Finále života, ako sa patrí

Starnutia sa prirodzene bojíme, pretože predchádza smrti, na ktorú radšej nemyslíme. Aj toto obdobie sa dá však prežiť spokojne a dôstojne, najideálnejšie doma obklopení blízkymi a príbuznými. Starí ľudia s pribúdajúcim vekom však čoraz častejšie potrebujú pomoc, ktorú im nevieme poskytnúť, a preto vyhľadávame špecializované zariadenia. No aj v súčasnosti sú reakcie rôzne, keď sa povie, že niekto prežíva svoje posledné roky v domove dôchodcov. „Často je opradené mýtmi, ako takéto zariadenie vyzerá. V našej kultúre ešte stále rezonuje pejoratívne označenie starobinec. Je dôležité, aby bol domov od začiatku budovaný ako životom naplnený. Starí ľudia pobyt v ňom nemôžu vnímať spôsobom: Prídem sem a budem čakať, kedy zomriem. Tie dni musia mať svoj zmysel, rytmus, určenie, aktivity, ktoré sa im my snažíme poskytnúť,“ hovorí psychoterapeutka a liečebná pedagogička Zlata Šramová z domu seniorov Archa.

Žiadanie a čakanie
Zariadení, ktoré poskytujú potrebnú starostlivosť, na Slovensku stále nie je dostatok a pri momentálnom trende starnutia spoločnosti to vystupuje do popredia ako stále aktuálnejší problém. Na umiestnenie do domova dôchodcov sa čaká aj niekoľko rokov, no so zhoršením zdravotného stavu nemožno vždy rátať vopred. „S tým sa stretávame často a sú to skutočne ťažké situácie. Prídu rodiny, ktoré povedia, že nikdy nechceli rodiča dať do takého zariadenia. Bohužiaľ sa to zvrtne inak a oni sú znevýhodnení voči tým, ktorí s tým spôsobom rátali. Je to nepríjemné, no keďže každé zariadenie má obmedzenú kapacitu, nedá sa tomu vyhnúť. My sa však vždy snažíme nájsť formu pomoci, aby sme stav mohli riešiť,“ hovorí riaditeľka domu seniorov Archa Anna Hazuchová.

Nič sa nedeje bez podania žiadosti. Klasický formulár obsahujúci lekársku anamnézu vyplní, či už rodina, alebo samotný žiadateľ. Po prebratí žiadosti sa s rodinou skontaktuje sociálna sestra, ktorá preverí kompletnosť žiadosti. „Nechceme výtery, pretože spravidla je čakacia lehota minimálne jeden rok. Výnimkou, keď môže byť kratšia, sú sociálne prípady. Napríklad ľudí, ktorí prišli o bývanie, nemá sa o nich kto postarať, riešime prioritne,“ hovorí o postupe riaditeľka. Vo väčšine prípadov preto o čase prijatia rozhoduje poradie. Zákon zariadeniam neumožňuje obmedziť, koho prijať a koho nie. Obmedzením môže iba akútne zhoršenie zdravotného stavu, vyžadujúce hospitalizáciu alebo pozitívne výsledky vo výteroch a pľúcnom náleze.

Najdôležitejšie je rozhodnutie
Umiestnenie do domova znášajú starí ľudia ťažko, nielenže pre nich značí zmenu a vytrhnutie zo známeho prostredia, ale aj pomyselnú „konečnú stanicu“. „Ono to istým spôsobom tak aj je. To, ako to starší človek však prijme, záleží na viacerých veciach – ako ho na to pripravuje rodina, aká je rodinná situácia, v akom zdravotnom stave sem človek prichádza,“ vysvetľuje Zlata Šramová, podľa ktorej je čas adaptácie veľmi rôznorodý. „V našom zariadení som zažila, že v okamihu, keď človek prekročil prah, bol takpovediac náš. Okamžite sa tu cítil ako doma. Sú však ľudia, ktorí hoci prijmú nutnosť pobytu, ani po niekoľkých rokoch sa s tým celkom nevyrovnajú. Pocit: môj domov je niekde inde a nie som tu spokojný, zostáva. Existuje teda celá škála prispôsobenia sa.“ Starí ľudia si, prirodzene, musia zvyknúť na rytmus stravovania, ukladania sa na spánok, určitý denný režim. Na druhej strane však získavajú pocit istoty, neustálej, rýchlej starostlivosti a pomoci z personálu, ktorú v rodine často nemali. „V domove by si takisto mali uvedomiť, že ešte niečo môžu urobiť, na niečom sa zúčastňovať, môžu počas celodenných aktivít prejaviť, čo v nich je. Škála kreativity je u starých ľudí neuveriteľne veľká,“ vysvetľuje Šramová.

