Poruchy učenia nemusia byť nočnou morou

Stále častejšie sa stretávame s pojmami dyslexia, dysgrafia, dysortografia, dyskalkúlia. Čo sa vlastne pod týmito názvami skrýva? Čisto gramaticky, predpona dys znamená porušený, nesprávny, následne grafia, lexia, kalkúlia, ortografia a ďalšie, prevzaté z gréčtiny, vyjadrujú konkrétnu oblasť poškodenia. Pritom nemôžeme hovoriť o klasických mentálnych poruchách či viditeľných fyzických zmenách organizmu, ako sú slepota, hluchota... Všetky pojmy s predponou dys sú zahrnuté pod jeden - ľahká mozgová dysfunkcia (ĽMD) - a z neho pramení ďalší - špecifické poruchy učenia.

O čo vlastne ide
Ľahká mozgová dysfunkcia nie je problém, ktorý by mal jedinú príčinu a jediný príznak. Ide o súbor symptómov, ktoré sa môžu odlišovať či vyskytovať spoločne, ale majú vždy spoločného menovateľa - oslabené funkcie centrálnej nervovej sústavy. Nejde o ťažké neurologické poruchy, základ je v drobných poškodeniach mozgu rôzneho pôvodu. Tieto oslabenia sprevádza napríklad len jedna ťažkosť, častejšie sa však objavuje viac problémov naraz - porucha pozornosti, ťažkosti so sústredením a pamäťou, poruchy učenia (dyslexia, dysgrafia, dysortografia, dyskalkulia), poruchy pohybovej koordinácie a nešikovnosť (dyspraxia), vývojové poruchy reči a poruchy správania, ktoré sa prejavujú hyperaktivitou, netrpezlivosťou a impulzívnosťou, alebo naopak pri niektorých činnostiach obzvlášť pomalým pracovným tempom. „Keďže ide o problém zdravotný, na jeho zvládnutie je potrebná spolupráca rodiča, lekára, klinického psychológa, špeciálneho pedagóga a školy. Treba mať na pamäti, že deti trpiace ľahkou mozgovou dysfunkciou majú priemerný, často dokonca nadpriemerný intelekt,“ vysvetľuje zakladateľka občianskeho združenia PreDys, ktoré pomáha rodičom a deťoms ĽMD a poruchami učenia Renáta Zörklerová.

Kedy vzniká a nezaniká
Predpokladá sa, že 50 - 70 percent problémov zdedia deti po rodičoch, 20 - 30 percent vzniká v priebehu tehotenstva a pôrodu, 10 – 20 percent v prvom roku života, nielen v súvislosti s častou chorobnosťou, ale aj odchýlkami v psychosomatickom vývoji. „Dôležité je spomenúť aj odchýlky v pohybovom vývoji dieťaťa, ktoré sú signálom rozvoja ĽMD. Väčšina týchto detí liezla len krátky čas alebo neliezla vôbec a začala skoro chodiť. Ukazuje sa, že problém ĽMD treba riešiť z celostného hľadiska. Dôležitá je životospráva celej rodiny, správne stravovacie návyky. Deti dnes konzumujú príliš veľa cukru, tukov, konzervačných látok, farbív, ochucovadiel v potravinách, na druhej strane trpia nedostatkom vlákniny, vitamínov a minerálov v strave. Chýba im pohybové uvoľnenie na čerstvom vzduchu.

U týchto detí sa vo väčšom počte prejavujú alergie, často aj potravinové. Preto je podstatné zamerať sa aj na stravovanie, výživové doplnky, vylúčiť zo stravy jedlá a nápoje obsahujúce „éčka“. Deťom treba zaviesť pevný, pravidelný režim dňa, vopred ich pripraviť na prípadné zmeny programu, zohľadňovať a tolerovať „výkyvy“ v správaní dieťaťa, zapríčinené napríklad aj zmenami počasia, na ktoré veľmi citlivo reagujú, dôležité je aj správne dýchanie detí,“ v skratke vymenúva Zörklerová to najzákladnejšie, čo deti s problémami potrebujú. Dnes sa už vie, že ide o problém, ktorý pretrváva aj na druhom stupni základných škôl, aj na školách stredných, kde tieto deti potrebujú prístup individuálny, prijímajúci, tolerantný, nie súdiaci či odsudzujúci. Tretina detí s ĽMD dozrie – centrálny nervový systém dozrie neskôr, ale bez následkov, tretina detí si svoje problémy dokáže kompenzovať pomôckami. Kompenzáciu podporuje najmä pozitívne rodinné a školské prostredie, kde dieťa nezažíva stres. Posledná tretina bez odbornej pomoci ani nedozrie, ani sa neskompenzuje. Takíto ľudia majú potom sociálne problémy, ťažko sa prispôsobujú, ostávajú na „okraji“ spoločnosti.

