Katarína Holečková: Každá misia človeka posilní

Podľa Hippokrata je medicína najšľachetnejšie zo všetkých umení. Za umenie ju považuje aj ona. Lekár podľa nej musí byť racionálny, ale nesmie mu chýbať ani sociálne cítenie. To výrazne ovplyvňuje jej vnímanie tohto povolania. Pracuje ako infektologička,

Prečo ste si zvolili za svoj odbor práve infektológiu? Už názov znie dosť nebezpečne...
Najskôr som o nej neuvažovala. Začala som robiť pediatriu, chcela som sa venovať skôr chirurgickým veciam. Napokon som sa dostala k infektológii a zistila som, že je to nesmierne zaujímavý odbor, ku ktorému patria aj tropické choroby. Infektológia ako taká však určite nie je nebezpečná, pretože viete, aké máte dodržiavať zásady a aké choroby vám hrozia. Oveľa nebezpečnejšie je podľa mňa cestovať napríklad v trolejbuse, keď netušíte, kto vedľa vás sedí a aké bacily na vás vykašliava.

Čo vás priviedlo k medicíne?
Môj starý otec bol síce učiteľom na dedine, ale často tam musel nahrádzať aj lekára, takže som jeho prácu vnímala už odmalička. Vďaka nemu som si vybudovala vzťah aj k prírode. Najprv som však chcela študovať všetko možné – jazyky, orientalistiku aj strojarinu, ale na tú ma otec nepustil. Napokon som si vymyslela medicínu. Narodila som sa v znamení raka a mama ma varovala, že takíto ľudia sú citliví a intuitívni a medicína pre nich nie je dobré povolanie, lebo ho budú príliš prežívať. Napriek tomu som sa tam prihlásila, lebo som chcela pomáhať ľuďom. A ďalším dôvodom bolo, že som chcela cestovať a pracovať ako doktor Albert Schweitzer v Lambaréné v africkom Gabone.

Preto ste sa začali venovať aj práci v misiách?
Vždy ma fascinovala. A túžila som ísť do Afriky. Pamätám sa, že ako dieťa som sa veľmi nehrávala s bábikami. Vždy som mala autíčka. Najšťastnejšia som bola, keď mi mama odniekiaľ priniesla bábiku – černošku. Afrika ma veľmi lákala a po rokoch, keď som už ako lekárka pracovala na klinike, stretla som sa s profesorom Bálintom, ktorý bol doslova fanatik do tropickej medicíny. Nejaký čas pôsobil v Zambii a rozprával o tom s takým zanietením, že keď mi povedal o možnosti ísť do Kene, do Nairobi, odmietla som pre to aj trojmesačný pobyt v Japonsku.

Museli ste pred odchodom absolvovať špeciálnu odbornú prípravu?
Nie, lebo som už bola atestovaná infektologička. V rámci atestačnej prípravy som absolvovala aj tropickú medicínu, v rámci doškoľovania som mala tropický kurz, ale vyzbrojila som sa aj odbornou literatúrou, ktorú na cestách stále nosím so sebou.

A dostali ste nejaké zvláštne inštrukcie, ako sa správať?
Mali sme informácie od kolegov, ktorí tam boli pred nami, a okrem toho sme išli prvýkrát do hlavného mesta, takže to nebola úplná divočina. A ja mám dobrodružnú povahu. Povedala som si, že to vyskúšam, a keď prežili ľudia predtým, prežijem aj ja.

Prinajhoršom ste sa mohli vrátiť domov...
To nie. O tom som vôbec nerozmýšľala. Aj preto, lebo zohnať narýchlo ďalšieho lekára by nebolo jednoduché. Keby išlo o vážne dôvody, napríklad zdravotné, to by bola iná situácia. Keď však je už človek tam, treba vydržať. Keď sme prvý raz boli v Keni, raz bol dosť ťažký deň, asi osemdesiat pacientov a jeden chlapček zomrel. Mal akútnu maláriu, nebola šanca pomôcť mu. Cestou domov mi zrazu začali tiecť slzy a zdalo sa mi, že som radšej mala zostať sedieť doma. Takým pocitom sa občas nevyhnete.

