Silvia Šarköziová: Základ všetkého je vo výchove

Nedávno prehrmela kauza okolo zoskupenia Diabolské husle, v ktorom ste pôsobili. Následne ste začali účinkovať v kapele Cigánski diabli.
Po odchode Jána Berkyho Mrenicu ml. z kapely Diabolské husle, ktorý si túto značku zaregistroval, sme sa rozhodli účinkovať naďalej v pôvodnej zostave pod názvom Cigánski diabli. Vlastne nič iné sa nezmenilo, zostava je, až na Berkyho, tá istá, rovnako, až na tri skladby, sa nemení ani repertoár.

Pätnásť rokov ste pôsobili ako jediná žena medzi viacerými mužmi. Dnes ste opäť v tejto pozícii. Ako sa medzi nimi cítite?
Mám úplne fantastickú pozíciu v kapele. Som obklopená siedmimi mužmi. Napriek tomu, že spolu účinkujeme už nejaký ten rôčik, sú ku mne galantní, berú ma ako ženu. Aj keď ideme na dlhšie turné, vždy sa ku mne správajú veľmi pekne.

Čiže vám v kapele ani nechýba ženský element?
Často si pozývame na vystúpenia hostí, zväčša speváčky. Vždy ma poteší, keď príde žena, s ktorou mám bližšie témy na rozhovor.

V skupine hráte spolu s manželom. Nie je to trošku únavné byť stále spolu?
Nie. Ak niekto verí na predchádzajúce životy, tak my sme určite duálne duše. Zdá sa mi, že sme rovnakí. Máme zhodné názory na hudbu, no najmä na život. Vyrastali sme v podobných rodinách. Stretli sme sa na konzervatóriu, išli sme na dvadsať minút na kávu, z ktorých vznikol päťhodinový rozhovor. Odvtedy sme spolu stále. Vyhovuje nám tento život.

Ste výnimočne pekná žena. Nežiarli na vás?
Absolútne. Veď sme stále spolu. Navzájom sa kontrolujeme (smiech).

Vyštudovali ste konzervatórium, ste „odchovanec“ vážnej hudby. Nie je vám trošku ľúto, že hráte folklór? Niektorí hudobníci klasickej hudby akoby podceňovali tento žáner.
Priznám sa, na konzervatóriu som trošku podceňovala ostatné žánre aj ja. Do chvíle, keď som zistila, že hrať to, čo sa nedá zapísať do nôt, je akoby navyše. Nazvime to umelecké zrenie. Všetci džezový muzikanti alebo aj hudba, ktorú hráme my, je akousi nadstavbou. Klasiku som robila od siedmich rokov. Vždy som nacvičila viac či menej presne to, čo bolo zapísané v notách. Omnoho jednoduchšie je dostať skladbu v notách, vyskladať ju, niečo s ňou urobiť. Len čo som prišla do tejto kapely, zistila som, aký je náš prístup náročný. Keď som sa dostala s ľudovou hudbou do kontaktu prvý raz, pochopila som, že hrať ju štylizovane, aby znela tak dobre, ako som ju počula predtým v kapele, nie je jednoduché. Som rada, že v tomto zoskupení môžem využiť všetko, čo som sa naučila v škole. Napríklad aj klasiku, pretože hráme aj tú. Rovnako štylizovaný folklór veľa čerpá z klasiky. Teraz by sme chceli niektoré skladby hrať s džezovými prvkami. Čiže zasa ma to posunie dopredu.

Nielen vy, ale aj váš brat sa venuje hudbe profesionálne. Po kom ste zdedili hudobný talent?
Otec sa venoval hudbe popri práci elektromontéra. Mal svoju kapelu, kde hral na bicie. Mama sa hudbe nevenovala vôbec, ani sestra. Brat účinkuje spolu so mnou, hrá na kontrabas.

