Petra Kolevská-Vančíková: Osud ma rozmaznával

Na televíznej obrazovke ste sa s úspechom objavovali už ako dieťa a neskôr sa vám podobne darilo aj v divadle a vo filme. Dokonca ste herectvo i vyštudovali. Čo potom spôsobilo, že ste už dávnejšie zmizli z diváckeho povedomia?
Povedala by som, že išlo o kombináciu viacerých faktorov. VŠMU som absolvovala v roku 1989. Čoskoro na to prišli novembrové udalosti, zmena politických pomerov a s tým spojené i zmeny v kultúre, ktorých následkom bolo tiež podstatné zmenšenie hereckých príležitostí. Hoci... Pre mňa to hlavné prišlo ešte krátko predtým. Popri škole som totiž štyri roky hrala na Novej scéne – so sľubom vedenia, že po skončení VŠMU ma prijmú za riadnu členku súboru. Keď k tomu však malo dôjsť, naraz bolo všetko inak. Dozvedela som sa, že so mnou vôbec nerátajú – „a veď, stále filmuješ v Prahe, tak čo v nej nezostaneš?“ Pritom, paradoxne, vtedy som už angažmán v Prahe odmietla. Hoci bolo z herecky a umelecky veľmi kvalitného Vinohradského divadla.

Prečo ste ho neprijali?
Lebo som práve bola v riešení zlomeného srdca. Navyše, naivne som si myslela, že keď raz niekto dá slovo, aj ho dodrží.

Vtedy to pre vás určite nebolo ľahké...
Všetko zlé je obvykle i na niečo dobré. Keďže sa práve zásadne zmenila politická situácia, otec mohol založiť producentskú spoločnosť Arttep, v ktorej som mu začala pomáhať. Zistila som, že ma vlastne viac ako herectvo zaujíma takáto práca. Možnosť aktívne sa spolupodieľať na vzniku celého filmového, televízneho diela.

Pri producentskej práci ste zostali až doteraz. Dokonca už niekoľko rokov máte vlastnú spoločnosť Artreal. Neľutujete, že ste sa odvtedy dostali k hereckej práci iba výnimočne?
Keď spätne zhodnotím moje herecké obdobie, vždy si uvedomím, že som vtedy mala neuveriteľné šťastie a že ma osud doslova rozmaznával. Robila som na špičkových projektoch, so špičkovými režisérmi – a buďme úprimní, väčšina hercov niečo také vôbec nezažije. Mne sa to však v istom časovom úseku podarilo, a preto sa na svoj herecký ,,osud“ určite sťažovať nemôžem. Navyše, keď sa pozriem na svojich kolegov z VŠMU, napriek tomu, že nás označovali za jeden z najsilnejších ročníkov, väčšina z nich tiež robí čosi celkom iné. Netvrdím, že keby prišla zaujímavá herecká ponuka, tak zásadne poviem nie. A určite by som aj pre jej úspech urobila maximum. Keďže však vieme, aké je to u nás s hereckou prácou a ja sa navyše ani nedokážem nikomu vnucovať a ukazovať sa na „správnych“ miestach, zatiaľ nič také nehrozí.

Na aké úlohy, postavy si zo svojho hereckého obdobia najviac spomínate?
Skôr by som hovorila o ľuďoch, ktorí ma najviac ovplyvnili. V televízii moja mama Ľuba Vančíková. Podľa mňa je najlepšou televíznou režisérkou, s ktorou som robila. V divadle bol pre mňa neuveriteľným zážitkom Čechovov Višňový sad, v ktorom mi režisér Strnisko zveril veľkú postavu Ane i napriek tomu, že som mala iba sedemnásť. No a film? Na jednej strane Juraj Jakubisko s Perinbabou. Režisér, ktorý bol a je schopný vás tak nadchnúť, zmámiť, že pre neho urobíte azda čokoľvek. A na druhej strane Jirka Svoboda, ktorý zasa stavia filmy na hlbokej analýze postáv, na detailnej práci s hercom. Rada spomínam na film Prokletí domu Hajnů, za ktorý som dostala i cenu za najlepší herecký výkon.

Keby nedošlo k už spomínanému úbytku hereckých príležitostí, myslíte, že by ste zostali herečkou?
Ťažko povedať. To rozhodnutie nedať si ubližovať od nekompetentných ľudí bolo a je vo mne stále silné. Možno by som preto naozaj skôr odišla do Prahy alebo radšej začala študovať na inej vysokej škole. Ale už asi nie s čisto umeleckým zameraním.

