Ľudmila Várossová: Šaty sú značkou ľudskej osobnosti

Jej výtvarné diela nosia spevácke, herecké a tanečné hviezdy na javisku aj vo filme už štvrť-storočie. Z nej sa za ten čas stala hviezda slovenského kostýmového výtvarníctva, ktorá atmosféru divadelného života očividne zbožňuje.

Herci alebo operní speváci zvyknú začínať kariéru menšími úlohami. Ako začínajú kostýmoví výtvarníci?
Mala som šťastie, že už od tretieho ročníka na vysokej škole som realizovala študentské projekty, ale aj inscenácie v profesionálnych divadlách. Študovala som u profesora Ladislava Vychodila, ktorý tvrdil, že niektoré veci sa človek musí naučiť v praxi a len tá ukáže, či na to skutočne má. Keď som končila školu, nepohybovala som sa až na takom tenkom ľade. Vtedy však bola úplne iná situácia. Po desiatich rokoch praxe som mala na konte približne tristo menších, ale aj veľkých projektov.

Ako sa vám to podarilo?
Začiatkom 80. rokov sa vyrábalo veľa televíznych inscenácií či filmov a nebol problém získať zaujímavú príležitosť. Bola som v totálnom nasadení a možno som pracovala trošku aj na úkor rodiny. Po skončení školy sa mi hneď narodil syn, neprestala som však pracovať. Ak by som vtedy vystúpila z pracovného vlaku, ťažko by sa mi naskakovalo naspäť. Považujem za úžasný luxus, keď mama môže byť s dieťaťom pár rokov doma. V našej profesii si musíme život zariadiť tak, aby sa na nás v praxi nezabudlo.

Nemali ste pri tom množstve produkcií občas pocit, že sa vám minuli nápady?
Asi nie. Ak by som reagovala apaticky, asi by som už s touto profesiou nemala veľa spoločného. Pocit zvedavosti a istého vzrušenia je v našej práci jedinečný. A spôsob rozmýšľania pri filme je iný ako pri divadle. Práca kostýmového výtvarníka tu je do určitej miery svojbytná činnosť, v divadle je previazanosť s réžiou intenzívnejšia. Vo filme a televízii veľakrát išlo o schopnosť okamžitej improvizácie a o remeselnú zručnosť, v divadle dostáva väčší priestor nápad a fantázia. To všetko musí byť podopreté študovaním literatúry a vnímaním života.

Majú kostýmoví výtvarníci dlhý čas „zrenia“?
Známe „viem, že nič neviem“ platí pre nás doslovne. Práve to večné hľadanie, zoznamovanie sa s novými témami je však najkrajšie. Človek sa hrabe v knihách, pozerá otvorenými očami okolo seba, nechá sa inšpirovať a prekvapovať okolím. Naša práca je mozaika mnohých druhov umení a života samého. Je v nej obsiahnutý aj kus psychológie. O postavách musíme všeličo vedieť, postupne ich spoznávame.

Pôsobíte na voľnej nohe. Aký je to pocit?
Vždy pracujem na doraz, nemôžem robiť len „za čiarku“. Príležitosti získavam vďaka tomu, že môj predošlý výsledok stojí ľuďom v divadle za to, aby to so mnou zase skúsili. So stálym platom by sa asi jednoduchšie dýchalo, ale na množstvo pekných príležitostí sa nemôžem sťažovať.

Vaše meno je spojené najmä s inscenáciami režiséra Jozefa Bednárika. Ako sa vaša spolupráca začala?
Do veľkej miery to bola náhoda. Keď som sa pred dvadsiatimi piatimi rokmi objavila v nitrianskom divadle, Beďo tam začínal ako profesionálny režisér. Oslovil ma, či by sme neskúsili spoluprácu na činohernom predstavení Proso od Andreja Ferka. Aj som sa bála, či dokážem udržať krok s jeho invenciou. Bolo to v čase, keď už začala žiariť jeho režisérska hviezda. Jeho dynamický spôsob rozmýšľania, zmysel pre humor a večný chlapec v ňom ma fascinovali.

