Psychológii už otvárame dvere

Donedávna by sme možno len ťažko hľadali vo svojom okolí niekoho, kto by otvorene hovoril o svojom navštevovaní psychológa či psychoterapeuta. Dnes je situácia iná. Aj z našej internetovej ankety vyplýva, že takéhoto človeka vo svojom okolí má vyše 62 percent respondentov. Pravdepodobne to nemožno pripisovať iba tomu, že ľudia mali pred niekoľkými rokmi menej problémov ako v súčasnosti. Skôr sa psychológia zbavila existujúcich predsudkov, ktoré sa jej pripisovali. „Za minulej éry mali psychické poruchy skutočne hanlivejší imidž ako dnes. Verejnosť nerozlišovala medzi vážnymi psychotickými ochoreniami a pomerne ľahšie liečiteľnými neurózami. Myslím si, že nepriamo k tomu prispievala aj vtedajšia ideológia, podľa ktorej človek oddaný socializmu musel byť morálne pevný a musel zvládnuť všetky prekážky,“ vysvetľuje psychológ a psychoterapeut Karol Kleinmann.

Náhrada za kamaráta?
O svojich psychických problémoch či návštevách odborníka preto bolo kedysi lepšie mlčať. Inak by hrozilo označenie „nenormálny“ či „blázon“. V súčasnosti, keď máme prístup k širšiemu spektru informácii a sme rozhľadenejší, sa na to pozeráme inak. „Psychológia a terapia sú skutočne akceptovanejšie, ľudia sa menej hanbia. Taktiež sú viac medializované, teda akoby sme zrazu vedeli, že „sa to dá. Že tu existuje niekto, na koho sa môžeme obrátiť,“ hovorí psychologička Svetlana Žuchová. Čoraz častejšie sa však hovorí o tom, že ľudia vyhľadávajú psychológa najmä s jediným cieľom – vyrozprávať sa. Spomína sa rýchla a uponáhľaná doba, keď máme menej času jeden na druhého. „Podľa mňa naozaj mnohým ľuďom chýba medziľudský kontakt a myslia si, že pochopenie psychoterapeuta im ho nahradí. Dôležité je však vedieť, že psychoterapeut kamaráta ani akýkoľvek pevný medziľudský vzťah nesupluje,“ dodáva Svetlana Žuchová.

Zdanlivo nepodstatné, no...
Častejšie vyhľadávanie „odborníkov na dušu“ však možno pripísať tomu, že sme prijali fakt, že psychické zdravie je rovnako podstatné ako fyzické a jedno druhé navzájom ovplyvňuje. „Málokto má to šťastie, že jeho psychika je harmonicky vyladená. Denný nápor konfliktných situácií niekedy rozkmitá aj tú najpevnejšiu štruktúru osobnosti. Najčastejšie sú to partnerské problémy, ale nie iba typu „on, ona ma nemá rád, rada“, ale tie, ktoré vyplývajú zo strachu o našich blízkych, z úzkosti z budúcnosti. Často sú to nenaplnené očakávania a straty, ktoré dokážu veľmi výrazne zmeniť život človeka,“ tvrdí Karol Kleinmann.

Na odborníkov sa spravidla obraciame vtedy, ak sami nedokážeme problém zvládnuť, poradiť si s ním. To platí aj o našej psychike, ktorá je však u každého z nás iná. Preto aj na životné situácie reagujeme odlišne. „Ak vylúčime genetické a somatické dispozície, dá sa povedať, že za psychickými poruchami vždy stoja osobné problémy. Neriešený problém s partnerom niekoho nechá absolútne chladným a u niekoho môže vyvolať hlbokú traumu, ktorá zasiahne jeho sebavedomie, následne výkonnosť, objavia sa aj ochorenia ako napríklad vysoký tlak alebo žalúdočné vredy,“ vymenúva Kleinmann.

