Rešpektujme svoje hranice

Vyhorenie nie je fenomén, ktorý by sa týkal iba vrcholových manažérov. Prvé štúdie tykajúce sa tohto syndrómu sa venovali zamestnancom v zdravotníctve. Napríklad zdravotná sestra je typické povolanie, ktoré je silne ohrozené vyhorením. Pracuje sa tam s ľuďmi, čo je aj psychicky, aj fyzicky náročné: denné a nočné zmeny, nepravidelná strava, nutná neustála pozornosť, zodpovednosť, konfrontácia s bolesťou a so smrťou, vysoké pracovné tempo. A keďže stúpajú nároky na nás všetkých a životná rýchlosť narastá, často sa ocitáme v situácii, keď náš organizmus vypovedá službu.

Burnout je definovaný ako vážny stav vyčerpania, ktorý má viacero fáz. „Začína sa emočným stiahnutím sa do seba, nezáujmom o prácu, až potom psychické vyčerpanie prechádza do fyzického,“ vysvetľuje pojem psychologička Petra Scheberová. „V pokročilom štádiu môže mať podobný klinický obraz ako depresia. V extrémnom prípade môže organizmus zlyhať úplne a vyhorenie sa končí smrťou.“ Vyčerpanosť sa prejavuje napríklad zníženou imunitou a spánkovým deficitom, ktorý môže viesť k nespavosti. „V istej fáze vyhorenie pripomína depresiu. Depresívni ľudia majú problémy so spánkom - buď so zaspávaním, alebo sa veľmi skoro budia a spánok je nekvalitný.“ Fyzické zotavovanie po vyhorení môže byť pár týždňov alebo mesiacov. „Ak je to pokročilé štádium burnoutu, môže to pokojne byť aj rok-dva,“ dopĺňa Scheberová. „Neznamená to, že rok alebo dva musí byť človek doma, ale tak dlho trvá, kým sa obnoví pocit, že bude môcť robiť svoje pôvodné povolanie, pracovať s ľuďmi.“

Všetko s mierou
Vyhorenie nie je automatická reakcia na nadmernú záťaž. Sú ľudia, ktorí v práci podávajú vrcholový výkon, ale keďže ich teší jej náplň a vedia si ju vykompenzovať voľným časom, chránia sa pred úplným vyčerpaním. Typickým stavom vyhorenia je totiž nerovnováha profesionálneho a súkromného života. „Pri vysokom štádiu vyhorenia je u ľudí pracujúcich s ľuďmi vidno, že sa stráca obsah činnosti. Človek nastúpi do práce preto, lebo chce pomáhať, napríklad pacientom alebo deťom. Pri vyhorení prestáva ´vidieť´ ľudí, má pocit, že ho obťažujú, stáva sa veľmi hrubým, cynickým. Postupne začína zabúdať, neplní si svoje povinnosti,“ opisuje príznaky psychologička.

Keď človek nastúpi do nového zamestnania, tak je často entuziastický a práci sa doslova odovzdáva. Keď však zo seba dávame dlhodobo viac, ako je potrebné, môže to byť spúšťačom vyhorenia, upozorňuje Scheberová. „Ľudia, ktorí sa hneď od začiatku ´chránia´ a dodržiavajú hranice, budú menej zraniteľní.“ Najrizikovejšou skupinou zostávajú na jednej strane ľudia pracujúci s ľuďmi a na druhej strane manažéri, ľudia, ktorí podávajú kontinuálne vysoký výkon. „Nie sú to však ľudia v riadiacich funkciách, pretože vzájomná závislosť je vlastne opačná. Čím nižšia pozícia, tým väčšia hrozba vyhorenia. Ľudia, ktorí sú vo vrcholovom manažmente, majú síce veľkú zodpovednosť, ale aj omnoho viac slobody. Platí to napríklad aj v zdravotníctve: najohrozenejší vyhorením sú sanitári, potom sestričky, až za nimi nasledujú lekári a primári,“ uvádza výsledky prieskumov psychologička.

