Bývam u rodičov a je mi dobre

Existujú ľudia, ktorí domov svojich rodičov v osemnástich vymenia za vlastné súkromie. Nikto ich síce nevyháňa, ale chcú sa osamostatniť. Veľa je však takých, ktorí sa napriek tomu, že už patria medzi vyššie vekové kategórie, opustiť rodičovské hniezdo neponáhľajú. Nezriedka sa dnes stretneme s tridsiatnikom, ktorý má dobré zamestnanie, zarába slušné peniaze, má partnerku, s ktorou si rozumie, ale jeho bydlisko sa ešte od detstva nezmenilo. Prečo sa mnohí mladí ľudia, ktorí by boli schopní žiť samostatne, o to nesnažia? Podľa psychologičky Petry Scheberovej môžu mať viac dôvodov: „Otázkou je, čo znamená byť schopný osamostatniť sa. Dokázať platiť podnájom, splácať hypotéku? To by možno zvládli mnohí, ale nemuselo by to pre nich byť finančne úplne prijateľné.

A pokiaľ si nezakladajú vlastnú rodinu, nemajú partnera, s ktorým by sa o výdavky na domácnosť chceli deliť a majú s rodičmi dobrý vzťah, nič ich nenúti z domu odchádzať.“ Sú aj takí, ktorým by samostatné fungovanie finančnú situáciu výrazne nenarušilo, ale nebývajú sami jednoducho preto, lebo je to pohodlné. „Je určite príjemné prísť po práci domov s tým, že tam má človek zázemie, lebo s rodičmi si rozumie a neexistuje nič, čo by ho od nich ťahalo preč. Majú skrátka pohodu. Nie v zmysle, že z takého spôsobu bývania len ťažia výhody. Ak nemajú stáleho partnera, prítomnosť rodičov im skrátka dáva pocit, že ich doma niekto čaká,“ hovorí Scheberová.

Deti ako zmysel života
Problematická situácia nastáva vtedy, ak sú vzťahové väzby medzi rodičmi a deťmi komplikovanejšie: „Sú prípady, keď je mladý človek od rodičov z rôznych dôvodov závislý. A naopak – rodičia sú v závislom vzťahu voči dieťaťu,“ vysvetľuje psychologička, pričom zdôrazňuje, že nejde o situácie, keď má napríklad rodič vážne zdravotné problémy a deti sa oňho starajú. „Mnohí rodičia, ktorí sú na dieťa veľmi naviazaní, sa snažia vytvárať dojem, že si bez neho nedokážu poradiť. Alebo svoje dospelé dieťa spochybňujú, hovoria mu, že samostatný život určite nezvládne.“ Výsledkom podľa nej býva, že nejaký čas potrvá, kým dieťa nájde odvahu naozaj sa osamostatniť. „Každý si však musí sám uvedomiť, čo je pre jeho život dobré a ak naozaj chce byť samostatný, rozhodnúť sa odísť. Nemusí sa báť, že tým rodičom ublíži,“ objasňuje psychologička. Aj oni sú podľa nej zodpovední za to, že došlo k situácii, keď jediným zmyslom ich života je dieťa a nedokážu sa zmieriť s jeho odchodom. „Preto je dôležité mať okrem rodiny priateľov, osobné záujmy a vlastný život. A pozitívny vzťah k sebe samému.“

Užívať si slobodu
Mnohí manželia zostávajú spolu len kvôli deťom a kritickým bodom býva práve ich osamostatnenie. „Najmä, ak sami nemajú spolu dobrý vzťah a boja sa, že odchodom dieťaťa sa situácia len zhorší. Keď však majú fungujúce manželstvo, odchodom detí sa aj oni osamostatnia a začnú si takúto slobodu užívať.“ Mnohí ľudia sa obávajú aj spolužitia s partnerom, spoločných záväzkov. U rodičov sa cítia bezpečnejšie aj preto, lebo sa nemusia báť, že sa s nimi raz možno rozídu. „Ak má človek fungujúci vzťah, takéto rozmýšľanie určite nie je namieste. Po čase v každom vzťahu vzniká potreba posunúť ho ďalej. A ďalším stupňom býva práve spoločné bývanie, ktoré dá partnerskému životu inú kvalitu,“ hovorí Scheberová. Mali by rodičia viesť svojich potomkov už od detstva k tomu, aby sa raz bez problémov osamostatnili? „Nie je dôležité, či sa človek napríklad v určitom veku naozaj osamostatní, ale či by to dokázal. Či vie, že na to má, či si môže dovoliť bývať sám a bude si vedieť poradiť so situáciami, ktoré by sa mohli vyskytnúť,“ hovorí psychologička.

