Jordana Palovičová: Hudba je spôsob komunikácie

Máte netradičné meno. Kam siahajú vaše korene?
Meno som zdedila po starej mame, ktorá pochádza z Bulharska. Tam je veľmi rozšírené, ale na Slovensku zatiaľ, okrem nás, inú Jordanu ani nepoznám. Aj keď dnes je populárne dávať deťom netradičné mená. Keď som bola malá, asi moje meno pôsobilo netypicky, ale teraz sa už nad ním ľudia nepozastavujú.

Vaše meno však znie priam umelecky, čo môže byť pre klaviristku výhoda...
Ak narážate na to, či ma inšpirovalo pri výbere profesie, tak to určite nie. Môj vzťah k umeniu vyplynul z rodinného prostredia. Obaja rodičia sa venovali hre na klavíri, takže u nás vládla hudobná atmosféra. Vyrastala som v spoločnosti skladieb, ktoré som akosi prirodzene absorbovala, ale rozhodnutie stať sa klaviristkou bola moja vlastná voľba. Rodičia ma do ničoho netlačili.

Kedy ste si prvýkrát sadli za klavír?
Asi v šiestich rokoch. A musím sa priznať, že ako dieťa som pravidelné cvičenie veľmi neobľubovala. Bola som dosť všestranná. Bavili ma jazyky, ale aj prírodné vedy, najmä biológia. Uvažovala som nad tým, že raz budem lekárka, právnička, ale chodila som aj na balet, spievala v zbore...

Kedy teda klavír medzi vašimi záujmami zvíťazil?
Keď som mala asi dvanásť rokov, rodičov oslovil profesor Mašinda z konzervatória, či by ma neskúsili dať na mimoriadne štúdium. Prijali ma, a to bol pomyselný bod zlomu. Čakalo ma nové prostredie, náročnejšie skladby a aj pocit zodpovednosti. Aj keď spočiatku mi tam trošku chýbala matematika, no pre niektorých iných študentov bola jej absencia asi veľmi vítanou zmenou (smiech).

Potom ste študovali v zahraničí, v Anglicku a Nemecku...
Štúdium v zahraničí je pre každého človeka mimoriadne podnetné z osobnostnej aj profesijnej stránky. Mala som šancu pohybovať sa v internacionálnom hudobnom prostredí a stretnúť mnohé výnimočné umelecké osobnosti. Londýn je mekka európskeho umenia a už samotná návšteva koncertov je pre vývoj hudobníka nesmierne inšpirujúca. Mala som možnosť vypočuť si skladby, ktoré v našich končinách tak ľahko nezaznejú.

Prekvapil vás niečím anglický a nemecký hudobný život?
Žiaľ, rovnako ako u nás, aj inde vo svete v publiku koncertov vážnej hudby citeľne chýbajú mladí ľudia. V Londýne som zažila aj situáciu, keď sa organizátori snažili priblížiť k nim tak, že k vstupenke poslucháč po koncerte zadarmo dostal pivo. Návštevnosti skvelého uvedenia skladby Oliviera Messiaena to však nepomohlo. V každom prípade sú hudobné zážitky zo zahraničných študijných pobytov pre mňa nenahraditeľné a určite ich využijem aj vo vlastnej pedagogickej praxi.

Plánujete venovať sa aj pedagogickej činnosti?
Určite. Mám už isté skúsenosti a rada by som sa uberala aj touto cestou. Pre interpreta je veľmi zaujímavé pôsobiť aj ako pedagóg. Mnohé problémy tak začne vnímať z inej perspektívy. Momentálne však u mňa prevláda koncertná činnosť.
rodina a životný štýl

Hudobným smerom sa vydal aj váš brat, ktorý je violista a často spolu vystupujete. V čom je spolupráca s ním iná ako s „cudzími“ kolegami – hudobníkmi?
S bratom máme ako súrodenci veľmi dobrý vzťah a z toho vyplýva aj naša spolupráca. Sme doslova aj obrazne „zohratí“.

Je pre vás pozitívny osobný vzťah k človeku, s ktorým spolupracujete, dôležitý?
Hudba je tiež spôsob komunikácie, aj keď bez slov. Niekedy sa stáva, že človek spolupracuje s kolegami, s ktorými jednoducho nemá čas sa bližšie zoznámiť, ale výsledný umelecký dojem to ovplyvniť nemusí.