Tradičné vnímanie
Hoci za posledné roky prišlo na Slovensku k výraznému obratu vo vnímaní psychológie, v zahraničí sú tomuto odboru ešte viac otvorení. „Ak by sme to veľmi zjednodušili, psychológov u nás navštevujú vzdelanejšie a lepšie sociálne situované osoby. Niektorí sa prídu jednorazovo poradiť, iní podstupujú viacmesačné terapie. V zahraničí patrí k trendom mať svojho psychoterapeuta, s ktorým sa rozoberajú nielen traumy a psychické zlyhania, ale aj denný život,“ opisuje Kleinmann. Svetlana Žuchová, ktorá pôsobí v tejto oblasti aj v Rakúsku, hovorí o akomsi tradičnejšom prístupe Slovenska v porovnaní s inými krajinami. „Tak, ako máme asi všeobecne väčší odstup od rôznych menšín, napríklad od gayov či cudzincov a od rôznych neštandartných životných štýlov, tak máme odstup aj od „psychicky chorých“, a od „čudákov“.

Okrem toho panuje názor, že sa radšej vyrozprávam v krčme s kamarátom ako u psychológa. Dôležité je vedieť, že úlohou psychoterapeuta nie je len počúvať, má špecializovanejšie nástroje, ako môže pomôcť. S psychoterapeutom sa rozprávame celkom inak ako s kamarátom, sedenia majú presne definované pravidlá a štruktúru. Musia si stanoviť detaily, ktoré sú zdanlivo nepodstatné, no naopak zohrávajú veľmi dôležitú úlohu – ako často a dlho bude pacient dochádzať, či bude platiť aj za hodiny, na ktorých sa nezúčastní alebo čo od terapie očakáva.“

Ako z filmu?
Sedenia u psychológa či psychoterapeuta sú nesmierne vďačným motívom pre filmárov. Scény, keď sa zdrvený pacient ležiac na gauči spovedá zo svojich životných tráum, by sme mohli rátať na desiatky. Aby sme však neostali v mylnej predstave, návštevy špecialistu neprebiehajú presne takto. „Sedenie u psychológa alebo psychoterapeuta trvá zvyčajne štyridsaťpäť minút až hodinu. Úvodnú časť tvorí nadviazanie kontaktu, ďalší priebeh závisí od toho, o aký druh sedenia ide. Môže ísť o psychodiagnostiku, poradenský rozhovor alebo psychoterapiu. Každá psychoterapia je osobitá a jej priebeh závisí od toho, aká psychoterapeutická technika sa použije. Môže ísť o slovo, gesto, mimiku, mlčanie a podobne. Pri niektorých terapeutických smeroch môže mať klient pocit, že ide iba o bežný rozhovor, avšak po jeho skončení cíti, že došlo k určitému uvoľneniu napätia, že získal iný uhol pohľadu na svoje problémy,“ hovorí Karol Kleinmann. Napríklad počas klasickej psychoanalýzy pacienti ležia na „starom známom“ gauči. To, že sa z gauča po pár minútach postavíme ako iný človek, sa však skutočne môže stať iba vo filme. Zmeny nemožno čakať zo dňa na deň. A hoci sú možno na prvý pohľad menej viditeľné, z dlhodobejšieho hľadiska môžu byť o to podstatnejšie. 

Rozdiel v pojmoch
Vysvetľuje psychologička Svetlana Žuchová
Psychiater je lekár, človek, ktorý vyštudoval medicínu. Mal by sa vyznať aj v somatických veciach, predpisuje lieky, psychickú chorobu chápe ako chorobu, ktorú treba liečiť. 

Psychológia je veda, ktorá sa chorobou a zdravím vôbec nemusí zaoberať, psychológia je teda širší pojem. Psychológovia sú aj v bankách, pracujú na personálnych oddeleniach, radia športovcom, v nemocniciach potom pracujú klinickí psychológovia, ktorí sa napríklad venujú psychodiagnostike. 

Na to, aby človek mohol robiť psychoterapiu, musí mať zvláštne vzdelanie, takzvaný psychoterapeutický výcvik. Toto vzdelanie je postgraduálne, to znamená, že jeho podmienkou je skončená vysoká škola. Až keď človek – ktorý môže, ale nemusí byť psychiater alebo psychológ (u nás môžu byť psychoterapeuti aj sociálni pracovníci, v zahraničí je to ešte benevolentnejšie a psychoterapeutický výcvik si môže urobiť človek s akoukoľvek profesiou) má absolvovaný takýto výcvik, smie sa nazývať psychoterapeutom.