Zrelý aj v osemnástich
Hovorí sa, že čím neskôr sa človek osamostatní, tým ťažšie si potom dokáže vytvoriť fungujúci model spolužitia vo vlastnej rodine a prispôsobiť sa partnerovi. „Mnohí ľudia majú partnera, ale napriek tomu necítia potrebu odsťahovať sa od rodičov. A môže sa stať, že čím neskôr odídu, tým ťažšie budú ochotní meniť svoje zvyky, nebudú sa vedieť dostatočne flexibilne prispôsobiť jeho potrebám aj potrebám vlastnej rodiny.“ Navonok sa však zdá, že po ekonomickej, ale aj po osobnostnej stránke je výhodnejšie osamostatniť sa a založiť si rodinu až vo vyššom veku, keď je človek finančne zabezpečený a najmä vyzretý. „Individuálna zrelosť nezávisí len od veku. Osemnásťročný človek niekedy môže byť zrelší ako tridsiatnik,“ upozorňuje Scheberová. „Ja však vnímam skôr určité riziko, prezrelosti‘ na zakladanie rodiny. Stále pribúdajú páry, ktoré sa rozhodli založiť si ju až vo veku, keď sú ekonomicky zabezpečení, ale dieťa sa im počať nedarí.“ Známy je model, ktorý funguje v americkej spoločnosti – deti tam opúšťajú rodičovský dom veľmi skoro. „Nemusí to však znamenať aj samostatnosť po ekonomickej stránke. Rodičia dieťa veľmi často ,vypustia‘ z domu s tým, že finančne ho podporujú, ale dajú mu slobodu.“ Tento systém však zrejme nie je ideálny. „Mladí ľudia tam potom nemajú s rodičmi veľmi blízky vzťah a vo vyššom veku nemajú potrebu sa o nich postarať tak, ako je to zvykom v našej spoločnosti.“

Potreby a súkromie
Najmä na vidieku bolo kedysi časté bývanie vo viacgeneračných domoch. „Takýto spôsob spolužitia býva daný aj kultúrou spoločnosti. Za socializmu sa mladí ľudia neraz ženili alebo vydávali s tým, že bývať zostali u rodičov. K bytu sa nedalo dostať ľahko, čakalo sa v poradovníkoch. Dnes, ak človek pracuje a má slušný plat, môže si napríklad vziať hypotéku,“ hovorí psychologička. Má bývanie s rodičmi viac negatív alebo pozitív? Podľa psychologičky sa to nedá presne vyhodnotiť. „Základným meradlom je asi to, do akej miery sú uspokojené potreby človeka. Nedá sa povedať, v akom veku sa treba osamostatniť. Podstatným signálom býva, že už túži mať súkromie, ale nemôže si túto potrebu z rôznych dôvodov naplniť. Ak má však pocit, že samostatné bývanie by bolo preňho zbytočné, s rodičmi si výborne rozumie a má u nich dostatok samostatného priestoru, v takomto spolužití žiadne negatívum nevidím,“ vysvetľuje Scheberová. Ak človek býva u rodičov, musia predovšetkým navzájom rešpektovať hranice svojho životného priestoru. Práve potrebu súkromia však podľa psychologičky netreba podceňovať. Pre mnohých mladých ľudí je jeho získanie z hľadiska osamostatnenia najväčšie pozitívum. Aj keď z praktického hľadiska vlastný byt možno nevyužívajú v takej miere, v akej by mohli a dlhšie napríklad netušia, ako fungujú spotrebiče v kuchyni. „Majú však pocit, že byt je ich, sú samostatní a môžu si robiť, čo chcú. A to je pre nich podstatné.“