Potrebujú trpezlivosť
Napriek tomu, že o ĽMD sa vie pomerne veľa, až zarážajúco slabá je pomoc deťom, u ktorých sa dysfunkcia objavila. „Často sa stáva, že rodič navštívi poradňu, kde dieťa zdiagnostikujú, ale tým sa ,pomoc‘ dieťaťu končí. Deťom sa neponúknu kompenzačné pomôcky, rodičia nedostanú rady, ako ďalej s dieťaťom pracovať, ako napraviť zistené poruchy, často nenasleduje nijaká reedukácia. Pacient sa predsa nevylieči tým, že sa mu povie len to, čo lekár zistil. Určité opatrenia sú potrebné aj v škole, ktorú dieťa navštevuje. Tieto deti potrebujú veľmi veľa lásky, trpezlivosti a empatie zo strany nás, dospelých, sú mimoriadne citlivé a veľmi zraniteľné. Sú schopné zvládať nároky bežnej základnej školy, nepotrebujú navštevovať špeciálne školy či ústavy, keďže nemajú žiadny mentálny ani zmyslový postih.

Veľkým problémom v školách býva však forma, akou sa vedomosti týchto detí preverujú. Často im viac vyhovuje skúšanie ústnou, nie písomnou formou, čo však už metodické pokyny ministerstva školstva umožňujú. Chýba však pripravenosť učiteľov bežných škôl na prácu s deťmi trpiacimi špecifickými poruchami učenia, sú potom zaskočení, keď majú takéto dieťa vzdelávať. Potrebné je aj znižovanie počtu žiakov v triede, pokiaľ má učiteľ dôsledne uplatňovať individuálny a trpezlivý prístup k týmto deťom, ťažko to dokáže v triede, kde je vyše tridsať detí,“ zdôrazňuje Zörklerová. Legislatíva umožňuje integrovať deti so špeciálnymi potrebami v bežných školách, pokiaľ to odporučí psychológ a špeciálny pedagóg, potrebné je však uviesť antidiskriminačný zákon v plnej miere do praxe. Metodické pokyny ministerstva školstva umožňujú deťom so špeciálnymi potrebami využívať v škole aj kompenzačné pomôcky, pokiaľ to odporučí špeciálny pedagóg. „Deťom, ktoré majú pomalšie pracovné tempo, potrebujú dlhší čas na vypracovávanie si úloh či učenie sa novým veciam, by mohli pomôcť špecializované triedy s malým počtom žiakov. Takzvané vyrovnávacie triedy sa v minulosti na našich školách zriaďovali a v nich sa rešpektovali špecifické potreby každého dieťaťa. Zriaďovali sa v bežných školách, kde majú deti vzory správania v každodennom živote svojich rovesníkov. Vyčleňovanie týchto detí z kolektívov bežných škôl im veľmi škodí a ubližuje,“ vysvetľuje Zörklerová.

Dyskalkúlia
Porucha matematických schopností
Keď dieťa rieši matematickú úlohu, musí zvládnuť problém verbálny (zadanie úlohy, odpoveď na otázku), priestorový (geometrické úlohy, písanie číslic v správnom poradí, písomné násobenie a delenie) problém s úsudkom, pamäťou... Tak ako pri ostatných poruchách, ani tu nejde o mentálne postihnutie. Dyskalkúlia sa vzťahuje na ovládanie základných matematických úkonov sčítanie, odčítanie, násobenie, delenie. Keď má žiak problém napríklad s násobením, môže ísť o poruchu sekvenčnej organizácie či pamäti, operačných funkcií, sluchovo vizuálnych asociácií, matematického porozumenia, výberového procesu alebo dlhodobej pamäti. Sekvenčná pamäť je schopnosť zapamätať si poradie operácií vhodných na riešenie úlohy. Sekvenčná organizácia je schopnosť urobiť si počtový poriadok. Dyskalkulici sa v tomto prípade učia ťažko malú násobilku. Pri násobení prirodzených čísel dyskalkulik často nechápe podstatu násobenia, naučí sa len rad násobkov jednotlivých čísel, no samotné spoje nezvláda. Porozumenie matematike sa nazýva schopnosť vedieť, čo znamená číslo. Dieťa napríklad vie napísať číslo sedem, no neuvedomuje si, že predchádza číslu osem. Ťažkosti v matematike, ktoré sú zapríčinené poruchou abstraktného myslenia a krátkodobej pamäti, majú tendenciu dlhodobo pretrvávať, no postupne sa špeciálnou výučbou, dozrievaním centier mozgu, prípadne liekmi zlepšujú.

