Elena Kaliská: Voda musí cítiť, kto je pánom

Vaši „vodácki“ kolegovia asi budú prekvapení, keď vás takto uvidia.
Bola to pre mňa úplne nová situácia, dá sa povedať, že istým spôsobom aj dobrá škola. Asi aj výsledné fotografie budú prekvapením, pretože ma všetci väčšinou poznajú v športovom oblečení a s mokrou hlavou (smiech). No atmosféra na fotení bola vynikajúca, takže nijakú trému alebo obavy som necítila. Taktiež ľudia z tímu so mnou prekonzultovali, čo by som si obliekla a čo nie. Hneď prišli na to, že žiadne nóbl šaty pre mňa nebudú.

Ale napríklad na podujatí Športovec roka 2004 ste sa ukázali vo vyzývavej róbe a aj v médiách to vzbudilo pozornosť. Označovali vás za hviezdu večera.
Skutočne ma veľa ľudí ani nespoznalo, zaskočila som ich. Všetky pohľady sa upierali na mňa a ja nezvyknem pútať pozornosť takýmto spôsobom. Na chvíľu mi to však neprekážalo, hoci v súkromí sa istejšie cítim v športovom oblečení.

V poslednom čase sa však športovkyne čoraz častejšie dostávajú do popredia viac svojím imidžom ako výsledkami. Čo na to hovoríte?
Žena by sa o seba mala starať v každom veku a profesii, športovkyne nevynímajúc. No v mojom prípade je to trochu iné. Už len preto, že na tréningoch aj pretekoch som celý deň v kajaku. Keby som išla na vodu nalíčená, bola by som skôr na smiech. A tiež, hoci sa snažím nepodceňovať starostlivosť o svoje telo a zovňajšok, šport je u mňa prioritou.

Aj váš tréner Peter Mráz sa o vás vyjadril, že ste do športu skutočne „zažratá“ a že nepozná nikoho, kto by mu obetoval tak veľa. Vy to vnímate ako obetu?
Ale veď tak je to u každého športovca, ktorý to chce robiť naplno. Kým sa však človeku darí a dosahuje dobré výsledky, je vnútorne spokojný a rád zabudne na časté sebazapieranie či slzy. No u mňa to vytúžené ovocie prišlo v tom správnom čase a som rada, že sa už môžem pozerať aj trochu iným smerom.

Čo tým myslíte?
Že hoci chcem športovať ďalej a vydržať čo najdlhšie medzi svetovou špičkou, rovnako chcem mať na mysli aj iné veci.

Napríklad usadiť sa, založiť si rodinu?
Dá sa tak povedať.

V prípade vrcholových športovcov je asi veľmi ťažké skĺbiť vzťah s kariérou.
Už keď človek vstupuje do profesionálneho športu, musí si byť toho vedomý. Samozrejme, je to veľmi ťažké, ale s určitou podporou a pomocou ľudí okolo sa dá zvládnuť všetko.

Asi áno. Veď aj Štěpánka Hilgertová, vaša česká kolegyňa, dvojnásobná olympijská víťazka, je vydatá a má syna.
Štěpánka bola v trochu inej situácii a dá sa povedať, že mala šťastie i smolu zároveň, pretože otehotnela ako 18-ročná a má už v podstate dospelého syna, ktorý taktiež jazdí. Ale, samozrejme, ako vravím, s podporou a porozumením ľudí okolo to ide. A je to všetko aj o šťastí a zhode okolností.

Keď hovoríme o vašich kolegyniach, momentálne sa v súvislosti s vami často spomína Jana Dukátová, ktorá sa minulý rok stala majsterkou sveta a momentálne spolu bojujete o miestenku na olympiádu. Dlho vám tu nikto tak výrazne nešliapal na päty.
Možno by ľudia čakali, že sa budem sťažovať, ale ja naopak pociťujem ako veľmi pozitívne, že mi narástla konkurencia. Už len preto, že aj ja mám svoje roky a mám komu odovzať to pomyselné žezlo. Pre mňa je to motivácia. Človeka ženie vpred, keď má s kým bojovať.
Chce dokázať, že je predsa len najlepší.

