Ingrid Brocková: Ženy sú väčšinou bežkyne na dlhé trate

Tesne pred naším rozhovorom ste sa vrátili z dovolenky v Nepále. Na stenách vašej kancelárie visia fotografie, ktoré sú odtiaľ. Je to váš obľúbený cestovateľský cieľ?
Cestujem veľa, ale Nepál sa stal mojou srdcovou krajinou. Teraz, keď som sa vrátila, som si opäť uvedomila, že tá krajina ma „dostala“. Je to niečo také silné, že by som sa tam chcela vracať tak často, ako by to len bolo možné.

Prvýkrát ste sa vybrali na odporúčanie alebo zo zvedavosti?
Nepál bol dlho mojím snom a občas sa mi podarí tie naše sny aj naplniť. To, čo ma najviac chytilo za srdce, sú ľudia a spôsob života – iné vnímanie času, pokoj a pokora. Človek tam môže veľmi veľa dostať, „stíšiť sa“, odpútať sa od materiálneho sveta.

Stáva sa vám aj na dovolenke, že sa na krajinu pozeráte očami ekonóma?
Nepál je jedna z najchudobnejších krajín sveta, takže sa to nedá oddeliť. Vidím krajinu cez čísla a životný štandard, ale predovšetkým ako človek. Pozerala som sa na ľudské tváre a snažila sa prečítať, čo mi chcú a môžu povedať. Nemusím hovoriť jazykom tých ľudí, lebo ich oči, úsmev a vnútorný pokoj hovoria veľmi veľa.

Naučili ste sa na cestách niečo aj o sebe?
Rada cestujem do takých netradičných destinácií a vždy to položartom skomentujem, že idem hľadať samu seba. Myslím, že cesta, nech už vás dovedie kamkoľvek, núti človeka o sebe rozmýšľať. Je to často o samote, o námahe, najmä o pokore, ktorú vám vždy nejakým spôsobom pripomenie.

Nepál musí byť vo veľkom kontraste k Spojeným štátom, kde ste študovali a pôsobili na veľvyslanectve vo Washingtone. Aké sú vaše spomienky na Ameriku?
Bola to veľmi veľká škola. To, že som dostala možnosť pôsobiť štyri roky na ambasáde, bola skúška, či obstojím v profesionálne náročnom prostredí. Neuvažovala som, že by som zostala. Bola som tam vo veľmi zaujímavom čase, keď sa riešili prioritné otázky zahraničnej politiky Slovenska. Som veľmi rada, že som mohla byť „pri tom“. Tie štyri roky priniesli so sebou na jednej strane poznanie amerického prostredia, ale na druhej strane európsky sentiment (smiech). Ani nie slovenský, ale európsky – človek mal po určitom čase veľkú chuť sa vrátiť.

Učia sa medzinárodné vzťahy v Amerike inak ako v Európe alebo na Slovensku?
Predovšetkým je iný prístup k výučbe, či už sú to medzinárodné vzťahy, alebo iný predmet. Veľký dôraz sa kladie na samostatnosť študentov, musí sa veľa čítať medzi jednotlivými prednáškami alebo cvičeniami. Stretnutie v triede s profesorom je potom o diskusii. Preto nie div, že sa naplno využíva knižnica a študenti si sami hľadajú materiály. John Hopkins University vo Washingtone využíva svoju polohu na to, aby prizývala ľudí priamo z politického a ekonomického života. Jedným z prednášajúcich bol napríklad pán Brzezinski.

Svet diplomacie, v ktorom ste sa pohybovali, ale aj oblasť, v ktorej pôsobíte teraz, sú do veľkej miery mužskou doménou.
Svetová banka je inštitúciou, kde tento pocit nemám. Všetci tu dostávajú rovnakú šancu a aj na postoch manažérok je veľa žien. Muži aj ženy prinášajú do organizácie a spôsobu jej riadenia niečo svoje, čím môžu prispieť, a navyše prináša to kultivovanejšiu komunikáciu.

Nestáva sa vám, že sa ocitnete v miestnosti, kde vy jediná, obrazne povedané, máte sukňu a všetci ostatní kravatu?
Áno, určite. Nie som však mužskou dominanciou vyrušovaná. Myslím si, že žijeme storočie žien. Ženy idú úžasne dopredu, sú to väčšinou bežkyne na dlhé trate. Sú však často k sebe navzájom veľmi tvrdé, s malou dávkou solidarity.