S akými pocitmi ste odchádzali na prvú misiu?
Paradoxne, oveľa horšie som prežívala svoju prvú zahraničnú cestu, keď som išla na ročnú stáž do Švajčiarska. Absolútne som netušila, do čoho idem. A prvý raz som odišla na dlhší čas od rodiny, čo bolo pre mňa strašné. Chýbalo mi aj sebavedomie, myslela som si, že určite tam všetci budú múdrejší. Napokon to bol veľmi dobrý pobyt a získala som veľa skúseností. Keď som išla do Afriky, povedala som si – chcela som tam ísť, tak idem. Dobrý pocit som mala aj preto, lebo som nešla sama. Na misiu chodia vždy minimálne dvaja lekári. Na kolegu som mala šťastie. Išla som s oveľa mladším chirurgom. A deň pred odchodom ma hneď prekvapil – zavolal mi, aby som si nezabudla zobrať vibramy, lyžiarsku čiapku a rukavice. Nechápala som načo, išli sme predsa do Afriky a čiapku aj tu v zime málokedy nosím. Hneď som si však uvedomila, že sú tam aj päťtisícové hory a na turistiku sa mi určite zídu.

Šokovalo vás niečo, keď ste sa prvý raz stretli v Afrike s chorými?
Boli tam nesmierne biedni ľudia, ale to som čakala. Šokujúce bolo, že keď sme ráno prišli pred kliniku, čakalo ich tam už takmer sto – od malinkých bábätiek až po starcov. Prišli so všetkými možnými problémami a diagnostické možnosti boli minimálne. Človek musel doslova zapnúť siedmy zmysel, skúsiť na základe bežného vyšetrenia zistiť, o čo ide a liečiť.

Ako ste pristupovali napríklad k chorým na AIDS?
Keď som bola v Afrike na prvých misiách, s touto chorobou som sa, zrejme náhodou, najskôr nestretla. A často som si pri vyšetrovaní ani nenasadila rukavice. Zdalo sa mi, že ak k pacientom budem pristupovať v rukaviciach a s maskou, budú mať pocit, že sa ich štítim.

Nebáli ste sa, že sa nakazíte?
Ani raz som nebola chorá, aj keď občas som si urobila testy, keďže som prichádzala do styku s rôznymi chorobami. A pri kontakte s ranami alebo pri chirurgických výkonoch som si rukavice dávala, ale na AIDS som nemyslela. Dotkol sa ma až v Kambodži. Tam bol novootvorený domov pre nainfikované aj choré deti. Najmladšie malo asi dva roky. Navonok pôsobili zdravo, ale vedeli sme, že ak ochorejú aj na bežnú infekciu, ich imunitný systém bude úplne inak reagovať a nemusí ju zvládnuť. To bolo dosť depresívne. Tento rok som sa na Haiti stretla s celou rodinou chorou na AIDS. Otec, mama aj dieťa. A nedávno som sa dozvedela, že mama aj dieťa už zomreli.

Aký je to pocit, vrátiť sa s takýmito zážitkami do „normálneho“ života?
Nemám s tým žiadny problém. Každá misia človeka svojím spôsobom posilní. A zmení sa mu rebríček hodnôt. Na mnohé veci sa po čase začne pozerať úplne inými očami ako ten, kto odtiaľto v živote nevytiahol päty. Zdajú sa mu prízemné, plytké a žabomyšie.

