Knižný tip: Lesk na pery + súťaž

2. úryvok
Jožo ju poznal od mladosti, vedel o jej kilách. Jožovi sa páčila taká, aká je. Tvrdil, že ju má aspoň za čo chytiť. Teraz okolo štyridsiatky síce občas zavrčal, že sa už nevmestí do dverí, ale na to si zvykla. Vrčal v poslednom čase stále viac. Eva mala iné prednosti. Zákazníčky ju mali rady, pretože bola priama a srdečná. A tie „poondiate rady“, ako sa majú obliekať plnoštíhle ženy, nech si odborníci strčia ... Napríklad, vraj čierne farba zužuje. Ajáááj! Každá tučná žena sa cíti v čiernej ako vyhnanec zo ženského sveta. Aj ona. Ako rada by si dala pestrú sukňu alebo kvetované sako. Ó, ako rada! Jedno také jej viselo v skrini na vešiaku, ale nezapla ho. A keby aj, vyzerala by v ňom ako slon v bolerku. A to slovo plnoštíhle! Znelo tak milosrdne. Dočerta, tak ako to je? Sú plnoštíhle ženy plné, tlsté alebo štíhle?

V posteli pod poduškou schovávala knihu Ako byť šťastná. Nie že by nebola na svete rada, ale niekedy sa cítila pod psa. A tá brožúra v kapitole Ako vyzerať hovorila, že pre mužov sú najviac atraktívne plnoštíhle brunety. Eva presne taká bola. A to jej lichotilo. V kapitole Pohyb sa písalo, že za najlepší spôsob hýbania sa považuje tanec a sex. S tým Eva tiež súhlasila. Aj s kapitolou Vlasy. Majú byť buď veľmi krátke, alebo veľmi dlhé. Tieto vety jej vždy zodvihli náladu. Už menej sa jej páčili odporúčania typu Ako sa obliekať. Radšej vraj treba pútať pozornosť, než byť sivá myš. Lepšie „vystrojená“, vyparádená, než pôsobiť chudobne, lacno. A nijaké zlato! Nijaké retiazky! Nosí sa výlučne značková bižutéria. A správať sa treba ležérne a suverénne: akože v živote o nič nejde. A treba sa naučiť klamať telom.

Toto Eva nikdy nevedela. Na svoje telo sa usilovala myslieť čo najmenej. Nič si tak neželala, ako so svojou postavou nebyť stredobodom pozornosti. A ničoho sa tak nebála, ako byť ľuďom na smiech. Tmavé vlasy mala síce ostrihané nakrátko, ako radili v knihe, ale len tak obyčajne. Betka kedysi po vyučení robila v salóne, tam odkukala fígle s nožnicami
a každý mesiac ju vzadu v obchode ostrihala lepšie ako hocijaký vlasový umelec. Či ako si to vraveli? Hairstylista. Také pletky ako konverzovať v kaderníctve o dovolenkách a o deťoch, ktoré nemala, jej nechýbali. Ohovárať, lichotiť? To nepotrebovala.

Eva mala jedinú slabosť – zlato, aj keď podľa jej obľúbenej knihy boli zlaté šperky nemoderné, teda OUT, ona milovala tie ligotavé vecičky uložené v miniatúrnych škatuľkách. Každé ráno a každý večer sa s nimi maznala a potom ich ako deti s nehou uložila spať do zamatových postieľok. Boli to jej najmilšie chvíľky. A aj najmilšie darčeky. Jožo
to mal na Vianoce jednoduché, povedal, nech si ide niečo vybrať a veľkoryso to zaplatil. Nezabudol nikdy dodať, že tohto roku si to vôbec nazaslúžila. Stále jej vykladal o akejsi spravodlivosti. Vraj človek nič nemôže dostať len tak. Aby si veci vážil, musí si ich zaslúžiť. Z tých jeho rečí si kedysi nič nerobila, ale v poslednom čase jej liezli pod kožu. Uvažovala, že aj ona by mu mohla vyhodiť na oči, že doma ani prstom nepohne, ale na stavbách u kamarátov otročí do úmoru. Neodvážila sa. Jožo by jej povedal, že kamarát je viac ako brat, ba viac ako žena. Kamarát nikdy nezradí. Na kamarátov mu nemohla povedať krivé slovo. Táto téma bola u nich posvätná.

Keď sa trolejbus konečne lenivo dotiahol na zastávku, zazvonil jej mobil.
„Haló!“ ozvala sa polohlasno.
„To som ja, Betka! Zabudla som si v obchode nákup. Zabijete ma!“
„Som už na ceste domov!“ vzdychla Eva.
„Dúfala som, že sa zdržíte!“ zatiahla Betka, ako to mala vo zvyku.
„Čo mám s tebou robiť? Vrátim sa!“ povedala Eva unavene.
„Ste poklááád!“ zamraučala na záver.

