaka Detskému činu roka, kde dostala ocenenie, lebo zachránila život topiacemu sa dievčatku. Sledovala som jej príbeh, dotkol sa ma a ja som pocítila potrebu zistiť o nej viac. Poslala som jej balík. Z listu, ktorý mi potom prišiel, som sa dozvedela, že bol jej prvý. Začali sme si písať, keď mala asi 14 rokov. Potom sa v sedemnástich stala maminou, a keď potrebovala spolu so svojím synčekom domov, ocitli sa v mojej domácnosti.

Čo myslíte, že si odniesli z obdobia, keď ste bývali v spoločnej domácnosti?
Myslím, že ju život ukrátil o veľa príležitostí, ktoré sú pre nás ostatných samozrejmosťou. Spolu sme sa snažili dobehnúť, čo sa dalo. Naučiť sa používať MHD, variť a všetko ostatné, čo človek potrebuje k bežnému životu. Nahradiť však to podstatné – blízkosť rodiny a príležitosti učiť sa z príkladu, odžiť si výzvy života v chránenom prostredí sa však nedá len tak. Je tragédia týchto detí, že sa nemajú kde naučiť, čo všetko znamená byť rodičom a obstáť v úlohe dospelého. Mladí ľudia vyrastajúci v inštitúciách majú veľmi znevýhodnenú štartovaciu pozíciu a bez pomoci je malá pravdepodobnosť, že dobehnú všetko to, čo do nás vložili naši rodičia. Ona však bojuje a je statočná, a ja som na ňu veľmi pyšná.

Svoje odvážne rozhodnutia nazývate neortodoxnými. Kto alebo čo vás v živote ovplyvnilo, že máte potrebu pomáhať, že cítite zodpovednosť za iných ľudí?
Moji rodičia ma formovali najmä vlastným príkladom. Moja mama bola vždy tam, kde ju bolo treba. Náš domov bol vždy skladiskom vecí, ktoré sa posúvali od tých, ktorí ich už nepotrebujú, k tým, čo ich zužitkujú. Na sviatky sme u nás mali často „domovárov“, aby sme im umožnili zažiť teplo domova. Naša domácnosť fungovala vďaka mojej mame ako poradňa bez úradných hodín. U nás sa jednoducho stále diali veci, ktorých podstatou bolo ťahanie niekoho z kaše (smiech). Človek to do seba nasaje, a potom to má ako vnútorné nastavenie.

Vníma to tak aj váš 8-ročný syn?
Zažila som Arona v situáciách, kde on bol v úlohe toho, kto pomáha, aj keď je malý a má obmedzené možnosti. Viackrát sa rozplakal, keď videl na ulici žobrať bezdomovca; prinútil ma ísť do najbližších potravín a kúpiť plnú tašku jedla. Keď sme sa stali náhradnou rodinou, Aron zrazu prišiel o všetok svoj jedináčikovský komfort; už som nevedela ustrážiť jeho hračky, nemohla som sa venovať iba jemu. Čakala som, čo to s jeho svetom spraví a veľmi ma dojalo, že jeden z prvých večerov doniesol kresbu svojho „zapožičaného“ bračeka. Boli to vlastne skôr haky-baky, a s rozžiarenými očami povedal: „Mami, veď on nakreslil dokonalý vesmír, pozri, aký je šikovný.“ Chcel mu v mojich očiach pridať dobrý bod (smiech). Deti majú otvorenú dušu. Aron dokáže smútiť s každým, koho vidí trúchliť, a veľmi sa teší z toho, keď sa nám podarí urobiť niečo pre niekoho. V tomto sa aj ja od neho učím. My dospelí otupievame vo svete, v ktorom žijeme; sme bombardovaní informáciami, ktoré menia naše vnútro. Deti sú v tomto čisté, dokážu svet prijímať taký, aký je.

Viem, že sa o svojho syna niekedy bojíte, pretože ste sa stretli aj s nepríjemnými reakciami. Ako prežíva Aron to, keď ľudia komentujú jeho odlišnú farbu pleti?
Má asi šťastie, že je veľmi pekné dieťa, takže ľudia reagovali väčšinou veľmi pozitívne. Aj keď boli, samozrejme, situácie, keď bol konfrontovaný s nevraživosťou. V električke sa ho babičky občas pýtajú, či vie po slovensky, načo sa vždy urazene ohradí, pretože on je veľký patriot (smiech). Najviac zo všetkého sa cíti ako Slovák. Mal aj obdobie, keď ho trápilo, že je iný. Pýtal sa ma, či mu niekedy zbledne koža a kedy bude vyzerať ako iné deti. Rozprávali sme sa o tom, že nikdy nebude iný, ale že je to fajn, lebo sa nikdy nemusí opaľovať ani si natáčať vlasy, lebo má dokonalé kučierky (smiech). Občas na ňom vidím smútok, keď sa mu deti vysmievajú a pokrikujú naňho škaredé slová. Zraňuje ho to, a veľmi bojujem za to, aby vedel prijať sám seba. Ale aj na Slovensku sa mení svet. Keď bol Aron malý, stretávali sme sa občas s reakciami typu „aha, opička, aha, černoško“ a teraz je to skôr „fiha, aký pekný chlapček“. V našej spoločnosti je odlišnosť ešte stále výzvou. Je fajn, že sa viac hovorí o hrozbách, ktoré prináša extrémizmus, ale aj o prínose, ktorý máme všetci šancu získať z komunikácie s ľuďmi s inou životnou skúsenosťou. Odlišnosť som prijala ako súčasť nášho životného poslania – tajne verím, že meníme postoje ľudí k inakosti, aj keď len svojou prítomnosťou.