Keď minulý rok vyhrala na majstrovstvách sveta, boli ste medzi prvými, ktorí jej gratulovali. Nestálo vás to veľa sebazaprenia?
Absolútne nie, nemám jej prečo nepriať. Jednoducho jej vyšli preteky, takisto ako mohli vyjsť mne alebo hociktorej inej súťažiacej. A ja mám s Jankou absolútne bezproblémový vzťah. Keď sa dá, poradíme si, napríklad, akých chýb sa máme vyvarovať, alebo, ako sa dá zajazdiť lepšie. Dúfam, že to tak zostane.

Na olympiádu sa však môže dostať iba jedna z vás.
Budú o tom rozhodovať budúcoročné preteky, prvé sa začnú v Holandsku, pokračovať to bude na domácej pôde v Čunove a v Liptovskom Mikuláši. Obe začíname z rovnakej pozície. Mne nijako nepomôže striebro z tohtoročných majstrovstiev sveta, tak ako Janke zlato z roku 2006. Pôjde o to, ako ktorá zajazdí a bude mať najlepšie výsledky.

Je to o kondícii, šťastí?
Samozrejme, svoju úlohu zohrá aj to, ktorá bude lepšie pripravená, no šport je z veľkej časti najmä o šťastí. Neraz tu rozhoduje jeden moment a stotiny sekundy. No na olympiádu chceme ísť obe rovnako. Bude to dlhý, náročný boj a hra nervov.

Vy však už jedno olympijské zlato máte, a to z Atén 2004. Veľa ľudí však do vás kládlo veľké nádeje už na olympiáde v Sydney, kde ste medailu nezískali.
S tým som sa vyrovnávala dlho a bolo to nesmierne ťažké. Každý športovec prežíva po výraznom sklamaní chvíle, keď seriózne uvažuje nad tým, že skončí. U mňa to bolo v roku 2000. Práve vtedy mi pomohla Štěpánka Hilgertová, ktorá ma povzbudzovala, aby som to nevzdala a dostala ma na iné myšlienky, čo si nesmierne vážim. Aj ona má podiel na tom, že som pri športe ostala. A taktiež som mala motiváciu získať olympijské zlato v Aténach.

Ako si na ne spomínate? Dokázali ste si ich užiť, alebo ste boli pod neustálym tlakom?
Napätie tam bolo cítiť. Možno aj preto, že veľa ľudí favorizovalo práve mňa na olympijské zlato. Snažila som sa nerozmýšľať týmto smerom, pretože z môjho pohľadu bolo adeptiek na prvé miesto veľmi veľa. Aj preto si spomínam na Atény ako na nádherné preteky. A keď mi na krk dávali zlato, hrala naša hymna, bol to neopísateľný pocit. Človeku prejde hlavou veľmi veľa myšlienok – čo všetko za tým je, čo tomu obetoval, komu by to zlato venoval.

Hovorí sa o tom, že olympionici a športovci vo všeobecnosti nie sú na Slovensku doceňovaní.
Každý si myslí, že ten, kto získa olympijskú medailu, je automaticky bohatý. No náš šport nepatrí do tej finančnej kategórie ako hokej, futbal či formula a hoci to vyznie ako klišé, všetci, ktorí robíme tento šport, ho robíme skôr s radosťou a nie preto, ako sme ohodnotení.

Tento rok vám až do majstrovstiev sveta, kde ste získali striebro, veľmi nevychádzal. Na majstrovstvách Európy, ako aj počas troch kôl Svetového pohára ste nedopadli podľa očakávaní.
Za posledné obdobie bol pre mňa tento rok určite najhorším, prichádzalo jedno sklamanie za druhým. Trochu v tom zohrala úlohu aj škola, ktorú som končila. Bola som vo väčšom napätí a neustále na cestách, chýbali mi tréningy, pohoda, aj keď sa nechcem na nič vyhovárať. Ale je skvelé, že záver sezóny mi takto vyšiel a dobrý výkon som odviedla akurát na vrcholnom podujatí, akým boli majstrovstvá sveta.