Horúci vzduch sa nehýbal. Eva si zo všetkého najviac želala byť doma pod sprchou. Betku mala svojím spôsobom rada, aj keď bola riadne potrhlá. Vždy chcela každému pomáhať. Vyplývalo to zrejme z jej detstva. Mama bola na ňu a jej troch súrodencov sama. Sotva si užila materinskú lásku. Poznala len príkazy a zákazy. Toto musíš, toto nesmieš! Betka sa túžila vydať, mať rodinu a dobrého muža. Na svojho otca sa nepamätala, ale verila že aj on bol chlap na mieste a mamu opustil len preto, že bola hysterka. Odkedy prišla robiť do parfumérie, stoj čo stoj chcela na seba pútať pozornosť, akoby potrebovala nahradiť tie roky, keď ju ako najmladšiu doma každý odstrkoval. Bola veselá a úprimná, v práci prispôsobivá.

Eva prešla na druhú stranu ulice a zamierila do novinového stánku. Kým príde Betka z opačného konca mesta, má čas, kúpi si nejaké časopisy. Hocijaké, len nie tie, ktoré si vravia ženské! Nepotrebovala sa unášať aférami celebrít, odskúšanými trojdňovými diétami moderátoriek a herečiek, a trikmi populárnych speváčok ako zviesť muža. Všade píšu to
isté. A ženy sa ako stádo každý večer v kúpeľni natierajú emulziami proti vráskam, chrúmajú od hladu surovú mrkvu a myslia na to, či túto noc budú mať konečne s vlastným mužom sex. Ráno, keď nájdu v zrkadle ďalšiu vrásku, čítajú antiagingové návody na mladistvú pokožku, nanášajú si na tvár medové masky, strúhajú uhorku a vlasy si nechávajú farbiť na ultra blond, aby vyzerali mladšie.

---------------

Eva si už roky kupovala Záhradkársky magazín a Receptár. Keď zaplatila, obzrela sa, chlapíka už nevidela. Uvedomila si, že to, čo urobil, ju pobavilo. Alebo prekvapilo? Mala strašnú chuť túto príhodu niekomu vyrozprávať. Ale komu? Mužovi nepovie nič. Jožo by ju vysmial. Povedal by jej, že chlapi sú prasce, že vymyslia hocičo, aby dostali ženskú.
Jožo vždy chcel, aby bola pri sporáku, pri hrncoch. Vydržala to tri roky. Keď otehotnela, bola ochotná obetovať všetko, podstúpiť rizikové tehotenstvo, odísť z obchodu. Potratila a vrátila sa do práce.

Videla na ľuďoch, ako si ju prezerali, keď zistili, že v jej veku je bezdetná. Akoby mala chybu. Žena bez dieťaťa bola podozrivá, nekompletná, čudná osoba. Často sa jej snívalo s deťmi, raz to bolo pri vode a ona zachraňovala topiace sa dievčatko, potom bola učiteľkou v
škôlke a pomáhala deťom maľovať obrázky, ukladala ich popoludní do postieľok a dívala sa na ne, ako spinkajú a tváričky im ružovejú od snov. Keď sa s Jožom nasťahovali na predmestie a opitý sused robil výtržnosti, suseda jej vynadala. Vraj Eva nechápe iných, lebo nemá deti.
„To je taká móda starať sa len o seba! Nemať nikoho, to je pohodlné!
Kúpte si aspoň psa!“ vrieskala.
„Psa? Vy si kúpte reťaz, aby vám každý večer nechodil do krčmy!“
naštvala sa vtedy Eva.
„Tak, dôchodcov chcete urážať! Každý si o nás len obtiera zobák! Celý
život robil, tak nech si dá večer to pivo!“
„Robil? Čo nepoviete? Veď ste minule tvrdili, že je už dvadsať rokov na
invalidnom dôchodku!“
„Však sa zodral! Nerobil v parfumérií!“
„To máte pravdu. Keď ide okolo, cítiť to!“
„Vy máte na každú vetu odpoveď, ale to decko sa nerobí rečami!“
Eva ju chcela prizabiť, rozštvrtiť a naložiť do octu, ale rozhodla sa, že ju potrestá inak. Prestala sa s ňou rozprávať. Už o týždeň priniesla suseda materinu dúšku, vraj zaberá. A potom štrúdľu. Aj vylúpané orechy. Pomerili sa.