O rodičov ste prišli veľmi skoro. Otec vám zomrel, keď ste mali dvanásť...
Mali sme naozaj ťažké detstvo. Často sme pociťovali strach, ktorý iné deti prežívať nemusia. Otec mal srdcovú chybu a my sme sa od malička podvedome báli, aby sa nerozčúlil. Videli sme na ňom, keď mu bolo zle. V dvanástich som o neho prišla. Už vtedy som si uvedomila, aká je naša mama silná a statočná, keď sa o nás troch stará. Všetkých nás dala vyštudovať, nepamätám si, že by som niekedy trpela núdzou. Mala som všetko, čo ostatné deti. Tým, že som stratila otca, všetka láska, energia prešla na mamu. Bola taká silná, že sme nechceli veriť, že sa nám môže tragédia opakovať druhý raz. Mama dostala rakovinu a my sme s tým strachom žili ďalších päť rokov. Mala iba štyridsaťtri rokov, keď zomrela. Ja som mala dvadsať. Vtedy som si myslela, že nikdy nebudeme prežívať normálne šťastné obdobie. Dúfam však, že všetko zlé sme si už vybrali.

Hráte štylizovaný folklór. Ktorý vás viac oslovuje, slovenský alebo rómsky?
Ťažko povedať. Každý je odlišný, každý má niečo svojské, krásne. Práve preto sa mi páči naša prezentácia, že hráme všetko. Keby som mala hrať celý čas iba cigánsku alebo naopak len slovenskú hudbu, bolo by to pre mňa fádne. Správny mix je asi najlepší.

Cítite sa skôr Rómkou alebo Slovenkou? Ktoré korene sú vám bližšie?
Vôbec nad tým nerozmýšľam. Sme Rómovia, ktorí žijú na Slovensku.

Hovorí sa, že cigánske etnikum na Slovensku je neprispôsobivé. Nielen vaša rodina, ale mnoho ďalších sa celkom slušne prispôsobiť vie. V čom je teda problém?
Keby som vedela odpovedať na túto otázku, asi by som bola veľmi múdra. Neviem. Je to v rodičoch. My sme mali slušné rodiny, šťastie v tom, že rodičia už mali predstavu, o čom to celé je. Základ je jednoducho vo výchove.

Myslíte si, že sa dá v tomto smere niečo urobiť? Prípadne akou cestou sa vybrať, aby sa eliminoval počet „cigánskych osád“?
Jediná cesta je príklad. Ísť do osád a ukázať, že aj ich ľudia vedia žiť normálne. Vysvetliť im to. Dôležité je podchytiť deti, naučiť ich všetko to, čo vôbec nevedia. Čiže pracovať s nimi v školách, a potom, keď prídu domov. Pokiaľ sa nenaučia bežné návyky, nepohnú sa z miesta. Všetko je na seba veľmi nadviazané. Myslím si, že celý problém treba riešiť naraz, cez rodičov, školy a osady.

Čiže môžeme sa zhodnúť v tom, že osady v prvom rade nepotrebujú množstvo peňazí, ale usmernenie?
Peniaze nič neriešia. Skôr ich treba dať na programy, ktoré sa presne zamerajú na konkrétnu činnosť.

V čom sú podľa vás základné rozdiely mentality Rómov a Slovákov?
Veľké rozdiely osobne nevidím. Charaktery sú úplne rovnaké. Poznám naozaj omnoho temperamentnejších ľudí, ako sú Rómovia, a naopak. Možno je rozdiel v rodinných a príbuzenských vzťahoch. Sme na seba viac nadviazaní. Naozaj sa mi zdá, že ťažšie berieme, keď je niekto z nás napríklad chorý. A možno to ani neberieme ťažšie, ale dávame to viac najavo, viac prejavujeme spolupatričnosť. Stačí sa pozrieť do nemocníc. Keď tam bude ležať jeden Róm, určite tam bude celá jeho rodina. Je im úplne jedno, že tam zavadzajú. Každý chce byť s tým svojim, potešiť ho. Jednoducho potrebujeme byť s blízkym človekom. Príbuzných príde do nemocnice na návštevu viac ako pri bielych.

Stretli ste sa niekedy s rasizmom alebo niečím podobným?
S vyhroteným, tvrdým rasizmom určite nie. S nepriamym áno. Aj keď človek nemá prečo na vás útočiť, ste dokonca celkom úspešný, za chrbtom počujete, ako sa vyjadrujú na vašu adresu. Vyslovia sa tak, ako by sa naozaj nemalo.