Záujem o štúdium psychológie
hovorí Gabriela Herényiová, psychologička a zástupkyňa vedúceho katedry na Katedre psycho-lógie Filozofickej fakulty UK v Bratislave
„Počet záujemcov o štúdium psychológie je stále veľmi veľký. K nám na katedru sa hlási každoročne okolo sedemsto až osemsto uchádzačov, a prijímame 80 študentov do prvého ročníka. Treba však podotknúť, že maturanti si môžu dať viac prihlášok na vysoké školy, a tak je ťažko zisťovať vyhranený záujem o psychológiu. Máme však aj študentov, ktorým sa podarilo úspešne zvládnuť prijímacie skúšky až na tretíkrát, a tam je ten záujem naozaj vyhranený.“

V psychológii je z každého rožka troška
Jana Štefániková (23), študentka psychológie na Filozofickej fakulte a Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave
„Môžem povedať, že k psychológii som sa dostala viac-menej náhodou v treťom ročníku na strednej škole, hoci intuitívne som k nej inklinovala už oveľa dlhšie. Vtedy som odišla študovať na rok do Ameriky a kým som sa zorientovala, aké hodiny si mám zvoliť, zostala mi z výberových predmetov „iba“ psychológia. Moja profesorka bola veľmi inšpiratívna, predmet viedla kreatívne a ja som sa k psychológii dostala ešte bližšie. Zistila som, že predstavuje akési prepojenie medzi humanitnými a prírodnými vedami. Je v nej z každého rožka troška a to ma na nej najviac fascinovalo. Preto som bola rozhodnutá, že po maturite si podám prihlášku na psychológiu. Momentálne ju študujem na dvoch školách naraz – na pedagogickej fakulte v kombinácii s anglickým jazykom a na filozofickej fakulte.

V rámci štúdia sme absolvovali prax v rôznych oblastiach, pôsobila som v manželskej poradni, ako aj v personálnej agentúre, spoznala som tiež prácu školského psychológa. Každé má svoje za a proti, no najviac inklinujem k poradenskej a klinickej psychológii, hoci zatiaľ neviem presne povedať, čomu sa budem venovať po skončení štúdia. Teraz totiž riešim klasickú dilemu, asi ako väčšina mladých ľudí – či sa budem venovať tomu, čo ma baví, alebo či budem ,robiť kariéru‘ a zarábať peniaze. Oboje sa naraz asi robiť nedá (smiech). Často sa stretávam s názormi, že psychológiu idú študovať ľudia, ktorí majú sami problémy. Nemôžem to s istotou poprieť ani potvrdiť, no počas piatich rokov na vysokej škole som si všimla pomerne zaujímavú vec. Dosť študentov psychológie skutočne mali vo svojom živote ťažké obdobia, prežili isté traumy či závažné problémy, a tak štúdium môžu vnímať ako prostriedok, ako sa s tým vyrovnať, lepšie spoznať sám seba.

Viackrát sme sa o tom rozprávali, či človeka ťažší osud a vlastné problémy v tejto profesii niekam posunú, alebo naňho pôsobia skôr ako záťaž. Psychológ by mal mať pri práci akýsi nadhľad a odstup od vlastných problémov. Aj keď na druhej strane zužitkovanie skúseností z osobného života v prospech tejto profesie nemusí byť na škodu. Len treba vedieť, pokiaľ je to naozaj profesionálne a efektívne. Na psychológii je krásne to, že predovšetkým je to profesia, ktorá má pomáhať ľuďom, a nie práca, vďaka ktorej sa človek vyrovnáva len sám so sebou. V posledných rokoch sa psychológia podľa môjho názoru skutočne popularizuje, dostáva sa na verejnosť a čoraz viac ľudí navštevuje psychológa. Vnímam to veľmi pozitívne a osožne. Nie je na škodu, keď sa človek, ktorý má problémy, porozpráva o nich s odborníkom a ten ich uvedie na pravú mieru. Psychológ nie je na to, aby vynášal absolútne závery, ale aby našiel najvhodnejšie východiská.“

Anketa
Na koho sa usmialo šťastie
Do ankety sa zapojilo 2047 respondentov. Výherkyňou dámskeho parfumu Naomi Campbell je Anna Gahirová.
Hlasujte a vyhrajte
Stačí, ak na www.zena.sme.sk vyjadríte svoj názor v krátkej ankete a môžete získať exkluzívny značkový parfum.

Autor: SMEženy 46/2007