Asi si rozumiete aj preto, lebo pán Bednárik má k výtvarnému umeniu blízko a obaja ste študovali na bratislavskej umeleckej škole – známej „šupke“.
A dokonca u toho istého pedagóga – maliara Rudolfa Filu, odbor aranžérstvo a výstavníctvo. Vtedy bola veľká česť študovať práve tento odbor, učili tam najlepší maliari. A boli to aj ťažké galeje. Pracovali sme od rána do večera v ateliéri a vyskúšali sme všetko možné – grafiku, fotografiu, plastiku či staré technológie. Voľné chvíle sme trávili v antikvariáte alebo v knižnici. Dostali sme sa k literatúre aj k hudbe a to všetko sa spája napríklad v opere. A vďaka tomu sme s Bednárikom na jednej vlnovej dĺžke. Zažila som s ním obdobie totálneho výpravného baroka. Ale príjemného. Cesta k výsledku bola niekedy tŕnistá, jeho nároky na seba aj na nás veľké, ale katarzia po tom všetkom je čosi úžasné.


Kolegovia a rodina
Do akej miery režisér zasahuje do vašich nápadov? Dáva vám pokyny, ako by kostýmy mali vyzerať?
Na prvé stretnutia nikdy neprinášame výsledný tvar. Je to tímový proces, ktorý by mal skĺbiť potreby a názory všetkých inscenátorov, ktoré v konečnom výsledku slúžia réžii. V tomto procese je jedno, kto akou mierou prispeje k optimálnemu riešeniu. Niekedy prídu režiséri s konkrétnejšou predstavou, inokedy to dopredu nerobia.

Môže vám hovoriť do predstavy o kostýme aj ten, kto ho bude nosiť?
Komunikácia s interpretom je dôležitá. Niektorí mi tak dôverujú, až ma to prekvapuje. Ak s niekým dlhšie spolupracujem, už tuším, koľko experimentovania znesie. S niektorými sú kostýmové skúšky aj napínavé, lebo postavu môžeme vidieť odlišne. Samozrejme, viem aj počúvať. K celkovému výtvarnému tvaru sa však interpreti zriedkakedy vyjadrujú.

Takže je pre vás dôležité vedieť ešte pred začatím tvorivého procesu, kto bude kostým nosiť?
Optimálne je, ak dostanem pri zadaní aj obsadenie. Kostýmové návrhy vytvárame na konkrétnych interpretov a postavy z diel. Dielo módneho dizajnéra je určené anonymnému adresátovi, ale divadelný kostým je v tomto smere niekomu presne určený a má čosi o postave napovedať.

Módni návrhári často tvoria vo dvojiciach. Nelákalo by vás vytvoriť tvorivú dvojicu s kostýmovým výtvarníkom?
Prečo nie. Priniesť dva názory by bolo zaujímavé, aj keď najskôr by možno vznikol nejaký „mačkopes“ (smiech). Avšak vo filmoch som to už zažila.

Ako vnímate konfekciu v obchodoch? Dokážete sa na ňu pozerať očami „bežného“ človeka?
Musím sa tak na ňu pozerať. Ak obliekam postavy, ktoré by mali byť oblečené v konfekcii, musím zájsť na trh alebo do butiku a rozmýšľať nad tým, čo by si tam kúpili. A čo sa týka reálneho života, čo kto nosí, absolútne rešpektujem. Šaty naozaj robia človeka. Je to značka jeho osobnosti. Obal, ktorým sa mnohí snažia nahrádzať to, čo im chýba vnútri. Poznám veľmi málo ľudí, ktorí sú duchovne bohatí a potrebujú k životu „nabubralý“ exteriér.