Vplyv na rodinu
Umiestnenie do domova dôchodcov sa dotýka nielen starého človeka, ale aj rodiny. „Vo všeobecnosti ešte stále platí mýtus: Odložili ho do starobinca a chodia len vtedy, keď je dôchodok. Nikto sa nezaujíma o celkovú situáciu,“ hovorí liečebná pedagogička. Zo strany rodiny sú často primárne myšlienky – neurobili sme dosť, zlyhali sme, nevedeli sme to inak zabezpečiť, hoci sa to naozaj inak riešiť nedalo. „Podľa mňa je najťažšie opatrovať ľudí, ktorí majú isté formy demencie. Rodina zväčša nie je pripravená, že starší človek, ktorý bol predtým aktívny, čulý, spoločenský, zrazu v tom najelementárnejšom zlyháva – keď mu dáte do rúk lyžicu, nevie, čo s ňou má urobiť. Takisto sa ľudia nevedia vyrovnať s tým, že ich vlastná mama, s ktorou žili šesťdesiat rokov, nevie, kto sú.“ Podľa nej je práve pre rodinu najťažšie urobiť samotné rozhodnutie. „No keď už ho spravím, hľadám preň argumenty a podporu. Aby bolo jasné, že je to v prospech všetkých zúčastnených, pretože sú situácie, keď sa to jednoducho nedá inak zvládnuť. Rodina sa musí o všetkých možnostiach rozprávať a je potrebné príbuznému vysvetliť, že zabezpečenie opatery neznamená, že ho vylúčia z rodiny.“ Starý človek však toto rozhodnutie nie vždy chápe a argumentuje vetami: Ja som sa o teba staral celý život. „Možno to vyznie trochu tvrdo, ale ja sa snažím ochrániť aj rodinu. Vždy hovorím, aby si pri pocite, že ja ako syn či dcéra
musím svojim rodičom niečo vrátiť, spomenul na slovenskú rozprávku O troch grošoch. Aj v nej vraciam iba tretinu, pretože z tretiny musím žiť a tretinu dávam svojim deťom. A zdôrazňujem, že to nie je o tom, že by sme nemali rodičov radi. Práve z lásky k nim hľadáme taký spôsob, aby boli čo najlepšie opatrení,“ dodáva liečebná pedagogička. Starostlivosť o starého človeka totiž nie je náročná len časovo, ale najmä psychicky a jeden človek to často nemôže zvládnuť. „Tým, že v zariadeniach je nás viac, každú chvíľu je pri klientovi niekto iný a záťaž sa delí. Takisto personál je profesionálnejší a isté nálady či činy pacienta nevníma ako nejaký osobný útok,“ hovorí liečebná pedagogička.

Všade dobre, doma najlepšie
S pribúdajúcim vekom sa starí ľudia čoraz častejšie stretávajú s problémami – nedokážem si sám nakúpiť, ísť k lekárovi, upratať si, ísť na prechádzku či poumývať sa. Vtedy existuje riešenie v podobe opatrovateľských služieb, ktoré zabezpečujú niektoré agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti. „Medzi klientov patria páry, kde jeden z partnerov je imobilný a druhý ho nedokáže sám okúpať, manipulovať s ním. Objednávajú si nás aj mladí ľudia, ktorí majú doma rodiča a potrebujú, aby tam niekto denne prichádzal, dal mu obed, prípadne niečo navaril, nakúpil, išiel s ním k lekárovi. No klientmi sú aj osamelí ľudia, ktorí skrátka chcú spoločnosť, aby sa s nimi niekto porozprával, išiel s nimi na prechádzku alebo niečo vybaviť na úrady. V podstate každý, kto potrebuje, aby s ním niekto bol, si nás môže objednať a spektrum služieb mu prispôsobíme,“ hovorí Božena Bušová z agentúry Harris, viceprezidentka Asociácie poskytovateľov ošetrovateľskej starostlivosti Slovenska.