Kde sa vidíte o pár rokov, čomu by ste sa chceli venovať?
Neviem, čo to bude konkrétne, ale zrejme niečo v medzinárodných vzťahoch, spojené s diplomaciou a komunikáciou. Niečo, čo mi umožní stretávať nových ľudí, ktorí ma vedia vedomostne obohatiť a posunúť ďalej. Chcela by som robiť prácu, kde by som k niečomu zmysluplne prispievala. Kľúčom sú vždy ľudia a tím, v ktorom pracujete.

Máte na Slovensku okolo seba ľudí, ktorí vám dodávajú energiu a elán?
Sú to moji najbližší a okruh mojich priateľov a profesionálnych partnerov. Dávajú mi pocit istoty a zázemia, vždy ma vedia niečím inšpirovať, majú čas si ma vypočuť. Keď som sa vrátila z Ameriky, tak som si to veľmi silno uvedomovala., Je to dar mať dobrých a spoľahlivých priateľov. Mám to šťastie, že mám okolo seba ľudí, ktorí vedia aj dávať, aj dostávať.

Niektorí ľudia, ktorí dlhší čas žili v USA, sa vrátili s pocitom, že priateľstvá sú tam povrchné. Mali ste aj vy tento dojem?
Áno, myslím si, že naše kultúry sú v tomto smere odlišné. Ale v prvom rade doma je doma. Tam, kde človek vyrástol, má priateľov, ktorí ho sprevádzajú roky. Sú to tie pevné body, stálice v našom živote. Sú to ľudia, ktorí v telefóne spoznajú na hlase, že sa niečo deje.

Život v diplomatických službách nedovoľuje zapustiť korene, každé štyri roky je človek na inom mieste. Má to síce určite aj svoje výhody, ale musí to byť psychicky náročné.
Je to ťažké, nielen pre dospelých, ale aj pre deti. Keď sú v tínedžerskom veku, chcú si tvoriť priateľstvá, chcú byť niekde ukotvení. Ja som človek, ktorý si zakladá na citových väzbách a koreňoch, pretože istoty v živote potrebujeme.

Vaše korene sú v Bratislave?
Moje korene sú po celom Slovensku (smiech). Rodičia žijú v Žiari nad Hronom, ale na strednú som chodila do Kežmarku na lyžiarsku školu. Boli tam deti z celého Slovenska, bola to internátna škola. Odtiaľ som išla do Bratislavy na vysokú školu, kde som zostala žiť. Veľa spomienok sa mi preto viaže na Kežmarok, „základný tábor“ mám už v Bratislave.

A čo spôsobilo, že ste po lyžiarskej škole išli na ekonómiu a neštudovali ďalej napríklad na FTVŠ?
Škola bola atraktívna tým, že sa tam viacej lyžovalo, ako učilo (smiech). Našťastie, vďaka športovým výsledkom a prospechu som bola prijatá na vysokú školu bez prijímačiek. Mojím snom bola odmalička medicína, ale bolo nereálne, aby som sa tam dostala. Také boli časy.

Od roku 2001 ste riaditeľkou kancelárie Svetovej banky na Slovensku. Prečo má táto multilaterálna organizácia reprezentanta u nás?
Hlavná misia Svetovej banky vo svete je boj s chudobou. Pomáhame umožniť sociálne slabým ľuďom začleniť sa do spoločnosti a prispieť k tomu, aby sa tieto skupiny obyvateľstva stali jej plnohodnotnými účastníkmi. Tak to je aj na Slovensku. Naša krajina sa členstvom v Európskej únii a OECD (Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj) zaradila síce do ekonomicky vyspelého sveta, stále však pretrváva potreba zrealizovať niektoré systémové zmeny – mám na mysli zmeny dôchodkového systému, systému zdravotnej starostlivosti alebo aj právneho systému.

Čo je vašou pracovnou náplňou?
Svetovú banku vnímam v pozícii katalyzátora a advokáta zmien. Sme finančnou inštitúciou, ale čoraz viac sa posúvame do polohy banky vedomostí a skúseností. Naším kľúčovým partnerom v každej krajine je vláda. Ďalej je to široký okruh iných záujmových skupín, výskumná a akademická komunita, mimovládne organizácie, ktoré na spoluprácu prizývame.

