Napísal život: Chlapček bez mamy

A aj bolo, lebo to bola izba pre deti a tie veru šantia aj keď sú choré. O dva dni keď som sa cítila po operácii lepšie, som nazrela do vedľajšej izby na choré detičky, lebo pravdu povediac už mi veľmi chýbali tie moje.

Najviac ma zaujal malý asi ročný chlapček, ktorý bol pokrútený v postieľke a pri pohľade naňho mi bolo jasné, že ho niečo veľmi bolí. Skúsila som sa mu prihovoriť a keď som videla, že sa ma nebojí, ani sa nerozplakal, tak som skúšala ďalej a podala som mu hračku, ktorá ležala vedľa neho a vôbec si ju nevšímal. Chlapček okamžite ožil a začal sa hrať s hračkou. Zakaždým keď mu spadla ďalej som mu ju podala a on bol celý rád, že sa mu niekto venuje. I keď sa v mojej spoločnosti cítil dobre, nemohla som byť stále pri ňom.

Ako som tam vo vedľajšej izbe ležala, tak som si predstavila moju dcérku, keď bola tiež ako ročná v nemocnici. Na to sa jednoducho nedá zabudnúť. Denne som bola pri nej aspoň na malú chvíľku, boli dni keď mi ju ukázali cez zasklené dvere, ale som ju aspoň videla. Ktovie, kde bola chlapčekova matka.

Neviem prečo, ale stále ma niečo ťahalo na vedľajšiu izbu a zdalo sa mi, že ten malý chlapček niekoho čaká, lebo jeho smutné očká vždy smerovali ku dverám. Zaujímavé , že som tam ani raz nestretla jeho matku, lebo ostatné deti mali časté návštevy. Napadlo ma, že ten chlapček je asi bez mamy. Ja som mala radosť z toho, že v mojej prítomnosti bol veselší, aspoň vtedy sa trošku pohral, keď som mu podala nejaké hračky. Neskôr som mu čítala detské knihy, ktoré tam boli k dispozícii, najradšej počúval o zvieratkách. Dozvedela som sa, že tento chlapček bol viackrát operovaný na črevá, ale či bol ozaj bez mamy to som sa nedozvedela.

Keď som tento príbeh rozprávala doma, moje deti tiež počúvali so smutnými očkami, ale keď som ich postískala a vybozkávala, tak im očká zažiarili. V duchu som si priala, aby sa aj chlapčekovi z nemocnice tak zažiarili očká.

Autor: Liba