Aký exteriér na sebe uprednostňujete vy?
Mňa v tomto smere kostýmový život dostatočne vyčerpáva, takže nad sebou, ak nemusím, nerozmýšľam. Ale tak dvakrát za rok mám chvíľu, keď si ako správna žena túžim na seba niečo pekné kúpiť. Väčšinou to spojím napríklad s príjemným výletom. Pri nakupovaní som praktická. Ak sa mi súčasne páči viac párov topánok, všetky si ich kúpim a mám nadlho svätý pokoj. Na nakupovanie môjho oblečenia je expert môj manžel. Vie, čo chce na mne vidieť, a tak to kúpi bezo mňa – rýchlo a rád.

Manžel má asi tiež blízko k odievaniu...
Je vyštudovaný matematik a fyzik, takže mi vie skvele „vyrátať“ miery (smiech). Ale fakt je, že pri výbere mojich „handričiek“ je odvážnejší.

Zdedil po vás vzťah k výtvarnému umeniu aj váš syn?
Chvalabohu sa umením neživí, povahou aj záujmami je viac po otcovi. V obliekaní má však zaujímavé názory. Má jednofarebné videnie, azda až rešpekt k veselej farebnosti. Ako malý chlapec sa cítil isto len v tmavomodrej. Myslel si, že je to najlepšia farba (smiech). S kumštom je konfrontovaný odmalička a má k nemu úctu.

Ideálny Paríž
Ak by ste si zo svojich kostýmov mohli jeden vybrať a postaviť sa v ňom na javisku, ktorý by to bol?
Kedysi som síce hrávala divadlo, recitovala, takže pódium som si vyskúšala, ale netúžim stáť na javisku vo vlastných kostýmoch. Radšej sa na svoju prácu pozerám z odstupu. A na žiadny kostým si špeciálne nepotrpím, skôr mám slabosť na celé predstavenie. Už dlho ma však prenasleduje opakovaný sen – že ochorel spevák v hlavnej úlohe a ja stojím na javisku namiesto neho. A vždy sa zobudím spotená zo stresu, lebo nepoznám noty...

S akými pocitmi v hľadisku sledujete svoje premiéry?
Kedysi s obrovskou trémou, dnes si ich už vychutnávam. Po poslednej generálke napätie opadne a vždy sa na premiéru teším, aj keď viem, že nie je isté, ako dopadne. Ale už s tým aj tak nič neurobím.

Ste umelkyňa, ale pôsobíte dosť racionálnym dojmom. Dá sa niekedy aj k umeniu pristupovať racionálne?
Scénický výtvarník tak k svojej práci musí pristupovať. Nie je totiž len o umení, ale aj o poctivom remesle, o empatii k ľuďom, s ktorými spolupracuje. Dobrý nápad, ktorý hodí na papier, je len polovica úspechu. Divadlo prichádza až so zdvihnutím opony. Medzitým je proces práce a veľa pragmatických detailov. Je dosť dôležité pri realizácii pôsobiť sebaisto a svojím nápadom zaujať ostatných, aj pracovníkov v dielňach. To je fáza, kde nemôžem už veľmi lietať v oblakoch. Moja práca dostáva konkrétne kontúry a odo mňa sa očakáva nie improvizácia, ale rozhodnosť. Aj keď môj muž si myslí, že som rojko najromantickejšieho charakteru (smiech). Mám šťastie, že praktickú stránku nášho života rieši on. Ja napríklad veľmi rada varím, ale to je tiež tvorivá práca. Nerada však riešim prozaické veci ako napríklad platenie účtov. V práci pôsobím dominantne, ale som rada, že doma je dominantný môj muž.

