Soňa Norisová: Svoju prácu nerobím pre popularitu

Mávate často dni takto do minúty naplánované?
Často ani nie, ale je pravda, že pracovné povinnosti si radšej nahustím. Niektoré dni mám vypočítané od rána do večera takmer na minúty, aby som pár dní mala úplné voľno a venovala sa len rodine a sebe.

Narodenie syna vás neprinútilo spomaliť?
Nemyslím si, že sa rútim nejakým závratným tempom. Teraz je toho viac, inokedy menej, ako u väčšiny hercov. Všetko, čo robím, ma naozaj baví, nabíja energiou, a tej po príchode Michaela potrebujem oveľa viac. Po jeho narodení pribudol pocit zodpovednosti, ale neznamená to, že sa naháňam za robotou, aby sme boli materiálne zabezpečení. Je dôležitejšie, aby sme boli čo najviac spolu a okrem toho sme kompletná rodinka, pomáhame si a baví nás to.

Syn sa vám narodil po tridsiatke, v súčasnosti je to celkom bežný jav. Najprv kariéra, veď rodina počká.
V mojom prípade v tom nebolo nič vedomé. Hoci, keď som mala asi dvadsať, hovorila som si, že by som dieťa chcela stihnúť tak do tridsiatky. Ale keď ten vek prišiel, určite som si nepomyslela: Už máš 30 a ešte nemáš dieťa! Nikdy som sa s tým netrápila. A keď bol Michaelko zrazu tu, cítila som, že prišiel v správny čas.

Takže ste sa na materstvo nijako nepripravovali?
V istom období som mala predstavu, že by dieťatko už mohlo prísť, a vtedy som si povedala, že sa začnem očisťovať. Ako prvé som prestala fajčiť, bola to pre mňa veľmi silná motivácia. Napriek tomu som to vtedy nezvládla a, bohužiaľ, som sa vrátila k starému „dobrému“ nezdravému spôsobu života. (Smiech.) No v tehotenstve som ihneď prestala fajčiť.

A vydržalo vám to?
Zatiaľ áno a verím, že je to už definitívne. Pripravovala som sa však aj tak, že som v tom období čítala rôznu odbornú literatúru o narodení a výchove dieťaťa. Až som sa v tom trochu zaplietla a nevedela som, čo je správne a čo nie. Potom mi jedna kamarátka povedala: „Zabudni na všetko, riaď sa sama sebou!“ A to bola najväčšia pravda. Pretože byť mamou sa skutočne nedá naučiť, ani sa na to dokonale pripraviť.

Pre herečky môže byť však toto obdobie trochu riskantné. Môžu mať pocit, že sa stratia z očí verejnosti, režisérov, zabudne sa na ne. O vás však paradoxne počuť teraz oveľa viac ako pred časom.
Predtým som bola vyťažená najmä v divadle, popritom som robila dabingy, veľmi zriedka som niečo nakrútila. Počas
materskej dovolenky som bola dlhšie mimo divadla a vo chvíli, keď mi začali v hlave vŕtať myšlienky, čo ďalej, zavolali mi z Markízy s ponukou nakrúcať seriál Ordinácia v ružovej záhrade. Krátko na to prišla ponuka na konkurz do českého filmu Václav, potom do pripravovaného slovenského seriálu Mesto tieňov. Všetky konkurzy náhodou vyšli, a tým, že som ešte nebola naplno v divadle, mohla som si dovoliť pustiť sa do týchto projektov bez toho, aby som narušila chod divadla. Všetko to tak pekne akurát vyšlo. A teraz som začala robiť aj v divadle.

U Radošincov pôsobíte už trinásť sezón, máte za sebou množstvo úloh, predstavení, ale väčšina ľudí vás začína intenzívnejšie vnímať až teraz, po Ordinácii v ružovej záhrade. Nemrzí vás to?
Vôbec nie, nerobím svoju prácu pre popularitu. A je skvelé, že sa na Slovensku nakrúca, lebo naša herecká generácia má veľmi málo skúseností. Na „pľac“ sme prišli tak raz za tri roky, aj to najčastejšie v Česku, a mali sme z toho iba veľký stres. Nevedeli sme ako pracovať s kamerou, správne sa pohybovať. A herectvo je skrátka remeslo ako každé iné, človek sa ho naučí iba praxou. Preto mi dala Ordinácia nesmierne veľa. Ja si za tým seriálom stojím a myslím si, že sa nemáme za čo hanbiť. Aj keď, samozrejme, stále je čo zlepšovať.