Opatrovateľky prichádzajú podľa dohody, niekde stačí raz týždenne, inokedy päť dní v týždni. „Každá agentúra má však stanovený minimálny čas starostlivosti, my máme dve hodiny, v niektorých agentúrach sú to tri,“ dopĺňa Bušová. V agentúre majú veľa klientov, ktorí využívajú opatrovateľskú službu, kým čakajú na umiestnenie do domova dôchodcov. „Ani si nepamätám, že by sme nejakému klientovi povedali: „Toto sa už nedá zvládnuť.“ V domácnosti sa skutočne dá urobiť veľa. Keď má klient aj vážnejšie zdravotné problémy, nastúpia sestry, ktoré ich riešia.“ Starší ľudia vraj opatrovateľky prijímajú rôzne. „Niekedy ich príbuzní prezentujú ako svojich priateľov alebo známych a nepovedia mame, otcovi, že je to platená služba. Veľmi ťažko by totiž znášali, keby vedeli, že deti požiadali o pomoc agentúru. Tak ich ľahšie prijmú a rýchlejšie sa medzi nimi vytvorí dobrý vzťah.“ Agentúra s klientom podpisuje zmluvu, no iba preto, aby mala legálny nárok vkročiť do bytu. Zmluva klienta zaväzuje k tomu, že musí opatrovateľku vpustiť do domu a za službu zaplatí. „Neviaže klienta k tomu, že keď ju raz podpíše, musí od nás brať služby nejaké obdobie. Môže to kedykoľvek zrušiť. My len žiadame, aby nám to dali vedieť 24 hodín vopred. Je to v podstate na vzájomnej dohode a korektnom prístupe.“

Dočasne aj natrvalo
Kým v zahraničí je sieť starostlivosti o ľudí v dôchodkovom veku oveľa prepracovanejšia, či už v štátnej, ale aj v súkromnej sfére, u nás je stále nedostatok zariadení, kde by starí ľudia mohli dôstojne prežiť takzvané finále života. „Stále tu prevláda pocit, že o starých ľudí sa má postarať štát. Mnohé rodiny to však už berú do vlastných rúk a rodičom k dôchodku doplatia, aby mohli bývať v kvalitnom zariadení, kde o nich bude kvalifikovane postarané,“ hovorí Eva Marková z domova sociálnej starostlivosti Seniorville Jablonové, ktorý funguje rok. V zariadení poskytujú služby pre aktívnych klientov, ale aj pre imobilných. Ak príde do Seniorvillu aktívny starý človek, no po čase sa jeho zdravotný stav zhorší a potrebuje väčšiu starostlivosť, je presunutý do izby, kde je starostlivosť intenzívnejšia a nachádza sa v časti domova sociálnych služieb. Okrem kvalifikovaného personálu majú klienti k dispozícii knižnicu, internet, parčík, organizujú sa tam rôzne spoločenské, športové podujatia či grilovačky. „Poskytujeme aj takzvané krátkodobé a rekondičné pobyty pre seniorov, teda ak musia odcestovať na dlhší čas a chcú, aby bolo postarané o starých rodičov aj v ich neprítomnosti,“ vysvetľuje Marková. Najväčším problémom vo väčšine inštitúcií je nedostatok miest. „V súčasnosti je kapacita nášho zariadenia 51 miest a momentálne máme ešte päť voľných. Vždy je však pre rodinu záujemcu o miesto alebo aj samotného budúceho klienta výhodné, keď sa nám ozve skôr. Najväčší dopyt je po jednoposteľových izbách, na ktoré máme poradovník,“ tvrdí Eva Marková. Cena sa pohybuje od 600 do 900 slovenských korún za deň, čo je osemnásť- až dvadsaťšesťtisíc za mesiac.

Aký je rozdiel medzi ošetrovateľskou a opatrovateľskou službou?
Domáca starostlivosť sa delí na ošetrovateľskú a opatrovateľskú. Ošetrovateľskú domácu starostlivosť zabezpečujú agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti, v skratke aj ADOS. Na Slovensku je ich približne 180. Pracujú tam kvalifikované sestry, ktoré poskytujú odbornú ošetrovateľskú starostlivosť. Zoznam výkonov, ktoré sa môžu robiť v domácom ošetrovaní, je daný katalógom výkonov, ktorý vydáva ministerstvo zdravotníctva.. Okrem ošetrovateľských výkonov robia niektoré agentúry liečebnú rehabilitáciu. Celú zdravotnú alebo ošetrovateľsko-rehabilitačnú starostlivosť je možné hradiť zo zdravotného poiste-nia. Domáce ošetrovanie hradia všetky poisťovne, rehabilitáciu niektoré z nich. Pacient si preto musí vo svojom regióne zistiť, kde je najbližšia ADOS a aké má zmluvy s poisťovňami. Podmienkou hradenia je, že pacient nie je schopný chodiť do ambulancie, čiže je imobilný alebo čiastočne imobilný. Túto starostlivosť musí navrhnúť lekár. Opatrovateľská služba je sociálnou službou, a preto nie je hradená zo zdravotného poistenia. Všetko si hradí pacient sám. Ceny za opatrovateľskú službu sa pohybujú okolo 190 až 200 korún za hodinu.

Autor: SMEženy 40/2007