Vo vašom repertoári ma zaujala skladba s názvom Hry pre Jordanku, ktorú skomponoval skladateľ Ilja Zeljenka. Venoval ju vám?
Áno. Jej história sa odvíja od skladby s podobným názvom – Hry pre Biancu, ktorú som pred časom naštudovala. Pán Zeljenka navštívil jeden z mojich koncertov a rozhodol sa skomponovať obdobnú skladbu aj pre mňa. Je to dielo pre nevšednú kombináciu - klavír a štyri bongá, navyše na všetky nástroje hrá výlučne klavirista.

Ak by ste si mohli vybrať nejakého skladateľa z minulosti, ktorý by pre vás mal skomponovať skladbu, ktorý by to bol?
Ťažko sa mi jednoznačne vyberá, ale napríklad dielo od Clauda Debussyho by som určite neodmietla (smiech).

Aký máte vzťah k rôznym hudobným experimentom?
Ak narážate na súčasnú hudbu, sú interpreti, ktorí sa na ňu vyslovene špecializujú. Ja som zástancom repertoáru, ktorý kombinuje známe diela so skladbami autorov, ktorí napriek ich kvalitám nepatria k pravidelným „návštevníkom“ pódií. V Británii som sa na koncertoch často stretávala práve s takouto dramaturgiou. Zaujal ma aj takzvaný lunchtime concert, teda obedňajší koncert, akási hudobná forma typického anglického čaju o piatej.

Zdá sa, že anglická kultúra vám „sedí“...
Máte pravdu, ale viac mi asi vyhovuje nemecká kultúra. V Nemecku som strávila dlhší čas a myslím, že spôsobom života je nám táto krajina bližšia než Anglicko.

Nelákalo vás zostať v Nemecku natrvalo?
Do zahraničia som odchádzala najmä s cieľom pracovať na sebe, získať skúsenosti. Mala som ponuky učiť, ale žiadna nebola natoľko zaujímavá, aby som sa tam rozhodla usadiť. Na Slovensku mám rodinné zázemie a mnoho koncertných príležitostí.

Váš priateľ je tiež hudobník. Vedeli by ste si pri sebe predstaviť partnera, ktorý ku klasickej hudbe nemá vzťah?
Ak by išlo len o to, že sa v hudbe nevyzná, s tým by som problém nemala. Ale hudobníci majú špecifický životný štýl, denný rytmus a režim. Ten by možno človek z úplne inej brandže nevedel akceptovať, nemusel by mu byť blízky.

Súťaže a disciplína
Speváci sú známi tým, že si dávajú pozor na hlasivky a prispôsobujú tomu životosprávu a celý svoj program. Musia aj klaviristi dodržiavať nejaké zásady?
Nie je to natoľko striktné, no koncert prináša určite inú situáciu ako jeho príprava. V strave napríklad preferujem zeleninu, nefajčím, ani alkohol nie je mojou doménou. Nevyhýbam sa príležitostiam uvoľniť sa s priateľmi, ale bohém rozhodne nie som. Pokiaľ ide o šport, v tom by som mohla byť poctivejšia, aj keď klaviristi majú obmedzené možnosti, aby neriskovali zranenie rúk. K typickým rizikovým športom, ako je basketbal alebo lyžovanie, som nikdy nemala blízko. I keď basketbal si rada pozriem v televízii a mama sa mu kedysi dokonca venovala aktívne, ale len kým nezačala študovať na konzervatóriu.

Ako klaviristka ste sa zúčastnili na viacerých súťažiach. Ste súťaživý typ?
Radšej uprednostním koncerty, ale aj súťaže sú užitočné. Ja sa snažím aj súťaže vnímať skôr z „koncertného“ pohľadu.

Medzi vašimi oceneniami figuruje aj cena za najlepší klavírny sprievod. V čom je zaujímavé sprevádzanie vašich kolegov? Necítite sa vtedy v úzadí?
Vôbec nie. Komorná hra je pre sólového hráča obohacujúca. Do popredia sa dostáva partnerstvo, počúvanie spoluhráča, hľadanie rovnováhy, napríklad zvukovej.