Aj keď ste vyrastali v umeleckom prostredí? Mama režisérka, otec dramaturg...
A viete, že ešte koncom tretieho ročníka gymnázia som bola rozhodnutá študovať na matematicko-fyzikálnej fakulte experimentálnu fyziku? Dokonca to vyzeralo, že ma vezmú i bez prijímacích skúšok. S režisérom Jiřím Svobodom som však začala nakrúcať film Zánik samoty Berhof a to mi prinieslo také silné zážitky, že som sa nakoniec rozhodla pre VŠMU.

Filmový či televízny projekt raz vyjde a inokedy zasa, z rôznych príčin, nie. A vám sa navyše narodili dve dcéry. Pritom manžel ako prekladateľ a scenárista tiež nemal veľa možností na prácu. Nie je ťažké žiť v takejto permanentnej neistote?
Keď išla Bianka do školy, Alex mi povedal, že potrebujeme základnú finančnú istotu a zamestnal sa v automobilovom priemysle. Začínal skutočne od piky a nikto mu nič nedaroval. Neviem... Možno aj preto si tak vyhovujeme, že niekde v nás je hlboko zakorenené ono ,,nie za každú cenu“. A zrejme nám to vychádza i preto, že sme si áno povedali až pred tridsiatkou. V čase, keď sme už vedeli, čo je pre nás v živote dôležité, čo môžeme od seba čakať a že naše ciele sú spoločné.

Aké?
V práci zostať verný sám sebe a v súkromí brať ako prioritu svoju rodinu. Vieme totiž, že nech sa deje ,,vonku“ čokoľvek, sme v nej pre seba, je v nej vždy niekto, kto vám pomôže, poteší, poradí... A obaja veríme, že tento pocit si raz odnesú do života aj naše dcéry. Vždy videli, ako nám o niečo ide, že sa neflákame a že keď sa nám niečo podarí, je za tým kus skutočnej práce.

Keby sa chceli stať herečkami, súhlasili by ste?
Odhovárala by som ich. V prípade, že by i tak trvali na svojom, nech skúsia. Človek sa iba na vlastnej koži presvedčí, či mal v niečom pravdu, alebo nie. Rozhodne by som však chcela, aby študovali, v zahraničí. Tam je totiž život nastavený trochu inak a kto má talent, nie je ako u nás natoľko závislý od náhod či nejakých sympatií a antipatií. Našťastie, Bianka uvažuje o psychológii a Tea má ako prváčka ešte celkom iné starosti.

Ako producentka ste sa, okrem iného, spolupodieľali na televíznych seriáloch Leader a Investstory, stále býva často reprízovaný celovečerný dokument o Jozefovi Bednárikovi Opera session. Čo je hlavné pre vás teraz?
Film Diaspóra, kde jednu z hlavných úloh hrá i Miroslav Donutil. S režisérom Ivom Trajkovom pripravujeme v medzinárodnej koprodukcii triler Personal cyber space o internetovej závislosti a s mladou režisérkou Anabelou Žigovou film Follow me. No a s STV, ktorá znovu začína mať záujem o dramatické formy, rokujeme o dvoch seriáloch, s tým, že na jednom z nich by sa podieľala i Česká televízia.

Čo nie je málo. Nebodaj už slovenským filmovým a televíznym tvorcom svitá na lepšie časy?
To je zložité... Určite pozitívne vnímam nástup mladých tvorcov a producentov, otvorených a komunikujúcich so zahraničným prostredím, minimálne v európskom kontexte. Pokiaľ sa však komplexne nevyrieši otázka možností, zdrojov a pravidiel financovania, mám pocit, že ani nie. Som presvedčená, že veľmi môže pomôcť avizovaný zákon o audiovizuálnom fonde a tiež spomínaný obnovený záujem STV participovať na vznikajúcich filmoch v oveľa väčšej miere, a najmä počte – pravda, pokiaľ sa to naozaj stane realitou... Za najväčší problém však považujem stratu dôvery a záujmu zo strany slovenského podnikateľského prostredia. Z vlastnej skúsenosti viem, že mnohé naše prosperujúce firmy majú v oficiálnych marketingových stratégiách zakotvené dôrazné „neodporúčanie“ finančne podporovať nakrúcanie slovenského filmu – nanajvýš jeho distribúciu. O postoji komerčných televízií ani nehovorím.