Asi ste sa nevyhli debatám s hereckými kolegami, ktorí televízne seriály označujú za komerčné a „a priori“ odmietajú.
Od väčšiny počúvam pozitívne reakcie. Nie je to pre nich nuda, ktorú pozerajú preto, aby videli, ako sa ich kolega strápnil. Podľa mňa sú tam skvelé herecké výkony, ak mám čas pozrieť si nejaký diel, som vtiahnutá do deja a baví ma to.

Ordináciu v ružovej záhrade možno niektorí porovnávali s českou verziou seriálu, teraz nakrúcate kriminálny seriál Mesto tieňov. Tie sú momentálne veľmi úspešné v Amerike. Nebojíte sa porovnávania?
Určite sa tomu nevyhneme a mne je ešte pomerne ťažké o tom hovoriť, keďže seriál je iba v prípravných fázach. Z toho, ako k tomu pristupujú ľudia z tímu, aké výborné sú scenáre či kamera, mám veľmi dobrý pocit a tendenciu tomuto projektu veriť. Aj príprava naň bola náročná, všetci k tomu pristupujeme zodpovedne. Chceli sme, aby nám uverila aj časť publika, ktorá má k tejto oblasti blízko, aby sme pred nimi nevyzneli, že je to len „akože“ alebo smiešne.

Do smiechu vám však veľmi nebolo, keď ste sa museli naučiť narábať so zbraňou.
Mám proti zbraniam prirodzený dešpekt a zároveň rešpekt. Spočiatku som si pripadala veľmi neprirodzene, až trápne, najmä keď som sa so zbraňou mala pohybovať po priestore. Mala som pocit, že je niekde skrytá kamera a niekto sa úžasne baví na tom, ako sa hráme s pištoľkami. (Smiech.) Postupne sme sa zlepšovali a dostali to do tela.

Vaša mladšia sestra Zuzana účinkuje v niekoľkých televíznych seriáloch v Česku. Rozprávate sa o tom, či ich Česi vnímajú inak ako my?
Najväčší rozdiel je v tom, že v Česku je seriálov nespočetne viac, rastie konkurencia, ktorá zároveň núti zvyšovať aj kvalitu. Každý seriál sa snaží byť najlepší, nešetrí sa na detailoch, ktoré sú často veľmi dôležité.

Českí filmári už dlhé obdobie vítajú slovenské herečky s otvorenou náručou, teraz ste si to vyskúšali aj vy, keď ste stvárnili jednu z hlavných úloh v pripravovanom českom filme Václav.
Neviem, prečo to tak je. Skrátka „nejsou lidi“. (Smiech.) Ale nie. Môžem to hodnotiť iba na základe toho, čo som sa dozvedela od „bratov Čechov“. Slováci majú podľa nich v sebe niečo živelnejšie, zemitejšie. Nehovorím, že sme lepší či horší, skrátka sme iní, exotickejší, a preto siahajú v niektorých postavách po Slovákoch.

Keď už spomíname vašu sestru, tá zažila boom v období českého filmu Rebelové. Označovali ju za najväčší objav, stala sa populárnou. Vtedy, ale ešte aj teraz, vás často najmä v českých článkoch bližšie opisujú ako staršiu sestru Zuzany.
Ale veď ja som staršia sestra! (Smiech.) Vôbec nepremýšľam o tom, či som, alebo nie som v jej tieni, či ktorá z nás je populárnejšia. My sme so Zuzkou tieto veci vôbec neriešili, naopak, veľmi sa teším, keď sa jej darí. Ide nám o to, robiť si svoju prácu čo najlepšie a mať z nej dobrý pocit. A môžem povedať, že terajšia úroveň mojej popularity mi vyhovuje tak akurát.

Možno je to tak iba vďaka tomu, že si ju strážite.
Snažím sa strážiť si svoje súkromie, ale neschovávam sa. (Úsmev.) Zvažujem každú ponuku na prácu, je pre mňa dôležité, aby som tomu, čo robím, verila a cítila sa v tom dobre. Nikdy nebudem robiť niečo iba preto, aby som sa zviditeľnila.

Je celkom zaujímavé, že obe ste sa vydali na hereckú dráhu, hoci váš otec je lekár, mama učiteľka. Kde sa to vo vás vzalo?
Vraj naše babičky boli ochotníčky, takže niečo sme zdedili možno po nich, hoci neviem, či za tieto veci môžu celkom gény. Vždy sme boli také zamestnané deti, ktoré dávali rodičia do rôznych krúžkov, ako bol dramatický, klavír, balet, sebaobrana alebo lyžovanie. Skrátka hocičo. Dramatický ma bavil asi najviac, aj z toho nejako vyplynulo, že som po skončení základnej školy išla na konzervatórium. Zuzka sa k tomu dostala úplne prirodzene. Mala to odo mňa stále z prvej ruky, rozprávala som jej zážitky. A ona aj bola väčší exhibicionista, rada sa predvádzala.

Vy ste vraj naopak pre malú sebadôveru premeškali niekoľko konkurzov.
Až také zlé to so mnou nie je, to už bolo dávno. Ale pochybovanie o sebe je u hercov prirodzené. Herecké sebavedomie lieta hore-dolu. Do istej miery sme závislí od pochvál a kritík. Pozitívna aj negatívna spätná väzba ma vie nakopnúť, najhoršie je, keď žiadna reakcia nie je. Priznávam, mávam aj obdobia, keď si v duchu nadávam – „prečo som sa ja na také niečo dala, mohla som robiť pokojnú robotu. Načo sú mi takéto stresy, veď ja sa na to nehodím!“ a podobne. Ale potom príde zasa práca na zaujímavom projekte a ja na takéto myšlienky ani nemám čas. (Smiech.)

Konkurz do Radošinského naivného divadla ste nevynechali. Radošinci majú celkom špecifický humor, poetiku. Zžili ste sa s ním hneď?
Ani nie. Ako prvú hru som s režisérom Jurajom Nvotom skúšala Materské znamienko. Mala som pocit, že mi veľmi neverí ako herečke a akceptovať ma začal až po čase. V Radošincoch naozaj nie je ľahké nájsť si svoje miesto. Aj ja som si ho chvíľu hľadala, ale hádam sa mi to už podarilo. Mne je toto divadlo veľmi blízke a som rada, že som tam vnímaná ako členka aj napriek môjmu materskému „odskoku“.

Stano Štepka v jednom z rozhovorov pre český denník povedal, že má pocit, akoby herečky divadlo vnímali iba ako čosi dočasné. Miesto, kde sa zdokonalia, naučia a pritom čakajú na niečo väčšie, dôležitejšie...
Nikdy som to nevnímala spôsobom – tu sa chvíľu zohrejem, oťukám a môžem začať niečo poriadne. Sú divadlá, ktoré sú iné a som rada, že mám možnosť si to vyskúšať aj v nich, no Radošinské naivné divadlo pre mňa vždy bolo a bude tým, kde sa cítim doma.

Nikto tu však nemá stále angažmán, aj vy ste na voľnej nohe. Nie je však takáto sloboda istým spôsobom zaväzujúca?
Stále angažmán som ešte nevyskúšala a v zásade sa mu nebránim, ale zatiaľ som spokojná, že je to takto. Samozrejme, aj ja vnímam neistotu. Keď sa končí nejaký projekt, v ktorom účinkujem, pristihnem sa, ako rozmýšľam, čo teraz. Nie je to strach, iba neistota. A väčšinou niečo príde. Preto mi zatiaľ sloboda vyhovuje, aj keď si uvedomujem, že je dobrá, kým mám z čoho vyberať.

Pred rokom ste si mohli vybrať aj to, či sa stanete hlasom nášho časopisu.
Máte pravdu, mohla som si zvoliť, či ísť, alebo neísť do toho, ale denník SME odoberám už dlho, a tak som verila v to, že jeho projekt bude na rovnakej úrovni. A páči sa mi, aký magazín smeŽeny je a ako sa za ten rok vyvinul. Ja mám vo všeobecnosti veľmi rada ženské magazíny. Kedysi som bola dokonca ich vášnivým zberateľom. Tak som musela začať selektovať, ale smeŽeny má u mňa svoje miesto na poličke stále. (Úsmev.)

Soňa Norisová (34)
pochádza z Malaciek, vyštudovala bratislavské konzervatórium. Od roku 1994 pôsobí v Radošinskom naivnom divadle. Vidieť ju napríklad v predstaveniach Generál, Jááánošííík (po tridsiatich rokoch) či Hra o láske. Na Novej scéne si zahrala v muzikáloch Vlasy, Cigáni idú do neba, v detektívke s pesničkami Osem žien, v Slovenskom národnom divadle v Malej nočnej hudbe. Momentálne čaká na premiéru český film Václav. Na televíznych obrazovkách ju vidieť v Ordinácii v ružovej záhrade, nakrúca seriál z kriminálneho prostredia Mesto tieňov. Je členka a cappella skupiny Fragile. S partnerom a so synom Michaelom žije v Bratislave.

Autor: SMEženy 44/2007