Máte pri vašej umeleckej vyťaženosti čas aj na neumelecké činnosti?
Mám rada svoju domácnosť. Vždy je dosť práce okolo domu, aj keď nechcem byť jeho otrokom. Ale otrocky milujem svoje dve sučky vipeta. Rada by som mala aj plnú záhradu psov. Človeku dodávajú dobrú energiu a všetko nepríjemné pri nich dokáže krásne vyventilovať. A veľmi rada cestujem s manželom po svete. Ideálny deň si predstavujem tak, že sadneme do lietadla, priletíme do Paríža, zájdeme na zaujímavú výstavu, potom na skvelú francúzsku večeru, do divadla a nakoniec zrekapitulujeme zážitky pri sedmičke lahodného francúzskeho vína. A veľmi rada sa smejem. Najlepšie sa cítim, keď v dobrej nálade s dobrými ľuďmi dobre jem.

Takže ste asi ideálny typ na popremiérové „rauty“?
Z tých odchádzam posledná (smiech). Nie kvôli „smotánke“, ale eufória, ktorú prináša popremiérová atmosféra, na mňa pôsobí očisťujúco. A nemusí to byť po mojom predstavení.

Ľudmila Várossová (51)
Narodila sa v Bratislave. Študovala na Strednej umelecko–priemyselnej škole a VŠMU v Bratislave a na pražskej DAMU. Vytvorila kostýmy k asi 300 TV inscenáciám a viacerým filmom. Významná je jej spolupráca s režisérom Jozefom Bednárikom najskôr na činoherných, potom operných a muzikálových produkciách. Patria k nim napríklad Faust a Margaréta, Hoffmanove rozprávky, Turandot a Don Giovanni v SND, Evanjelium o Márii a Klietka bláznov na Novej scéne, Grék Zorba a Kabaret v DAB Nitra, Johanka z Arku a Elixír života v divadle Ta Fantastika v Prahe. S manželom Mojmírom majú syna Martina.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  2. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  3. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  4. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  5. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  6. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  7. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  8. Inteligencia vo všetkom
  9. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  10. Continental spúšťa dlhodobý test pneumatík s vodičmi z Facebooku
  1. Ako efektívne využiť podlahové kúrenie?
  2. Samsung Galaxy S8: smartfón s výnimočným displejom
  3. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  4. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  5. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  6. Nové investičné projekty v Schladmingu s výhľadom na zjazdovku
  7. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  8. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  9. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  10. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  1. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 8 158
  2. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy 7 722
  3. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 7 337
  4. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 7 154
  5. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 094
  6. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 5 251
  7. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 5 070
  8. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 3 812
  9. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť 3 074
  10. 5 krokov k vlastnému bývaniu 2 956

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Kuriózny zločin spred 50 rokov ožíva vďaka novinárovi Romanovi Kaliskému

Vlastnú susedu chcela utopiť v odpadovej šachte, napokon dostala 6 rokov.

DOMOV

Viezli sme sa po trase, po ktorej Remiáš prešiel naposledy

Uplynulo 21 rokov od smrti Remiáša.

TECH

Objavili prepojenie medzi autizmom u vnúčat a fajčením v tehotenstve

Fajčenie môže ohroziť aj vaše vnúčatá.

ŠPORT

Slováci porazili Nórov, opäť im dali tri góly

Slováci si udržali čisté konto.

Neprehliadnite tiež

Spoznajte Dunaj z paluby výletnej lode

Výlet na vlnách najväčšej rieky, ktorá preteká našim územím, ponúka množstvo zážitkov.

Návod na prežitie v kancelárii: tipy, ako zvládnuť sedavé zamestnanie

Sedieť celý deň v práci môže mať fatálne následky na zdravie.

Nepočujúcemu môže tlmočník zachrániť rodinu, dokonca aj život

Milena Fabšičová (29) je tlmočníčkou posunkového jazyka, ktorý považuje za svoj materinský. Väčšina jej rodiny je nepočujúca.

Jej syn je dcéra: Američanka prijala zmenu 4-ročného syna na dievča

Je kresťanka a republikánka. Najviac sa obávala, čo si o nej pomyslia ostatní.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop