Magdaléna Thierová: Práca s deťmi je moje Šťastie

Jej Detské baletné štúdio absolvovali tisíce malých tanečníc. No aj keď oslávi jeho zakladateľka na budúci rok už štvrť storočnicu jeho existencie, nadšenia a energie má stále toľko ako v časoch, keď iba začínala.

K absolventkám vášho štúdia patria sólistky baletu SND Viktória Šimončíková, Nikoleta Rafaelisová, v Prahe, u známeho Petra Šmoka tancovala Zuzana Herényiová, Lucia Culková hrala vo filme Všetci moji blízki, Betku Stankovú poznáme z filmového muzikálu Rebelové a práve teraz niektoré žiačky účinkujú na Novej scéne v muzikáli Fidlikant na streche. Napriek tomu vždy zdôrazňujete, že sa neusilujete o výchovu profesionálnych umelcov.
Samozrejme, mám veľkú radosť, keď sa i takto uplatnia. Na výchovu umelcov sú však určené špeciálne školy. Pokým mne ide o vytváranie istého mosta medzi nimi a rôznymi krúžkami, kde sa deti venujú tancu vyslovene rekreačne. V tanečnom štúdiu sa teda snažím o maximálne rozvíjanie ich pohybových schopností, ale zároveň chcem, aby získali aj zmysel pre umenie ako také, pre krásu, estetiku. Jednoducho, aby z nich vyrástli kultivované mladé ženy, ktoré majú určitý životný štýl. Preto majú dvakrát do týždňa tréning, ale pravidelne chodíme i do divadiel, na koncerty, výstavy, debatujeme, čo kde videli, počuli... Navyše, v lete organizujem pre menšie deti tábory v Podhájskej, pre staršie zasa sústredenia v hoteli Kamily Magálovej a tu, popri nácvikoch, vystúpeniach, besedách dostávajú ďalšiu šancu ešte viac sa zblížiť a nadviazať priateľstvá, ktoré často vydržia, aj keď už ku mne prestanú chodiť.

Ako si vyberáte deti?
U mňa majú všetky rovnako otvorené dvere. Stačí, aby na konkurze ukázali základný zmysel pre rytmus, pohyb a chuť naučiť sa niečo nové. Často som sa totiž presvedčila, že aj takzvane priemerné dieťa, dokonca s pár kilogramami navyše, môže usilovnosťou dokázať skutočne veľa. Navyše, aj keď nebude hneď ,,naj“, získa predsa trvalý vzťah k pohybu, možno sa začne zaujímať o choreografiu, dejiny tanca. Ideálne je, ak príde v piatich-šiestich rokoch, ale neprekáža ani o čosi neskôr.

Čo sa u vás naučí?
Deti sú rozdelené do štyroch vekových kategórií a už od začiatku s nimi pracujem pri klavíri, za ktorým sedí neoceniteľný Janko Motus. Najskôr sa učia cítiť telo, priestor, vytvoriť rad, diagonálu, potom pribúda cvičenie na koberci, jednoduché tanečné prvky, na základe textu pesničiek začínajú samostatne vyjadrovať pohyb. Postupne textov ubúda, prichádzajú náročnejšie technické prvky, prvé malé choreografické útvary a ako postupujú smerom ,,hore“, osvoja si základy ľudového, klasického a moderného tanca, rytmiku, improvizáciu – aby keď v pätnástich, šestnástich rokoch končia, mohli v podstate tancovať v akomkoľvek súbore. Väčšina totiž síce potom neštuduje umeleckú školu, no tanca sa nechcú vzdať, a tak sa stávajú členmi rôznych amatérskych či poloprofesionálnych súborov.

Najmä spočiatku majú deti na vašich hodinách skutočne akoby pocit hry. Nikde žiadny dril typický napríklad pre výučbu klasického baletu. Vy ste si túto metódu vytvorili sama?
Veľa je môjho, ale základ pochádza od Anny Alice Kráčalíkovej, ku ktorej som ako dieťa sama chodila. Nemala pedagogické vzdelanie, pôvodne bola baletka, no chápala, že u malých detí nie je možné hneď začať s klasickým tancom. Teda možno, ale potom ide o najrýchlejšiu cestu, ako ich od neho odradiť. Každý vek má totiž špecifiká a treba z nich vychádzať. Iba tak možno prirodzene dospieť aj k výsledkom.

Ako to vlastne bolo s vami? Prečo ste sa upísali práve tancu, pohybu?
U mňa sa všetko začalo návrhom lekárky. Nepatrila som totiž medzi najštíhlejšie deti, a preto rodičom odporučila, aby ma dali na nejaký pohyb. No a mama náhodou zistila, že v Bratislave existuje Detské tanečné štúdio Spoje, ktoré viedla práve pani Kráčalíková. Prijala ma doň i napriek mojej bucľatosti – a mne sa u nej hneď veľmi zapáčilo. Navyše, ukázalo sa, že mám i zmysel pre rytmus, priestor, a keď neskôr zistila, že to viem s malými deťmi, urobila si zo mňa niečo ako asistentku.

Takže cesta k povolaniu bola jasná.
Kdeže. Ja som bola dieťaťom, ktoré do dvanástich rokov trikrát zrazilo auto. A posledný raz naozaj dosť vážne. Nijaký doktor by mi vtedy nedal odporúčanie na konzervatórium. Navyše som preto bola dlho v rôznych liečebniach, a viete, tam sa na učenie veľmi nehľadelo. Skončila som preto v učilišti a stala sa zo mňa mechanička elektrotechnických zariadení. U pani Kráčalíkovej som si stále viac uvedomovala, že tanec, práca s deťmi, je jediné, čo ma teší. Nie stáť niekde pri páse, vo fabrike. Ibaže na to som potrebovala naozaj minimálne maturitu. Keďže sa vtedy dala po učňovke získať iba na podobne zameranej škole, čakali ma ešte štyri roky na elektrotechnickej priemyslovke.

To nebolo ľahké...
Nie – navyše, otec už nežil, mama bola ťažko chorá, takže som sa v podstate musela o seba starať sama. Opäť som však raz mala šťastie na ľudí. Na priemyslovke akceptovali, že technika nie je to, čomu sa raz chcem venovať a vďaka odporúčaniu spolužiaka som v dedinke Gajary dostala šancu viesť vlastný tanečný krúžok. Bola som tam každú sobotu od rána až do večera a postupne ku mne chodilo až okolo šesťdesiat detí. Po dvoch rokoch prišla ponuka prejsť na Ľudovú školu umenia v neďalekých Malackách, išlo akoby o definitívne potvrdenie faktu, že to s deťmi viem a že moja túžba pracovať s nimi ďalej má zmysel.

Tanečnú pedagogiku ste napokon na VŠMU vyštudovali. Ako k tomu došlo?
Úprimne povedané, len vďaka vedeniu spomínanej ĽŠU. Sama by som si prihlášku netrúfla podať. Veď mi chýbalo konzervatórium! Preto som sa po maturite radšej prihlásila na Filozofickú fakultu odbor slovenčina – angličtina. Jazyky ma vždy bavili a akosi som sa ich dokázala učiť aj popri všetkom kolotoči, v ktorom som vtedy žila. Začala som prvý semester – ale pán riaditeľ ma presviedčal, nech to s VŠMU aspoň skúsim. Na prijímacie skúšky som išla bez špeciálnej prípravy – a predstavte si, vzali ma! Zrejme som komisiu, na čele s profesorom Nosáľom, presvedčila, že aj keď mám ako tanečnica možno isté technické nedostatky, dajú sa dobehnúť.

Niekdajšie úrazy už neprekážali?
Ale áno. Odporúčanie som od lekára dostala iba dodatočne a na vlastnú zodpovednosť. Bola som však z prijatia na VŠMU taká šťastná, že keby nesúhlasil, zrejme by som ho z ordinácie ani nepustila. Ale nemusel ľutovať. Žiadne zdravotné problémy som nikdy nemala. Jedine pred desiatimi rokmi s platničkou. Keď však chcete po štyridsiatke robiť premety, ide vždy o risk.

Cieľ ste teda dosiahli. Splnila však VŠMU to, čo ste od nej očakávali?
Úplne. Aj keď som spočiatku pre obavy, či všetko zvládnem, ešte ,,pre istotu“, dokončila prvý ročník na filozofii. Navyše, študovala som v rovnakom čase ako Janko Gallovič, Zuzka Tlučková, Štefan Skrúcaný, Miro Noga, Evička Pavlíková, Paľo Juráň a ďalší, ktorí pod vedením Lanny Jánošovej pripravovali známe zábavné programy Fujarovú show, Rýchlokurz geniality – a keď potrebovali tanečnice, prizvali si nás. Boli to skutočne krásne časy.

Popritom ste v Malackách ďalej viedli tanečný krúžok. Ani vtedy u vás neprepukla nijaká túžba po kariére profesionálnej tanečnice?
Tanec ma tešil a vždy som si rada vyskúšala, ako obstojím na skutočnom javisku. Zároveň som vedela, že moja cesta je iná. Spojená s deťmi. A dodnes som to ani na okamih neoľutovala. Lebo pre mňa je práca s nimi skutočne šťastie na celý život. Dobre, nemala som a ani nemám vysoký plat, a preto ani nemôžem mať veľké nároky. Zato však môžem stále chodiť do práce s radosťou a líhať si nabitá novými zážitkami. Navyše vidím, ako sú moje bývalé kolegyne už v dôchodku, aké sú z toho nešťastné, niektoré majú vážne zdravotné problémy... Ja stále robím to, čo ma teší a dúfam, že ešte dlho budem.

V roku 1983 ste si v Istropolise, vtedy ešte v Dome ROH, založili vlastné Detské baletné štúdio. To bol váš nápad?
Bol, hoci vznikol iba náhodou. Školu som totiž pomaly končila a bolo mi jasné, že v Malackách nechcem zostať. No a skúšky na spomínané zábavné programy sme mali práve v Istropolise. Napadlo mi, že tamojšia baletná sála je poobede voľná. Tak som si trúfla a jeho vedeniu predložila projekt štúdia, ktorý mi i následne schválili. Našťastie, detí bolo od začiatku dosť.

Sú dnešné deti iné, ako keď ste začínali?
V tom základnom nie. Stále sa chcú hrať, blázniť, majú plno záujmov. Ale rodičia majú na ne podstatne menej času, takže sú doslova hladné po komunikácii. Pričom, keby som nemala každú skupinu rovnako oblečenú, tak by tu boli normálne dostihy, ktorá má na sebe niečo krajšie, drahšie... Preto sa od začiatku vždy snažím, aby sa dievčatá nevyvyšovali jedna nad druhou, ale cítili, že sú kolektív, kde je každý rovnako dôležitý. Kedysi sa už desaťročné dievčatká vybrali po skončení hodiny domov samy. Cestou sa porozprávali, možno si zašli aj na džúsik - ale teraz ich rodičia všade vozia. Iste, chápem, majú strach. Dokedy to chcú robiť? Navyše, často majú i dva, tri krúžky za deň. Nehnevajte sa, také veľké nároky by nevydržali ani mnohí dospelí. Pritom sa majú ešte učiť do školy! Kde je však prirodzený pohyb vonku, hra s kamarátkami? Ďalšou kapitolou sú mobily. Viem, rodičia chcú mať prehľad, kde sú ich deti. Lenže takto ich zároveň aj zlajdačia, oveľa viac zabúdajú...Veď, načo si niečo držať v hlave, keď majú v mobile všetko uložené – a keď im niečo chýba, stačí zavolať mame a ona to prinesie. Na druhej strane si však veľmi vážim, ako sa mnohí rodičia dokážu svojim deťom doslova obetovať a zorganizovať si kvôli nim svoj čas.

Celý týždeň ste obklopená deťmi. Sama ich však nemáte. Dokonca ste sa ani nevydali. Neľutujete?
Nemusíte mi veriť, ale nie. Išlo dokonca o moje vedomé rozhodnutie. Všetko, čo som dosiahla, som si nesmierne tvrdo vydrela, a keď som si začala plniť sny, mala som pred tridsiatkou. Rodičia vtedy už nežili, mohla som sa spoliehať iba na seba a jednoducho som si nevedela predstaviť, že by som všetko obetovala pre jedného chlapa. Navyše ide o nesmierne fyzicky, ale i psychicky náročnú prácu. Cítila som, že keď prídem domov, potrebujem zo všetkého najviac relax a pokoj, aby som potom mohla pred dievčatá predstúpiť v pohode. Doma si okrem toho pripravujem plány na budúce mesiace, programy na vystúpenia, uvažujem o hudbe, kde nájsť sponzorov... Samozrejme, vôbec to neznamená, že okrem môjho baletného štúdia nič iné nepoznám. Mám priateľky, ktorým som verná už dlhé roky, stále sa zdokonaľujem v jazykoch, nájdete ma v divadle, už pre zdravie si neodpustím saunu, v lete kúpele.