Vnímate aj nevyliečiteľne chorých v prvom rade ako lekárka alebo je dôležitejší skôr ľudský prístup?
Sú situácie, keď už naozaj nemôžeme urobiť nič. Samozrejme, tým ľuďom to nemôžeme povedať, ale musíme ich povzbudiť. Niekedy stačí len sa usmiať, odpútať ich nejako od problému, dať im niečo na jedenie, oblečenie. Medicína už v mnohých prípadoch nedokáže pomôcť. A pokiaľ v týchto krajinách nebude zabezpečená základná lekárska starostlivosť, stále tam budú takéto problémy. Sú to chudobní ľudia a k lekárovi sa často nedostanú. Raz sa mi stalo, že doniesli pacienta, a keď som sa ho opýtala odkiaľ je, povedal, že dva – tri dni cesty.

Stáva sa, že v exotických krajinách ľudia veria viac rôznym liečiteľským postupom miestnych šamanov než lekárom?
K nám väčšinou prídu až vtedy, keď postupy šamanov zlyhajú. S tým sme sa stretli v Keni aj v Sudáne. A na Haiti mi raz priniesli asi päťdňové bábätko, ktoré malo na ruke šesť prstov. To sa stáva. V Sudáne to kolega riešil chirurgicky. Ale teraz, keby neprišli ku mne, podviazali by to normálne motúzom, aby sa tam nedostala krv, a počkali by, kým prst sám odpadne.

Máte čas vnímať na misiách aj niečo iné než choroby a chorých?
Cieľom našich misií nie je len pomáhať ľuďom liečbou, ale ich aj niečo naučiť, aby si po čase vedeli sami v niektorých situáciách pomôcť. Sme s nimi neustále v kontakte a mnohí nás pozývajú aj do rodín, vidíme, ako žijú. Neraz sú veľmi chudobní, ale milí a pohostinní. A je zaujímavé porovnávať rôzne kultúry. Vždy sa snažíme aj cestovať, aby sme sa trošku zžili s prostredím, spoznali mentalitu ľudí. Niekedy človek nedokáže pochopiť, prečo sa správajú tak, ako sa správajú a až keď spozná prostredie, má väčšiu šancu im pomôcť.

Bolo ťažké naučiť sa komunikovať napríklad s ľuďmi v Afrike? Prenikli ste aj do ich exotických jazykov?
Ale áno. V Keni sme mali veľmi príjemnú miestnu sestričku, ktorá našu angličtinu prekladala do svahilčiny. A niektoré základné vety nám napísala – ako sa máš, kde ťa bolí a podobne. Keď som ich povedala pacientovi, bol celý šťastný, že mu rozumiem a začal rýchlo rozprávať. Samozrejme, že som mu už vôbec nerozumela, ale bolo to milé (smiech). Základy sa dajú naučiť v každom jazyku. Stačí, keď sa ľuďom prihovoríte a kontakt je hneď iný. Jednoduchí ľudia majú úžasne vyvinutý zmysel pre mimiku a gestikuláciu. Svoje rozprávanie tak prežívajú, že niekedy stačí, ak sa na nich len pozeráte.

V akých podmienkach zvyknete na misiách bývať?
Záleží na krajine. Väčšinou sú to jednoduché izbičky, v ktorých sa občas vyskytne aj nejaký ten škorpión alebo had. Kolega raz jedného musel zabiť mačetou. Človek si skrátka musí dávať pozor, kam stúpi.

Boli ste aj v oblastiach, kde hrozilo nebezpečenstvo?
V Sudáne bol asi sto kilometrov od nás front, pretože tam je stále občianska vojna. Domáci už podľa zvuku vedeli rozoznať, či letí antonov, alebo nejaké iné lietadlo, a rýchlo sa dokázali schovať. Ja som nebezpečenstvo veľakrát podcenila, ale kolega bol opatrnejší a nie raz ma musel pri streľbe doslova zhodiť na zem. V Sudáne sme chodili mimo nášho areálu len občas a vždy v skupinkách. V týchto krajinách treba byť opatrný. Neraz nám doniesli pacienta dostrieľaného alebo dopichaného kopijou z nejakého kmeňového boja.

Ako vaše misie vníma rodina? Neláka ich ísť sa za vami aspoň pozrieť?
Nie. Môj manžel je veľmi racionálny a tolerantný človek, ale najradšej oddychuje na chalupe, cestovať nemusí. A keď som preč a niečo sa doma udeje, ani mi to nedá vedieť, aby som nebola nervózna. Nebráni mi v takýchto aktivitách, pretože vie, že ma doslova dobíjajú energiou.

Mnohí ľudia, ktorí strávia čas v extrémnych podmienkach, hovoria, že si uvedomili, že život je iný, než ako ho vidíme napríklad v správach v televízii...
Takéto cesty ukážu človeku úplne iný priestor, iné životné hodnoty. A vidí aj obrovské rozdiely. V Kambodži sme deti zbierali po smetiskách, ale boli tam aj vily a paláce, nad ktorými sme len žasli. Videli sme však aj to, že zmysel života je v niečom inom. Väčšina tých chudobných ľudí napriek biede pôsobí šťastne. Nie všetci. Afričania sú pre mňa deti prírody. Keď vidíte ich široký úsmev, ako sa tešia aj z maličkostí, zrazu vnímate svet úplne inak a hneď sa vám zdá príjemnejší.

Doc. MUDr. Katarína Holečková, PhD (51)
Rodáčka z Bratislavy vyštudovala Lekársku fakultu Univerzity Komenského – pediatrický smer. Pôsobí na Klinike infektológie a geografickej medicíny FNsP Bratislava – Kramáre. Od roku 2005 je vedúcou Katedry infektológie na Fakulte zdravotníckych špecializačných štúdií Slovenskej zdravotníckej univerzity, od roku 2007 je prezidentkou Slovenskej spoločnosti infektológov SLS. V rokoch 1996 – 1997 absolvovala stáž v Univerzitnej nemocnici v Ženeve. Od roku 1999 sa zúčastňuje na misiách v krajinách tretieho sveta (Keňa, južný Sudán, Kambodža, Etiópia a Haiti) v rámci projektov Trnavskej univerzity a Univerzity sv. Alžbety v Bratislave. Jej manžel pracuje ako inžinier informatik, majú dcéru (27) a syna (22).

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  2. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu
  3. Moskva alebo Petrohrad?
  4. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  9. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  10. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  1. VW Tiguan Allspace: prvé sedemmiestne SUV od Volkswagnu
  2. 3 pravidlá pre lepší dôchodok
  3. Moskva alebo Petrohrad?
  4. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  5. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  6. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  7. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  8. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  9. Nový Jaguar XF Sportbrake
  10. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  1. Moskva alebo Petrohrad? 12 782
  2. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 3 929
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 2 116
  4. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 837
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 1 690
  6. Nový Jaguar XF Sportbrake 1 455
  7. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 1 082
  8. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 015
  9. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP 856
  10. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené? 471

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

My sme les. Zastavíme katastrofu?

Slovenské lesy miznú, rozšírili sa v nich pilčíci a traktory.

KOMENTÁRE

Úrad, ktorý by Slovensku zdvihol reputáciu

To, že prípadný úspech vláda zneužije na marketing, je rub príbehu.

Neprehliadnite tiež

Frida Kahlo: K nešťastiu v živote mala svojský prístup, dávala ho na plátno

Mexická maliarka je dodnes legendou, dokázala konkurovať mužom a vysporiadať sa s osudovými ranami vďaka maľovaniu.

Líčenie na rande: Ako na dokonalý mejkap v troch krokoch

Niekedy je nadmerná snaha skôr na škodu, poradíme vám, ako sa nalíčiť v správnej miere.

Kokteil pre imunitu: Sedem spôsobov ako ju podporiť

Aké vitamíny a doplnky by ste mali vyskúšať, poradí farmaceutka.

Vybrali sme desať receptov na vegánske zákusky

Aj vy máte problém zohnať maslo a vajcia? Inšpirujte sa našimi tipmi na koláče a zákusky, v ktorých ich nebudete potrebovať.