Koľko ľudí je zamestnaných v bratislavskej kancelárii?
Je nás päť, súčasťou širšieho tímu sú však kolegovia vo Washingtone, ktorí pracujú na projektoch realizovaných na Slovensku. Je to skupina odborníkov, ktorá navštevuje Slovensko pravidelne.

Ako si túto odbornú pomoc môžeme predstaviť? Slovenská vláda napríklad pripravuje reformu v určitej oblasti a za pomoci Svetovej banky prizve odborníkov zo zahraničia?
Áno, sú to jednak odborníci Svetovej banky, ktorí vedú takýto projekt, a zároveň nezávislí experti z iných krajín, ktorí sa zúčastnili na realizácii podobných zmien a majú expertízu potrebnú na Slovensku. To potom nie sú pracovníci Svetovej banky, ale nezávislí konzultanti, ktorých angažuje priamo vláda. Dobrým príkladom z minulosti je dôchodková reforma. Slovenská administratíva sa rozhodla inšpirovať čílskym modelom, takže pomocou pôžičky zo Svetovej banky si mohli prizvať expertov, ktorí realizovali podobnú zmenu v Čile.

Cieľom uskutočnených reforiem je, aby sa SR postupne dostávala do fázy, v ktorej sa stane donorom, čiže nebude peniaze prijímať, ale poskytovať. Čo to presne znamená?
Náš vzťah so Slovenskom sa za posledných osem rokov posunul z polohy prijímateľa pomoci do polohy donora. Je to dané ich úspešnou transformáciou a vstupom do EÚ, z čoho im aj vyplývajú tieto povinnosti. Slovensko sa už v posledných rokoch angažuje ako donor na Balkáne, v Afrike, a iných krajinách. Je to veľmi pozitívny vývoj. Vidím to aj ako určitú morálnu povinnosť týchto krajín, ktoré roky dostávali pomoc, odovzdať ďalej know-how v otázkach demokratizácie a ekonomickej transformácie. Je to ich výhoda a ako donori majú šancu na úspech. Ľudia viac načúvajú tým, ktorí sami zažili podobný proces a majú vlastnú skúsenosť.

Svetová banka na Slovensku poskytuje aj granty neziskovým organizáciám. Organizovali ste napríklad výstavu Malé svety – fotografie ľudí z etnických menšín či zdravotne postihnutých. Aká je motivácia podporovať napríklad takéto kultúrne podujatie?
Už niekoľko rokov vyhlasujeme grantový program – zámerom je podporiť projekty tretieho sektora, zamerané na riešenie problémov sociálne slabých skupín obyvateľov. Finančné prostriedky sa pohybujú v sume okolo 5000 dolárov a aktivity sú orientované na pomoc hendikepovaným alebo starým ľuďom, ako aj rómskej menšine. Je to program, v ktorom vidieť, že aj za malé peniaze, v spojení s nadšením, ľudia dokážu zázraky. Pre mňa je inšpirujúce stretávať sa s ľuďmi, ktorí buď dostávajú, alebo sprostredkúvajú túto pomoc. Pred dvoma rokmi sme sa rozhodli zorganizovať výstavu fotografií niektorých vybraných projektov. Spolupracovali sme s dvoma fotografmi, ktorí boli nadšení zadaním. Povedali nám, že sa im otvorila nová dimenzia života, objavili skupinu ľudí, ktorá nezištne robí nemožné. Sú to malé svety medzi nami a chceli sme ich zviditeľniť.

Ingrid Brocková (44)
Vyštudovala ekonomiku a manažment na Chemicko-technologickej fakulte Slovenskej technickej univerzity. Potom absolvovala štúdium na Inštitúte medzinárodných vzťahov Právnickej fakulty UK a neskôr medzinárodné vzťahy na SAIS Johns Hopkins University vo Washingtone. Pracovala na ministerstve zahraničných vecí, v rokoch 1996 - 2000 mala na starosti agendu ekonomických vzťahov SR a USA na veľvyslanectve vo Washingtone. Od októbra 2001 je riaditeľkou Svetovej banky na Slovensku.

Autor: Saša Petrášová, SMEženy 39/2007