Myslíte si, že to prežíva aj vaša dcéra?
Myslím, že nie. Chodí do školy a naopak, minule mi rozprávala celkom úsmevnú príhodu. Na dievčatko, ktoré má rómsky pôvod, boli deti zlé. Vysmievali sa jej. Vanesska sa postavila a začala: Prečo to hovoríte? Nerozprávajte sa ani so mnou, ja som tiež Cigánka. Všetci sa postavili a začali jej dohovárať, že ona Cigánka predsa nie je. Jednoducho, berú to tak, že niekto, koho oni obdivujú, je tak trochu ich vzor, nemôže byť Cigán.

Nie je to tak dávno čo Vanesska zabodovala ako herečka. Ste spokojná s jej smerovaním?
Snúbilo sa u nej všetko z nás dvoch. Má neuveriteľne veľa talentov. Až sa bojím, aby sme niečo nezanedbali. Začala hrať na husličky, darí sa jej aj napriek tomu, že extrémne necvičí. Jednoducho je nadaná. Trochu dúfam, že teraz sa v tom všetkom vybúri. Bola by som rada, keby sa v živote venovala niečomu úplne inému, považovala by som to za zadosťučinenie.

Prečo?
Aj napriek tomu, že si nemôžeme na nič sťažovať, náš život mi pripadá veľmi neistý. Možno, keby sa venovala niečomu inému, tak to tak nie je.

Čo vlastne teraz robí?
Nakrúca film, kde hrá hlavnú úlohu Cinky panny. Je to o rómskej primáške, ktorá bola vo svojich časoch veľmi slávna. Žila v 17. storočí. Popritom nahráva nosič, takže pravidelne chodíme do štúdia. Prirodzene, chodí do školy. Je druháčka.

Stíha vôbec prežívať bežné detstvo?
Určite. Má množstvo energie, skôr my toľko nemáme, aby sme jej stačili. Možno je to aj tým, že vždy bola trošku popredu. Zostáva jej čas aj na kamarátky, ktoré k nám chodia, obliekajú bábiky... A má aj dni, keď nerobí vôbec nič, len leňoší.

Vanesska pôsobí dosť divoko, je aj doma taká?
Vôbec nie. Je to veľmi milé a poslušné dieťa.

Neobávate sa, že jej sláva a úspech naštrbia detstvo a následne ďalší život?
Celé je to vecou rodičov, ako sa k tomu postavia, ako k dieťaťu pristupujú. To, že ju niekto na ulici spozná, berie prirodzene. Mám pocit, že tomu nevenuje žiadnu pozornosť. Viac ju teší, keď ju niekto pochváli ako zaspievala, zahrala.

Aké CD vlastne nahráva?
Detské piesne z dielne Daniela Heviera a Braňa Jančicha. Veľmi sa jej páčia.

Aj vy ste naspievali dva albumy cigánskych piesní. Pri prvom ste vraj mali nesmiernu trému. Ako sa vám nahrávalo druhý raz?
Celé to vzniklo náhodou. Manžel chcel nahrať čisto cigánsky nosič a rozmýšľal nad tým, koho by oslovil na spev. Nevedel si však vybrať. Zrazu mu napadlo, či by som to neskúsila ja. Veľmi som sa hanbila, musel odísť zo štúdia, no celkom sa mi to zapáčilo. Druhé už bolo bez problémov, dokonca som sa na nahrávanie tešila.

Za najdrastickejšie obdobie vašej kariéry považujete to, keď ste museli od Vanessky odchádzať ako od malej na koncerty. Teraz ju však znova nemôžete všade brávať...
Keď ešte nechodila do školy, bolo to jednoduchšie. Dnes sa to nedá. Cez víkendy mi pomáha svokra a sestra, cez týždeň zasa jedno dievča z dediny. K všetkým mám absolútnu dôveru, takže je to dobré.

Silvia Šarköziová (30)
Vyštudovala na bratislavskom konzervatóriu u profesora Fazekaša hru na violu. Po skončení školy nastúpila do formácie Diabolské husle. Spolupodieľala sa na nahrávaní desiatich nosičoch, na dvoch Gipsy hard a Silvia a Diabolské husle sa prezentovala aj ako speváčka. Okrem iných spolupracovala s Luciou Bílou, Petrom Dvorským, Katarínou Hasprovou či gitarovým virtuózom profesorom Rakom. S kapelou precestovala celú Európu, vystupovala na Taiwane, v Austrálii, Amerike.

Autor: Lea Sobotová, SMEženy 40/2007