Čo spôsobuje negatívny postoj súkromných televízií?
Ich argumenty sa opierajú o stratu dôvery slovenského diváka v slovenský film, o nízku kvalitu tých pár titulov, ktoré tu za posledné obdobie vznikli a nie sú schopné presadiť sa ani v domácej, ani v zahraničnej distribúcii. Ťažko však vznikne kvalitný film v atmosfére neustáleho stresu z nedostatku finančných prostriedkov, vo všadeprítomnej hrozbe nedokončenia rozrobených projektov a neuhradenia zarobených honorárov. Mohlo by sa zdať, že je to len a len o peniazoch, no v súvislosti s filmovou produkciou sú práve ony rozhodujúce. Ide o veľmi drahý a náročný proces s ťažko dopredu garantovateľným výsledkom, ktorý potrebuje hlavne dôveru a reálne finančné zdroje pre svoje úspešné zavŕšenie. A navyše v ňom - paradoxne – možno oveľa viac ako kdekoľvek inde platí, že kvantita produkuje kvalitu. Teda, že pokiaľ chceme kvalitný film, musia mať tvorcovia dostatok rozmanitých príležitostí, aby raz divákov naozaj preniesli do filmového príbehu, ktorý ich uchváti a mnohonásobne vráti všetko, čo doň spoločnosť investovala. A to už zďaleka nehovorím len o financiách. Takže naozaj neviem, ako je to s tým svitaním na lepšie časy. Mám skôr pocit dotknutia sa samého dna, z ktorého je už načase odraziť sa!

V poslednom čase sa objavujete na obrazovke STV aj ako moderátorka.
Som aj autorka scenárov. A musím povedať, že tak cyklus Lúskanie, ktorý je určený dospievajúcej mládeži, ako i cyklus eFk.o na tému rôznych závislostí, ma vnútorne nesmierne obohacuje. Navyše, veľký divácky ohlas ukazuje, že naozaj hovoríme o problémoch, ktoré sú dnes výsostne aktuálne. Pričom, nech ide o akýkoľvek, vždy sa ukazuje, že na deväťdesiat percent je prvotnou príčinou zlé rodinné prostredie, nedostatok financií v rodine alebo ich prebytok. Darmo totiž budeme kritizovať deti za ich zlé správanie, pokým si neuvedomíme, že sú iba odrazom nás, dospelých, prostredia, v ktorom vyrastali.

STV je miestom, kde ste kedysi začínali. Má táto televízia zmysel ešte aj dnes? Keď verejnosť už tak dlho sleduje, že jej verejnoprávny charakter sa udržiava iba ťažko?
Rozhodne áno – ale nie ako ďalšia televízia viac, či skôr menej úspešne súperiaca o divácky záujem kvízmi, zábavno-súťažnými show či zahraničnými telenovelami. To je doména komerčných staníc. Trúfam si povedať, že by bolo prospešnejšie orientovať sa na ponuku alternatívnu a zároveň vysoko divácky atraktívnu. Za takú považujem najmä znovuoživenie pôvodnej dramatickej tvorby vo forme seriálov, televíznych filmov a dramatickej tvorby pre deti, znovuoživenie klasickej dokumentárnej tvorby, schopnej v nadčasových formách zanechať posolstvo o čase, v ktorom žijeme, znovuzavedenie výroby vlastných – reprízovateľných – populárno-vzdelávacích programov, magazínov a talkshow pre všetky vekové kategórie. Som presvedčená, že možno sama STV by bola prekvapená, koľko televíznych divákov by takto pritiahla.

Petra Kolevská-Vančíková (41)
Narodila sa v Bratislave v rodine televízneho dramaturga Pavla Vančíka a režisérky Ľuby Vančíkovej. Ako dieťa hrala v mnohých televíznych inscenáciách (Farba tvojich očí, Priama úmera, Alžbetin dvor, Chlapci a chlapi, My sme malí muzikanti). Neskôr pribudli ponuky z divadla (Človek pre všetky časy, Višňový sad) a filmu (Perinbaba, Zánik samoty Berhof, Svět nic neví, Prokletí domu Hajnů, Sedm hladových, Kanárska spojka). Vyštudovala herectvo na VŠMU. S manželom Alexom vlastní produkčnú firmu. Má dve dcéry, Bianku (13) a Teu (6).

Autor: SMEženy 46/2007