Každý je niekde cudzincom
S odlišnosťou ste určite boli konfrontovaná, aj keď ste boli v Afrike. Aký to bol pocit byť Európankou v Etiópii?
Bol to kultúrny šok (smiech). Prišla som tam, netušiac, čo ma čaká, mala som dvadsať rokov, a ten zážitok, že som sa ocitla vo svete, kde som na prvý pohľad odlišná, bol veľmi inšpirujúci. Najsilnejším dojmom bolo to, že náš svet je vlastne mikrosvetom. To, čo je úplne bežné pre nás, je pre nich nové a nepochopiteľné; a to, čo tvorilo ich svet – delenie sa so životným priestorom so všetkými príbuznými, oddanosť matiek, ktoré v podstate riskujú život pre každé svoje dieťa (úmrtnosť pri pôrode je tam veľmi vysoká, najmä pre nedostupnosť zdravotnej pomoci), ale aj spoločná práca celej rodiny – je u nás skôr raritou. Samozrejme, vzbudzovala som pozornosť, prišli sa ma napríklad opýtať, či sa ma môžu dotknúť, hlavne v oblastiach, kde nebolo veľa Európanov. Zistila som tam, že spoznávať svet znamená spoznávať seba. Veľa som sa o sebe naučila; hlavne, keď som bola konfrontovaná s pohľadom zvonka na svet, v ktorom žijem. Každému, kto má šancu vycestovať, by som vrelo odporučila, aby to urobil. Je to život meniaca skúsenosť. Človek získa pokoru pred životom samotným a obdiv k ľuďom, ktorí si oveľa viacej musia vybojúvať každý deň.

Máte rovnako silnú túžbu cestovať odkedy ste mama?
Túžba mi zostala, len sa viac bojím (smiech). Pred cestou vždy intenzívnejšie vnímam správy o leteckých katastrofách, a v pravidelných intervaloch píšem závet (smiech). Moja potreba spoznávať nové krajiny sa prejavuje aj v tom, že veľmi rada experimentujem vo varení. Rada počúvam inú hudbu a stretávam sa s ľuďmi, ktorí vidia svet inak. Keď mal človek raz šancu zažiť svet farebnejšie, voňavejšie, tak už sa toho nezbaví, nevie sa už uspokojiť s jednotvárnosťou.

Nie je vám Slovensko malé, nemáte chuť ísť žiť niekam inam?
V tomto je pre mňa veľmi zväzujúci Aronov patriotizmus (smiech). Je tu doma a nikam sa nechystá. Ja by som sa aj niekam pobrala, aj keď si uvedomujem, ako mi čoraz viac záleží na blízkosti mojich rodičov, súrodencov a ľudí, ktorých mám rada. Odísť je pre mňa z roka na rok ťažšie.

Rut Erdélyiová (30)
Svoje prvé roky strávila na dvore detského domova v Čakanoch, kde pracovala jej mama. Patrila k šťastnej generácii, ktorej nežná revolúcia otvorila dvere do sveta práve včas. Ocitla sa v medzinárodnej škole vo Viedni, kde drhla školské toalety, aby zarobila na cestovné a časť školného, ktoré nepokrývalo štipendium. Inšpirovaná mamou a jej nasadením pre druhých vyštudovala liečebnú pedagogiku. Mala odjakživa nepokojnú dušu a precestovala rôzne krajiny sveta vrátane Etiópie, Uzbekistanu a Izraela. Pracuje ako programová riaditeľka Nadácie Intenda. Za program Znižujeme prahy získal tím nadácie pod jej vedením Cenu európskej verejnosti za najsľubnejší prevenčný program roka. Má syna Arona (8).

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  3. Rastie nám pokrivená generácia?
  4. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  7. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Detské zúbky sú veda
  2. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  7. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  9. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 20 778
  2. Rastie nám pokrivená generácia? 6 415
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 5 483
  4. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 5 296
  5. Kedy sa refinancovanie oplatí? 2 029
  6. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 2 011
  7. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 902
  8. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 1 863
  9. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 734
  10. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne 1 228

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Čo si o autokamerách myslí polícia a môže ísť video na Facebook?

Autokamery snímajú aj poznávacie značky a tváre ľudí, s videami preto treba narábať opatrne.

DOMOV

Smer opúšťajú nitrianski členovia, nepáčia sa im kšefty

Predseda miestneho klubu je nespokojný.

SVET

Rakeťák verzus vetchý starec. Kórejský konflikt je už osobný

KĽDR sa vyhráža, že odpáli bombu nad Pacifikom.

Neprehliadnite tiež

Päť tipov na rýchle recepty s maslovou tekvicou

Tekvica je symbolom jesene. Jej využitie v kuchyni môže byť naozaj pestré.

Keď ženy ukazujú pravú tvár, svet je vo vytržení

Hnutiu bez make-upu podľahli aj mnohé známe osobnosti.

Americká gynekologička: Ženy chcú mať dokonalú vagínu, ale taká neexistuje

Sheryl Ross je renomovaná odborníčka, na ktorú nedajú dopustiť ani známe osobnosti. Volajú ju aktivistka za vagínu.

Milujú ju davy aj polovica Hollywoodu. Čím je Ellen DeGeneres výnimočná?

Za jej otvorenosť spred dvadsiatich rokov ju ocenil aj prezident. Prelomila totiž lesbické tabu.