Stratení vo virtuálnom svete?

Bez internetu ma nebaví žiť

Dospelí, ktorí porovnávajú svoje detstvo s tým svojich detí, nachádzajú obrovské generačné rozdiely. Keď kedysi rodičia zakazovali pozerať televízor, dnes je najväčším trestom odoprený prístup na internet. To, že internet zmenil život detí, je jednoznačné, otázne však je, či k lepšiemu, alebo horšiemu. Sú vďaka nemu mladí ľudia informovanejší, vzdelanejší alebo ich „závislosť" od internetu má za následok nedostatok pohybu a podvádzanie v škole? „Internet je mocné a užitočné médium, ktoré prináša aj deťom množstvo pozitív - hlavne rozvoj intelektuálnych záujmov. Detský softvér poskytuje skvelé možnosti učiť sa a hrať sa, rovnako však chystá aj nástrahy," pripomína psychologička. „Neprimerane dlhý čas strávený na internete ide, samozrejme, na úkor školských povinností a ochudobňuje dieťa o rozvíjanie iných mimoškolských záujmov." Dá sa v súvislosti s internetom u detí hovoriť o závislosti? A ak áno, ako sa dá rozpoznať? „Neprimeraný postoj k používaniu internetu vedie k rozvoju závislosti od internetu ako k novodobej forme nelátkovej závislosti. Závislosť od internetu sa svojimi charakteristikami podobá patologickému hraniu," definuje problém Rusnáková. „Dieťa sa stáva závislým, pokiaľ sníva o surfovaní, predstavuje si s tým spojené rôzne situácie, pri ktorých cíti príjemné vzrušenie, čím čas na internete predlžuje. Takéto správanie sa opakuje napriek negatívnym dôsledkom v rodine. Dieťa začne klamať a podvádzať, stáva sa nepokojným a podráždeným, keď nemôže surfovať, často má stavy depresie." Riešením tohto problému je viac ako iba zákaz surfovania. Ten musí byť doplnený o iné opatrenia, ktoré pomôžu, aby internet slúžil dieťaťu a nie ono jemu. „Najlepšou prevenciou je zaujímať sa o dieťa a viesť ho k rozvíjaniu jeho záujmov a zmysluplných voľnočasových aktivít. Vďaka nim dieťa môže napredo-vať z fyzickej, intelektuálnej, umeleckej stránky. Okrem iného dieťa nadobúda radosť a pocit, že je šikovné, užitočné, čím sa upevňuje jeho sebadôvera, sebahodnota a pocit spolupatričnosti. To je prevencia závislosti a zároveň dôležitá devíza pre jeho súčasný a budúci život."

Ochrana je relatívna

Vzťah mladých k internetu je otázkou nielen pre rodičov, ktorí často nestíhajú držať krok s technologickými vedomosťami svojich detí, ale aj témou prieskumov Európskej komisie. Podľa zistení sa deti na internet pripájajú viackrát denne, aj keď ich surfovanie rodičia obmedzujú. Sú si vedomé rizík spojených s ilegálnym sťahovaním hudby alebo filmov, ale viac ako súdneho postihu sa boja vírusov, ktoré by sa mohli dostať do počítača. To, čo by malo zaujímať rodičov, nie je ani tak antivírusový program, ktorý sa dá ľahko inštalovať, ale skôr ochrana pred vstupom na stránky s nevhodným obsahom. Podľa informácií najväčších poskytovateľov internetu na Slovensku pred prezeraním stránok s obsahom iba pre dospelých chráni buď špecifické nastavenie antivírusového programu (takzvaný firewall), alebo inštalácia filtra. Ani jedno však nie je ideálne, pretože aktívne zablokovať sa dajú iba určité stránky, ktoré musíme poznať a filter sa dá ľahko „obísť". Potvrdzuje to aj prípad 16-ročného chlapca, ktorý sa rozhodol otestovať systém NetAlert austrálskej vlády v hodnote 1,7 miliardy korún. Do tridsiatich minút vedel filter deaktivovať a pozerať si zakázané, napríklad pornografické stránky. Podľa študenta sú webové filtre stratou času a peňazí. Sám bol obeťou šikanovania cez internet (takzvaný cyberbullying) a hovorí, že vzdelávanie detí o tom, ako sa majú na internete chrániť, je omnoho dôležitejšie.