Na čo väčšinou myslíte, keď si na pódiu sadáte za klavír?
Koncentrujem sa na dielo, ale aj možnosti nástroja, ktorý nemusí byť vždy v najlepšej „kondícii“. Nástrojový „park“ v koncertných sálach i v školách je na Slovensku často problém, ktorý, žiaľ, vo veľkej miere zostáva bez ohlasu štátnej či súkromnej podpory.

Koľko času trávite denne pri klavíri?
Asi štyri hodiny sú pre mňa ideálne, ale závisí to aj od okolností – napríklad, či ma v najbližších dňoch čaká koncert.

Hovorí sa, že na udržanie „výkonnosti“ musia hudobníci cvičiť každý deň. Znamená to, že aj na dovolenku chodíte len tam, kde máte k dispozícii klavír?
To určite nie (smiech). Aj keď klavír je v tomto smere nepraktický, nemôžem si ho zobrať so sebou. Ale mám zásadu, že od hrania si občas treba aj oddýchnuť. Môj najdlhší oddych trval asi mesiac, ale nemala som problém dostať sa do formy.

Neuvažovali ste občas, že by ste profesionálne hrali na iný nástroj?
Nie, na klavíri ma fascinuje jeho univerzálnosť a úlohu zohralo i povolanie mojich rodičov, i keď z už spomenutého praktického hľadiska by boli husle alebo flauta určite výhodnejšie (smiech).

Vyskúšali ste si aj hru na nejakom špe-ciálnom klavíri? Existujú napríklad efektné sklené verzie...
Videla som už aj klavír posiaty krištáľmi, ale takéto špeciality ma nelákajú. Nedávno som však mala možnosť hrať na nástroji Johanna Nepomuka Hummela, a to bol krásny zážitok. K tomuto skladateľovi mám pozitívny vzťah už od detstva. Jeho koncert pre klavír a orchester mal v repertoári môj otec, často som ho počúvala a snívala o tom, že raz ho budem hrať aj ja. A medzičasom sa mi tento sen splnil.

O hudobníkoch sa hovorí, že na hudbu myslia v podstate stále. V akých chvíľach na ňu nemyslíte?
Hudbe sa dnes nedá len tak vyhnúť, aj v rádiách a televízii znie neustále, aj keď väčšinou len populárna. Ale aj ja v súkromí rada počúvam populárnu hudbu, či už je to Jamiroquai alebo Michael Jackson.

Život profesionálnych hudobníkov je určite zaujímavý, ale aj náročný. Musíte sa niekedy nútiť do cvičenia?
Krivka výkonnosti sa asi u každého človeka mení, ale po starej mame som okrem mena zdedila aj disciplinovanosť. Takže určite nehrozí, aby som k práci pristupovala nezodpovedne a ľahostajne.

Venovala sa aj vaša stará mama profesionálne umeniu?
Nie, venovala sa záhradníctvu. A napriek vysokému veku ju táto vášeň ešte neopustila. Práca v záhrade je pre ňu terapiou, ktorá dokáže potlačiť do úzadia aj zdravotné problémy. Nemáme síce spoločné „zelené prsty“, ako hovoria Angličania, ale zanietenie pre prácu je typické pre nás obe.

Jordana Palovičová (30)
študovala na Konzervatóriu a VŠMU v Bratislave, postgraduálne na Royal College of Music v Londýne a Musikhochschule Lübeck. Je internou doktorandkou HTF VŠMU pod vedením Daniely Varínskej. Získala ocenenia na domácich aj medzinárodných súťažiach – Virtuosi per musica di pianoforte, Medzinárodná klavírna súťaž J. N. Hummela, Chappell Gold Medal Competition a i. Predstavila sa na mnohých festivaloch doma i v zahraničí, účinkovala o. i. so Štátnou filharmóniou Košice, Pražskou komornou filharmóniou, Lambeth Orchestra a Lübecker Philharmoniker. Do jej repertoáru aktuálne pribudol koncert pre klavír a orchester Jevgenija Iršaja, ktorý premiérovo uviedla so Slovenskou filharmóniou.

Autor: Zuzana Zajacová, SMEženy 38/2007