Bývanie pre potomkov
Podľa generálneho sekretára Národnej asociácie realitných kancelárií Slovenska Martina Lazíka dnes patria medzi záujemcov o kúpu bytov aj mladí ľudia hneď po dovŕšení dospelosti: „Najväčší záujem je o malometrážne byty v novostavbách, lebo tie sú väčšinou primeranej ceny aj kvality. Cena a kvalita sú aj hlavné kritériá výberu.“ Prenájom bytu je podľa Lazíka vhodnejší pre tých, ktorí na začiatok potrebujú väčšiu mieru flexibility, chcú si nechať voľné finančné prostriedky a nechcú sa zadlžiť. „Mladí ľudia, ktorí zatiaľ nemajú adekvátny príjem, sú pre banky rizikovými klientmi a nie je ani veľmi pravdepodobné, že dostanú hypotéku. Môžu im však pomôcť napríklad príbuzní ako ručitelia,“ vysvetľuje odborník. Za vhodný spôsob investície zo strany rodičov považuje aj kúpu bytu na hypotéku pre svojich potomkov, kým sú ešte malí: „Ak dobre vyberú nehnuteľnosť, investícia sa im zhodnotí. Treba však dobre kalkulovať, lebo každá nehnuteľnosť si vyžaduje určité náklady. Preto sa môže stať, že v regiónoch, kde rast cien nehnuteľností nie je výrazný, sa investícia nemusí oplatiť.“ Výhodou je podľa neho aj možnosť takúto nehnuteľnosť prenajať. „Treba však vybrať vhodnú lokalitu a typ bytu, s perspektívou dlhodobejšieho nájmu,“ dodáva Lazík.

Nemusím sa nikomu prispôsobovať
Elena Hanusová, 27, vzťahová manažérka
„Samostatné bývanie som riešila po skončení štúdia a nástupe do zamestnania v banke. Aj keď čas ma netlačil – s rodičmi, s ktorými som dovtedy bývala, som mala a stále mám veľmi dobré vzťahy. Sledovala som ponuku bytov a o pár mesiacov som natrafila na taký, ktorý sa mi páčil aj finančne vyhovoval. Bol v pôvodnom stave, takže som ho musela najskôr kompletne zrekonštruovať, ale nič ma nesúrilo. Dávala som ho dokopy skoro rok a teraz bývam sama. Teoreticky som ho mohla aj prenajať, ale už som mala pocit, že by bolo dobré osamostatniť sa. Každý má svoje zvyky, a keď bývam sama, nemusím sa nikomu prispôsobovať. Aj keď rodičia ma nikdy neobmedzovali, nevyzvedali, kde som bola, prečo som prišla domov neskoro a podobne. Tancovala som v Lúčnici, takže boli zvyknutí, že stále cestujem a mám svoj program.

Iste, rozmýšľala som o tom, ako naši budú môj odchod znášať. Keď sa pred pár rokmi sťahoval môj najstarší brat, bol to dosť veľký šok. Medzičasom sa odsťahoval aj druhý brat a môj odchod zvládli úplne v pohode. Teraz k nim chodievam vzorne každý víkend na nedeľný obed, ak nie som odcestovaná. A vraj majú pocit, že odkedy som sa odsťahovala, som s nimi viac. Niečo na tom bude, lebo keď som u nich bývala, mala som školu, veľa záujmov, takže doma som sa väčšinou už len zavrela do izby a chcela mať pokoj. Teraz, keď prídem na návštevu, venujem sa im. Každý raz príde do veku, keď začne potrebovať súkromie. Aj ak býva s rodičmi v trojposchodovej vile, nikdy tam nebude mať taký životný priestor, ako keby býval sám. Naučila som sa aj vychádzať s financiami. Nekúpim si, napríklad, ďalšie tričko, ale najskôr zaplatím účet za elektrinu. A tento rok som nebola na dovolenke, lebo som si kúpila nový televízor. Uvedomila som si, že peniaze naozaj z neba nepršia.“