Dysortografia
Porucha pravopisu
Množstvo chýb v diktátoch, prepisoch a odpisoch textu. Pri dysortografikoch sa často diagnostikujú poruchy sluchového vnímania alebo rozlišovania – deti nepočujú správne to, čo sa im diktuje. Pritom sluch majú v poriadku. Často im chýba cit pre jazyk a majú problémy s praktickým uplatnením vzorne naučených poučiek a pravidiel. Dysortografia sa nezriedka vyskytuje v kombinácii s dyslexiou a dysgrafiou. Dyslektici majú ťažkosti s prečítaním toho, čo napísali, čo im komplikuje kontrolu diktátu. Dysgrafici prekonávajú problém s vlastným písaním, čiže sa sústredia naň a nie na odôvodnenie gramatických pravidiel. Pracovné tempo dysortografika je aj v tomto prípade pomalšie, preto často vynechá celé vety v diktátoch. Keďže množstvo bariér, ktoré musia deti so špecifickými poruchami učenia prekonávať, je písanie diktátov klasickým spôsobom nevhodnou formou preskúšania vedomostí. Metodické pokyny ponúkajú aj v tomto prípade určité výnimky. Na prvý pohľad sa môže zdať, že je dieťa zvýhodňované pred ostatnými spolužiakmi. Musíme si však uvedomiť, koľko problémov musí takto postihnuté dieťa prekonať pri písaní diktátu. Aj preto sa odporúča nehodnotiť dieťa známkou, ale slovne alebo zaznamenaním počtu chýb.

Dysgrafia
Porucha grafického prejavu, najmä písania
Veľmi často sa vyskytuje u detí s dyslexiou či dysortografiou. Písmo dysgrafika je nezrelé alebo nečitateľné, napriek jeho úpornej snahe, aby to tak nebolo. Problém je aj v tom, že dieťa na to, aby dokázalo napísať niečo úhľadne, potrebuje extrémne mnoho času. Písanie je pre neho príliš únavné. Proces písania ovplyvňuje grafomotorika, funkcie ako vnímanie, predstavy, fantázia, myslenie, reč, pamäť, pozornosť, ktoré sa pri písaných aktivitách uplatňujú v priebehu celého života. Príčiny ťažkostí s písaním sú špecifické, individuálne. Najčastejšie ide o motorické (pohybové) ťažkosti a poruchu vizuálneho (zrakového) vnímania. Pohybové postihujú spôsob, akým sa písmená tvoria. Dieťa síce dokáže robiť úkony potrebné na vytvorenie písmen, ale nesprávne funguje časť mozgu, ktorá zabezpečuje postupnosť a neprerušovanosť týchto úkonov. Porucha jemnej motoriky je príčinou ťažkostí pri úkonoch spojených s presnou prácou prstov – pri písaní, kreslení, zaväzovaní šnúrok, zapínaní gombíkov... Porucha vizuálneho vnímania zapríčiňuje ťažkosti pri rozpoznávaní tvaru písmen a ich umiestnením. Pri nácviku písania sú dôležité uvoľňovacie cviky, ktoré pomáhajú k plynulému a rýchlemu písaniu, rovnako dôležité je aj správne držanie pera, ceruzky, správne sedenie pri písaní, výška stola a stoličky.

Dyslexia
Porucha čítania
Čítanie je ucelený proces, keď sa dieťa musí vedome zamerať na text, nerozptyľovať sa tým, čo sa deje okolo neho, či inými myšlienkami. Musí zreteľne vidieť tvar písmen, aby ho mohlo preniesť do mozgu. Skladať z reťazca písmen slová do slovných obratov a tie do viet. Následne ich udržať v presnej pozícii v mozgu. Mozog dyslektika však pracuje inak ako bežného dieťaťa. Táto porucha nezasahuje mozog tak, že by dyslektici neboli bystrí, naopak, sú často priemerne až nadpriemerne inteligentní. Vyžadujú si však špecifické nácviky čítania a často aj písania. Dyslektici majú najčastejšie ťažkosti vo fonologickom spracovávaní, čiže v procese, keď neznáme slovo mozog rozkladá na zvukové zložky. Akoby mali problém rozlúštiť v hlave kód na pretransformovanie písmen do im zodpovedajúcich hlások. Tieto ťažkosti môže následne skomplikovať problém so slovnou pamäťou – ťažkosti so znovuvyvolávaním práve prečítaných slov. Niektoré deti majú problém aj s tým, ako ich mozog vníma tvar písmen, vtedy hovoríme o vizuálnom vnímaní. Dyslektické dieťa jednoducho dobre nerozoznáva alebo si chybne vykladá tvary písmen v texte. To vysvetľuje prečo si niektoré deti zamieňajú napríklad písmená „b“, a „d“, „m“ a „n“. Niektoré deti môžu mať aj kombinované fonologické a vizuálne ťažkosti. Deti s poruchami učenia majú problém so sústredením, impulzívnosťou, ale aj udržaním pozornosti. Aj preto sa dopúšťajú mnohých základných chýb v učení. Príčinou však nie sú poruchy vnímania, rozlišovania či analýzy. Pre nepozornosť dieťa vidí na začiatku slova, uprostred či na konci neprávne písmená alebo si nevšimne nesprávne poradie písmen v slove, vynechá začiatky a konce. Môže dokonca vyseknúť celú časť vety a nahradiť ju inými slovami. Ťažkosti im robí aj rozkladanie slov na slabiky a skladanie slabík do slov. Niekedy sa dieťaťu podarí rozložiť aj päťslabičné slovo na slabiky, no robí mu problém všetky si ich zapamätať.

Skúste navštíviť
Veľa informácií o pomôckach a odbornej literatúre nájdete na internetovej stránke www.cpeter.sk

Autor: Lea Sobotová, SMEženy 41/2007