Prečo je pre olympijskú víťazku, vrcholovú športovkyňu, vzdelanie také dôležité?
Šport je krásny, ale len kým sa nám darí a obchádzajú nás zranenia. V živote každého športovca však príde obdobie, keď bude musieť skončiť a venovať sa niečomu inému. Aj ja som si takto pootvorila zadné dvierka. A odmalička bolo mojím snom byť učiteľkou telesnej výchovy a športu alebo trénerkou, pomáhať mladým talentom.

Veľa športovcov akosi plynulo prejde od aktívneho športovania k trénovaniu.
Nechcem hovoriť ešte konkrétne, uvidím, kam ma prúdy zanesú, ale ak by sa naskytla možnosť, neodmietnem ju. Už mám aj jedného mladého zverenca Jakuba, nevenujem sa mu na sto percent, ale iba vo svojom voľnom čase. Nechcem ho vychváliť, ale myslím si, že je to šikovný chlapec, ktorý má pred sebou sľubnú kariéru, len netreba nič zbytočne urýchliť alebo siliť. Prvoradé je, že ho to baví.

Vy ste s vodným slalomom začali už v siedmich rokoch. Tomuto športu sa však venoval aj váš otec. Aj preto vám bol taký blízky?
Priviedli ma k nemu kamarátky z dvora, ktoré cez prázdniny chodili na vodu a ja som sa jedného dňa akosi prirodzene pridala. Po chvíli som oslovila aj trénerku a začalo to naberať svoj smer. O tom, že otec jazdil, som sa dozvedela až postupom času. A som nesmierne rada, že je zapísaný aj v športových kronikách, pretože dosahoval veľmi dobré výsledky.

Medzi vami a vodou to „zafungovalo“ hneď?
To je ťažko povedať, pretože v siedmich rokoch si dieťa ešte neuvedomuje, čo šport vlastne všetko obnáša a popri ňom som sa venovala aj tenisu či plávaniu. Potom prišlo obdobie, keď bolo potrebné rozhodnúť sa a prednosť dostal vodný slalom. Bolo to v deviatich –
desiatich rokoch, začala som chodiť po pretekoch a intenzívne sa tomu venovať, nebrať to iba ako zábavu.

Vraj ste však najskôr nasadli do loďky, až potom ste sa naučili plávať, pretože ste sa báli vody.
(smiech) Skutočne som nevedela plávať. Až po pár mesiacoch, ako som sa venovala vodnému slalomu, som sa prihlásila na športové plávanie.

Sú v súčasnosti ešte situácie, keď máte z vody strach?
Keď ide človek splavovať prvýkrát neznámu vodu, ten rešpekt tam je. Preto sa snažím predtým spoznať všetky zákutia, prúdy vody a zistiť, čo ma kde čaká a čoho sa mám vyvarovať. Vždy sa však pokúšam, aby pánom na vode bol jazdec a nie naopak. Voda to môže aj vycítiť a narobiť neraz veľké problémy.

Elena Kaliská (35)
sa narodila vo Zvolene, no už niekoľko rokov žije pre dobré športové podmienky striedavo aj v Liptovskom Mikuláši. Vyštudovala Strednú priemyselnú školu drevársku vo Zvolene, tento rok úspešne spromovala na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici na Katedre telesnej výchovy a športu. Je niekoľkonásobnou majsterkou Európy, v roku 2004 priniesla z olympiády v Aténach zlatú medailu, v roku 2005 sa stala majsterkou sveta, tento rok na tomto podujatí skončila strieborná.

Autor: SMEženy 42/2007