Prvá pomoc a liečba
Presvedčiť človeka, ktorý veľmi veľa pracuje, aby spomalil, je väčšinou boj s veternými mlynmi. A málokto je taký úprimný sám k sebe, aby si uznal, že je od práce závislý. Čo teda môžeme urobiť, keď na sebe badáme príznaky vyhorenia? „Zobrať sám seba vážne,“ radí psychologička. „Keď mi telo a psychika hovoria, že nevládzem vstať, že nemám energiu nič robiť, treba na to reagovať. Problém je v tom, že keď už je burnout rozbehnutý, je pre ľudí veľmi ťažké urobiť radikálnu zmenu v práci. Tým, že jej obetovali tak veľa, sa cítia ukrivdení. Určite je dobré sa pokúsiť o zmenu, a ak sa to nedarí, tak vyhľadať odbornú pomoc.“ Prvou inštanciou môže byť obvodný lekár, ale aj psychiater, ktorí môžu chorého vypísať.

Ak vyhorenie nie je ešte v pokročilom štádiu, odporúča sa zobrať si dvoj- až trojtýždňovú dovolenku. Netreba však iba z kolotoča na chvíľu vystúpiť, ale ho aj spomaliť. „Určite by bolo dobré po návrate späť do pracovného prostredia niečo zmeniť. Inak by sa to celé zopakovalo,“ upozorňuje Scheberová. Ľudia, ktorí vyhoreli, si určite kladú otázku, či úplne zmeniť povolanie, aby sa to nezopakovalo. Psychologička varuje, že to nemusí byť šťastné riešenie. „Keď má človek profesiu, na ktorú má adekvátne vzdelanie, bolo by lepším prístupom ísť na dovolenku alebo na PN a zaviesť hranice a nové pravidlá pri práci. Môže to byť fajn, ak to človek tak cíti.“ Nápomocnou pacientovi so syndrómom burnout môže byť aj jeho rodina, ktorá mu môže pripomínať stanovené pravidlá. Nie vždy to však má želaný výsledok. „Určite pomáha, keď má človek s rodinou dobré vzťahy a chýba mu, keď s ňou nie je toľko, koľko by chcel. Keď je však v situácii, že k vyhoreniu už došlo alebo je to neodvrátiteľné, upozorňovanie rodiny môže vnímať ako nátlak alebo záťaž. Nielenže toho má veľa v práci, ale ešte aj doma sú s ním nespokojní,“ spresňuje Scheberová.

Pozor aj v súkromí
Napriek tomu, že vyčerpanosť spájame s pracovným životom, treba si uvedomiť, že vyhorieť môže každý - aj vo vzťahu alebo v osobnom živote. „Napríklad aj žena v domácnosti, keď začne vykonávať svoje povinnosti bez emočnej väzby, začnú ju zaťažovať,“ uvádza príklad psychologička. „Metaforicky povedané, dá sa variť s láskou a dá sa variť z povinnosti. Rovnako aj vo vzťahu, keď môže časom nastať situácia, že to, čo sme predtým robili s láskou, je teraz bremeno.“ Častým sprievodným javom je aj zneužívanie alkoholu alebo liekov, ako aj závislosť od cigariet, jedla alebo kávy.

Varovné príznaky vyhorenia sú:
chronická únava; už pri myšlienke na prácu človek cíti, že nechce 
poruchy spánku 
telesné ťažkosti a znížená imunita 
depersonalizácia alebo dehumanizácia (pocit, že ma iní ľudia obťažujú) 
cynizmus
negatívne pocity
pocity viny 
automatické fungovanie
znížená výkonnosť a nespokojnosť s výkonom 
pocit nedostatočnosti a chýbajúceho uznania 
preťaženosť

Aké sú možnosti prevencie vyhorenia z pohľadu zamestnávateľa?
„Jednou je dobrá starostlivosť, napríklad možnosť športovať. Druhý moment, ktorý sa však často obchádza, je nepodporovať naťahovania pracovného času donekonečna. Sú firmy a inštitúcie, kde sa cení, že človek zostáva dlho, existuje tlak medzi kolegami na tých, ktorí odchádzajú skôr. Určite je dobré nepodporovať pracovnú kultúru‚ čím dlhšie, tým lepšie. Vo firmách, v ktorých to takto funguje, sú ľudia ohrozenejší. Je tam pre jednotlivca ťažšie stanoviť si hranice,“ hovorí psychologička Petra Scheberová.