Evu to v obchode bavilo. Keď sa zapísala na večernú ekonomickú, Jožo zúril. Vykrikoval, že je to „hovadina“, totálna kravina, to je tá ženská emancipácia! To bol celý on. Všetko vedel zhodiť. Ale keď išla stará šéfka do penzie, maturitné vysvedčenie sa Eve zišlo. Na riaditeľstve ju vybrali za vedúcu. Roboty sa nebála a s predavačkami si rozumela, veď vyšla z nich. Iba Jožo vrieskal, že bude v obchode od rána do večera. Eve to vyhovovalo, veď polovicu týždňa strávil na stavbách a keď bol cez víkend doma, aj tak chodieval hrať do krčmy karty. Jožo principiálne nechápal, prečo sa žena trepe do roboty, keď muž dobre zarobí a už vôbec
nerozumel tomu, ako môže byť parfuméria výnosným obchodom.

Pre Evu znamenala viac, kráľovstvo. Všetko sa tam ligotalo ako jej zlaté poklady, aj na fasáde svietil neónový nápis. Camelia. Názov vymyslel nový majiteľ. Eve sa pozdával. Názov aj majiteľ. Hansmann bol štyridsiatnik, akčný typ s mobilom na uchu a s mnohými aktivitami.
Maloobchodu veľmi nerozumel, zato kšeft s pozemkami mu išiel vo veľkom. Výklad z ulice vnášal dnu záľahu denného svetla, interiér žiaril a odrážal sa v zrkadlových stenách. Napravo police s toaletnými vodami pre pánov, vedľa dámske vody a parfumy, stojany s dekoratívnou kozmetikou. Všetko efektne poukladané podľa značiek.

V predajni bola sedačka aj stolík s novinami, pri zariaďovaní Eva na tom trvala. Mnohé ženy nakupovali so svojimi partnermi, obzeranie rúžov a liftingových noviniek chlapov nudilo, radšej si prečítali dennú tlač. Najviac zo všetkého sa Eva vyžívala v obchodných trikoch. Tovar nikdy neležal týždne nepohnuto na svojom mieste. Mala zásadu, že v obchode sa
musí stále niečo diať, zákazník musí mať pocit, že každý deň sa čosi predalo a zasa dačo nové pribudlo. Nechcela, aby obchod pôsobil ako drogéria, kde stojí všetko na svojom mieste. Preto raz vyvesila aktuálnu cenovú ponuku, inokedy postavila na stojan novinky, ktoré bežali v televíznej reklame, premiestňovala, vymýšľala.

Každodenný rituál sa začínal ráno. Predajňa sa otvárala ako všetky obchody v centre mesta až o desiatej. Od ôsmej Eva urobila všetky papiere a faktúry, o deviatej sa zlietol kŕdeľ predavačiek. Žartovne im hovorila „moje babizne“. Za hodinu dopoludňajšej zmeny museli preložiť a vystaviť novinky podľa Eviných pokynov. Spočiatku dievčatá frflali, že
im to pridáva robotu, ale keď zákazníčky začali chodiť častejšie a zvýšili sa tržby aj prémie, prestali. Spočiatku Hansmann najal na výber tovaru akúsi sortimentárku, život však ukázal, že jedna vec je nakúpiť a druhá predať. Peniaze, ktoré zostali v nepredanom tovare, sa mu nikdy
nevrátili, a tak rozhodol, že výber bude robiť Eva. Čo si vyberie, to si predá a bude za to niesť zodpovednosť.

Aj teraz, kým čakala na Betku, premýšľala, čo by zabralo na zákazníčky v pondelok. V okamihu zrakom preletela predajňu a všetky novinky z reklamy presunula do prvého radu. Potom prešla okolo stojanov s dekoratívnou kozmetikou a jeden po druhom prezerala testery. Bola háklivá na to, keď boli zamastené, rozbabrané a zaprášené. Niekoľko z nich hneď vyhodila. Pozrela sa do zrkadla. O pár dní bude mať štyridsaťdva! Zobrala zo stojana testovací lesk na pery malinovej farby a natrela si ním pery. Bože, ako matrioška! Vo všetkom, čo bolo moderné, vyzerala nemožne. Spomenula si na chlapa z trolejbusu. Prečo? Prečo sa jej znova vynorila jeho tvár?
„Ahojkóóó! Už som tu!“ vbehla do predajne upachtená Betka.

Výhercami knižnej novinky Lesk na pery sú:
Zuzana Juríková, Zázrivá
Lýdia Kovaľová, Trebišov
Andrea Knapeková, Zvolen
Mirka Kulíková, Trenčín
Tatiana Vrábliková, Čabaj

Gratulujeme!!
###SUTAZ###