Bývanie s otcom ma neobmedzuje
Matej Barták, 31, manažér
„Bývam spolu so svojím otcom a jeho priateľkou. Mám dvoch starších bratov, ale tí už s nami dosť dlho nebývajú. Starší študoval v zahraničí, a keď sa vrátil na Slovensko, prakticky hneď sa z domu odsťahoval a založil si rodinu. Ďalší brat je o dva roky starší a vlastné bývanie si našiel pred pár rokmi, keď sa oženil. Aj ja mám svoj byt, ktorý som práve nedávno kúpil od brata, ale dávam ho do prenájmu. Bývanie s otcom je v mojej situácii jednoznačne výhodnejšie po všetkých stránkach, najmä po finančnej. Keďže zatiaľ nemám vlastnú rodinu, nemyslím si, že by bolo veľmi rozumné platiť náklady za byt, v ktorom by som býval len ja sám. A momentálne ani nepociťujem potrebu bývať samostatne.

Spolužitie s otcom mi nerobí žiadne problémy, práve naopak. Máme veľký byt, takže si určite navzájom nezavadziame a nie je ťažké nájsť si v ňom aj svoje súkromie. Niekedy sa aj niekoľko dní nevidíme. A myslím, že otec ani veľmi nechce, aby som s odsťahoval. Je už v dôchodku a je rád, že sa o mňa môže svojím spôsobom stále starať. Aj keď sa niekedy vrátim domov napríklad o druhej ráno, zvykne ma ešte čakať s večerou. A ak vidí, že práve niekam odchádzam, nikdy sa nezabudne spýtať, kam idem, s kým, kedy prídem a podobne. Ale to je asi úplne normálne. Aj keď budeme mať štyridsať, vždy budeme deti svojich rodičov, ktorí sa budú o nás zaujímať. Iste, zvykneme sa občas aj pohádať, najmä pre typické banality, ako je neumytý riad alebo nevyhodené smeti, ale to určite nie sú dôvody na to, aby som sa odsťahoval. Na druhej strane – keby ma spolužitie s otcom v niečom obmedzovalo, určite by som to začal riešiť. Ale u nás v rodine máme celkove veľmi dobré vzťahy. Máme rodinnú firmu, v ktorej robím aj ja, takže spolu dokážeme nielen bez problémov žiť, ale aj pracovať.“

Ako to vidíte vy
Až 60 % respondentov ankety si myslí, že mladí ľudia s vlastným príjmom uprednostňujú bývanie s rodičmi preto, lebo samostatné by bolo finančne náročné. A 21 % pokladá za dôvod to, že zatiaľ nenašli partnera a nechcú bývať sami, 16 % sa domnieva, že necítia potrebu sa osamostatniť. Iba 3 % si myslia, že dôvodom je citová naviazanosť na rodičov. 33 % respondentov sa zatiaľ od rodičov neodsťahovalo. So založením rodiny opustilo rodičov 28 %, 20 % keď si to mohlo finančne dovoliť a 20 % po ukončení školy, resp. po nástupe do zamestnania. Podľa 44 % z vás neexistuje veková hranica, keď by sa mal človek osamostatniť. 30 % sa domnie-va, že hraničný vek je 30 rokov, 24 % považuje za vhodný vek 25 rokov a 2 % si myslia, že od rodičov by mal človek odísť najneskôr ako 25-ročný.

Na koho sa usmialo šťastie
Do ankety sa zapojilo 1645 respondentov. Výherkyňou dámskeho parfumu Tom Tailor Speedlife je Lucia Mesiariková.

Hlasujte a vyhrajte
Stačí, ak na www.zena.sme.sk vyjadríte svoj názor v krátkej ankete a môžete získať exkluzívny značkový parfum.

Autor: Zuzana Zajacová, SMEženy 39/2007