Napísal život: Osudný okamih

Môj príbeh by som nazvala osudný okamih. Napísala som to preto, lebo si myslím, že sám život ktorý prináša rôzne osudy sa podobá telenovelám. Ja sa chcem tiež s Vami podeliť so svojím príbehom, ktorý sa týka mojej prvej lásky.

Od prvého momentu som pocítila, že to bude niečo osudové a pocit ktorý sa mi pri jeho pohľade vytvoril bolo ako lúč teplého slnka. Bola to láska na prvý pohľad, tak ako som to cítila u seba, myslím si, že to aj uňho bolo presne rovnaké. Bol presne môj typ, vysoký, urastený, blonďák s modrými očami. Neverím veľmi na osud a karmu, ale povedala by som, že sme sa v minulosti už museli stretnúť. Neviem prečo, ale cítila som, že je to môj životný partner. Hoci sme sa poznali len pár minút a bol to pre mňa cudzí človek mala som pocit, že sa poznáme vyše 20 rokov.

Jeho úvaha o živote, myslenie, spôsob reči, konania, rozmýšľania, všetko sa podobalo mojej osobe. V ňom som videla svoje druhé ja. Bolo až neuveriteľné koľko súvislosti sa medzi nami zhodovalo. Ale predsa bolo tam niečo čo nám nedovolilo viesť taký vzťah, aký som si ja predstavovala. Nedokázala som čakať tak som sa prvá ja odhodlala povedať mu o svojich citoch. V momente keď som sa mu vyjadrila s citmi v ňom akoby nastal poriadny úder pod pás. Nechápala som čo sa sním deje, čo sa stalo, prečo doslova ostal taký zmrznutý, povedal mi len toľko, že videl na mne, že cítim k nemu niečo viac ako len priateľstvo, ale žiaľ nedokáže viesť taký vzťah aký by som s ním chcela mať. Stále mi opakoval len jednu vetu, že sa bojí vzťahu, ale prečo, čo s tým súviselo, to som sa nedozvedela nikdy a neviem to ani doteraz.

Od tých čias sa mi začal vyhýbať, nekomunikovali sme spolu a mňa to strašne trápilo, pretože chcela som mu pomôcť, lenže on mi nedával žiadnu šancu. Popritom keď sme sa náhodne stretli v meste doslova ma vyzliekal očami a ja keď som ho videla išlo mi srdce roztrhnúť od bolesti, že mi nechce dať šancu pomôcť mu. Bolo to zlé, tie dlhé noci čo som kvôli nemu preplakala v pomyslení naňho boli doslova mučivé. A ešte čo bolo najhoršie bolo to, že ma nebral vážne. Necenil si osobu čo mu osud do cesty prihodil. Nechcela som žiť, preklínala som osud prečo je taký krutý, lenže ako sa hovorí, čas všetko zahojí tak aj bolo, hoci veľmi ťažko som sa prebojovala cez to všetko. Dá sa povedať, že som trpela potichu aby nikto nič nezbadal hoci moje srdce prudko krvácalo.

Milovala som ho tak vrúcne, že by som mu dala všetko, hoci aj svoj život. Trvalo mi to presne rok, kým som naňho ako tak zabudla. On medzitým odišiel na rok do Anglicka, kde po príchode sa mi ozval. Povedala som si iste zahraničie človeka zmení, no zárodok bolesti vo Vás navždy ostane a zvlášť keď sú tam ešte trpké spomienky, na ktoré ste museli ešte zvlášť dlho trpieť. Toto sa veru ťažko vracia späť, takejto situácií treba dať viac času na zahojenie. Možno zvážil svoje priority, ako sa správal, ako konal, dospel k nejakému názoru a začal si viac vážiť veci ktoré sa deju okolo neho, lenže napriek tomu, že vrie vo mne ešte maličký plamienok lásky k nemu a myslím naňho, nedokázala som priať jeho stretnutie po návrate z Anglicka.

No čo už, buď časom naňho úplne zabudnem, alebo to možno osud nejako napraví. Od toho času už ubehli 3 roky a teraz som sama, nechávam tomu voľný priebeh a čo bude o pár rokov neskôr to neviem. Však buď sa láska vráti a napraví sa to, alebo sa navždy v diaľke stratí a príde nová. Ale jedno verím, že raz budem určite šťastná.

Autor: Erika Šuleková