A budúcnosť? Máte medzi žiačkami nejaké nasledovníčky?
Zatiaľ nie. Aj keď niektoré už vyštudovali čosi podobné ako ja. Zvyčajne však v kombinácii s ďalšou vysokou školou - a úprimne mi povedia, že za peniaze, ktoré mám, by to nerobili. Alebo, aspoň nie priamo po mne. Možno niekde inde, ale tu nie. Iste, je mi to ľúto, ale ťažko im to zazlievať. Časy sú iné, náročnejšie, ale zasa si hovorím, že ešte nejaký rôčik tu budem a potom, ktovie...

Magdaléna Thierová (51)
Pochádza z Bratislavy, na VŠMU absolvovala pedagogiku klasického tanca. Od roku 1983 vedie vlastné Detské baletné štúdio. So svojimi žiačkami má za sebou množstvo vystúpení doma i v zahraničí (Čechy, Francúzsko, Rakúsko), spolupracovala s televíziou, s viacerými divadlami i známymi osobnosťami. Tento rok jej žiačky reprezentovali ako jediné Slovensko na medzinárodnej súťaži klasického tanca v rámci záujmovo-umeleckej činnosti v Hradci Králové. V súčasnosti pripravuje novembrové vystúpenie v nitrianskom divadle pri koncerte Lenky Filipovej a na budúcoročnú akadémiu, kde si slávnostne pripomenú 25 rokov existencie Detského baletného štúdia.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  2. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  3. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  4. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  5. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  6. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  7. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou
  8. Investícia do dlhopisov s fixným výnosom 6,25 - 7,25 % p.a.
  9. I cez prázdniny testujte elektrobicykle
  10. 5 dôvodov, prečo sa prihlásiť na konferenciu ENERGOFÓRUM®
  1. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  2. Cíťte sa v priestore príjemne
  3. Ktorý odšťavovač má najvyššiu výťažnosť?
  4. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  5. Ako si vybrať wc a umývadlo?
  6. Poslanec M. Borguľa bojuje proti netransparentnému tendru
  7. Grantová výzva na vykonávanie činností informačných centier
  8. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  9. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  10. Funguje predaj realít aj bez maklérov?
  1. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 5 721
  2. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 4 906
  3. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 3 511
  4. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 497
  5. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 3 081
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 2 565
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 2 545
  8. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 2 005
  9. Máte už vybranú dovolenku na júl? 1 107
  10. Chcete vedieť všetko o vašej krvi? Čaká vás 6000 typov vyšetrení 957

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Kto je údajný takáčovec Kudlička. Prvá fotka mafiánov pri víne s politikom

Súd na kauciu prepustil z väzby Ľubomíra Kudličku, považovaného za šéfa gangu takáčovcov. Bol na prvej fotke spájajúcej mafiu a politika.

Neprehliadnite tiež

Vymysleli sex robota, s ktorým možno simulovať znásilnenie

Odborníci na robotiku veria, že pri sexualite s robotmi netreba zabúdať na etický aspekt.

Cuketa v kuchyni. Od polievky až po šťavnatý koláč.

Máte jej plnú záhradu alebo ste si ju doniesli z trhu a neviete čo s ňou. Máme pre vás niekoľko overených receptov s cuketou.

Aj Katarzia povedala nie. Proti sexuálnemu násiliu vystupujú známe tváre

Kampaň poukazuje na to, že každý človek môže odmietnuť násilie v akejkoľvek podobe.

Pätnásť filmov, ktoré by mala vidieť každá žena

Každý film si nájde svojho fanúšika, niektoré sú zamerané na ženy, aby ich inšpirovali, varovali alebo zabavili.