Prestala som byť zvedavá
Denisa Vološčuková (32), PR manažérka v reklamnej agentúre
„Novinárčina mojej povahe veľmi vyhovovala, pretože som veľmi zvedavý človek a to, o čo som sa zaujímala, o tom som mohla písať. Pracovala som vtedy v magazíne TV Oko, ktorý mal inú koncepciu ako dnes. Pripravovala som šesťstranovú rubriku o aktuálnych témach. Prešla som z denníka do týždenníka, takže žiadne stresujúce tempo tam nebolo. Každý týždeň som mala na starosti reportáž. Bolo to úžasné: cestovala som po Slovensku, vymýšľala som si témy bez obmedzenia, dostala som sa na miesta, kam sa bežný človek nedostane. Myslím, že sa to páčilo aj čitateľom, mala som dobré ohlasy.

Posledný polrok, predtým, než som z novín odišla, sa začalo prejavovať to, čo by som nazvala syndróm vyhorenia. Zrazu som prestala byť zvedavá na ľudí. Bolo mi to jedno. Keď stratíš zvedavosť počúvať príbehy obyčajných alebo aj známych ľudí, ten posun ti veľmi sťaží prácu, pretože nemáš v sebe energiu na to, aby ťa niečo nadchlo. Určite to nebolo spôsobené rutinou, pretože tá v novinárčine neexistuje, témy sú veľmi rôznorodé. Možno však práve tá rôznorodosť bola jedným z dôvodov na vyhorenie. Nadobudla som totiž pocit, že týždeň je príliš málo na obsiahnutie veľkej témy. Začala som mať pocit zlého svedomia voči čitateľom, že som článku nevenovala dostatočne veľa času. Človeka to dosť rozladí, zoberie mu silu na to, aby veci robil dobre. Nevedela som sformulovať, čo mi je, len som to cítila a nevedela som, ako sa mám ‚nakopnúť‘. ‚Zdiagnostikovala‘ som sa sama, a pretože symptóm sa u mňa neprejavoval fyzicky, potrebu ísť k lekárovi som necítila. Samozrejme, sťažila sa aj komunikácia s nadriadenými, pretože videli môj nezáujem.

Bola to dosť neriešiteľná situácia, pretože v rámci vydavateľstva a toho, čo som robila, som nemala kam inam ísť. Únava sa preniesla aj do môjho súkromného života; nie fyzická, ale prestalo ma baviť rozprávať sa s kamarátmi o svojich životoch a problémoch. Aj keď u nás je syndróm vyhorenosti relatívne nový fenomén, myslím, že moja nadriadená pochopila, o čo ide, lebo keď som jej oznámila, že odchádzam, súhlasila. Dostala som ponuku ísť robiť do divadelného prostredia, znelo to lákavo. Pri rozhodnutí zvíťazilo aj to, že musím zmeniť prostredie, že potrebujem prácu, kde sa niečo nové naučím. V predošlej práci mi veľmi chýbalo, že nenapredujem. Sama som si začala hľadať možnosti ďalšieho vzdelávania. Radšej som odišla do novej práce za menej peňazí, kde som mala možnosť rásť. Momentálne mám novú robotu v malom kolektíve reklamnej agentúry, kde sa aj k manažovaniu ľudských zdrojov snažia pristupovať kreatívne. A prvýkrát v živote zažijem firemnú husacinu!“

Na koho sa usmialo šťastie
Na ankete sa zúčastnilo 1221 respondentov. Dámsky parfum Rouge, ktorý vytvoril Christina Lacroix pre AVON, vyhráva Lýdia Abíková.

Autor: Saša Petrášová, SMEženy 42/2007