V koži niekoho iného

Jednou zo základných charakteristík internetu je anonymita. Tak, ako si pod prezývkou môžeme založiť e-mailovú adresu, môžeme si vytvoriť v chatových miestnostiach úplne novú identitu. V tomto virtuálnom priestore, kde sa komunikuje v reálnom čase (predpokladajme, že bez slúchadiel a webovej kamery), môže dospelý človek vystupovať ako rovesník dieťaťa. „Nebezpečenstvo vzniká vtedy, keď sa začne domáhať dôverných informácií a údajov o dieťati alebo prípadného stretnutia s ním," upozorňuje odborníčka. Deťom by malo byť preto jasne definované, že pravidlá nedôverovať cudzím ľuďom platia rovnako v každodennom, ako aj vo virtuálnom svete, pretože od nich hrozí rovnaké nebezpečenstvo. Tieto pravidlá by mali byť aplikované hlavne na „rebelujúcich" tínedžerov, ktorí majú silnú potrebu dokázať si nezávislosť od rodičov a majú aj dostatok slobody na to, aby sa takéto stretnutie uskutočnilo. Mnohé deti chatujú pod vlastným menom a len so svojimi kamarátmi, ale môže byť veľkým dobrodružstvom vydávať sa za niekoho iného a rozprávať sa s neznámym človekom. Chatovanie pod prezývkou však môže byť motivované aj inak. „Permanentná záľuba v chatovaní najčastejšie láka deti a mladých ľudí, ktorí by v skutočnosti boli radi niekým iným, než sú," definuje skupinu psychologička. „Tieto deti sa často cítia osamelé, neisté, nedocenené, majú narušené vnímanie vlastnej hodnoty a zvyčajne tiež majú ťažkosti v komunikácii a nadväzovaní vzťahov s inými. Chatovanie je spôsob, akým môžu realizovať svoje nesplnené sny, túžby a fantázie v bezpečí, ktoré im poskytuje anonymita chatu." S utajenou identitou sa spája aj tendencia vyskúšať si vulgárnejší jazyk, ktorý v bežnom živote tínedžeri nesmú používať, alebo diskutovať o témach súvisiacich so sexualitou, na ktoré nemajú odvahu. „To, akú identitu si dieťa zvolí, veľa napovedá o jeho vnútorných potrebách. Nezriedka si týmto spôsobom deti vedia ventilovať svoju nahromadenú úzkosť, hnev či agresivitu," vysvetľuje Rusnáková. „Je to rozhodne forma úniku pred realitou, ktorá je pre nich nadmieru ťaživá."

Dôveruj, ale preveruj?

Napriek tomu, že si väčšina detí uvedomuje, že na internete im hrozí krádež identity (napríklad prístupu ku kontu) alebo sa tu môžu stretnúť s potenciálne nebezpečnou osobou, nesprávajú sa dostatočne ostražito. Podľa prieskumu firmy Orange až 42 % detí nehovorí rodičom, s kým sa stretli na nete. Ako však udržať jemnú rovnováhu medzi tým, že dieťaťu pri jeho surfovaní na internete dôverujeme, a na druhej strane by sme ho chceli kontrolovať? „Niektorí rodičia tolerujú, keď ich dieťa presedí celé hodiny na internete, lebo im to dáva pocit, že majú dieťa pod kontrolou a aspoň nebehá po vonku a neužíva drogy. Iní sú natoľko úzkostliví, že dokážu dieťa neustále kontrolovať a pri používaní internetu mu doslova dýchajú na chrbát," uvádza extrémne prípady psychologička. Žiaden rodič však nemá a ani nemôže mať úplnú kontrolu nad tým, čo robí jeho dieťa. Môžu však napomôcť to, aby mladí ľudia vnímali hranice. Jedným z opatrení je napríklad neumiestniť počítať v detskej izbe, ale v niektorom zo spoločných priestorov, napríklad v kuchyni. „Pokiaľ chcú rodičia zvýšiť bezpečnosť pri používaní internetu, majú možnosť kontrolovať domáci počítač a spätne vyhľadať stránky, ktoré dieťa navštívilo," uvádza Rusnáková. „Zdravá dôvera je aj v tomto prípade na mieste. Rodičia by však mali byť otvorení a v prípade záujmu dieťaťa diskutovať o určitých témach z netu, ktorým nerozumie a v ktorých má potrebu sa zorientovať."

Urážka rodného jazyka?

Nemusíme patriť medzi patriotov alebo jazykovedcov, aby sme si všimli, že chatovanie a e-mailovanie má vplyv na schopnosť písať bez gramatických chýb a formulovať nie iba jednoduché vety, ale aj súvetia. Na internete sa často píše bez diakritiky, používajú sa skratky, piktogramy, ktoré nie sú plnohodnotnou komunikáciou. Prečo by sme teda mali viesť deti k tomu, aby sa so svojimi kamarátmi aj stretávali a rozprávali, nie iba chatovali? „Samotné chatovanie a e-mailovanie splošťuje komunikáciu nielen z hľadiska jazyka (štylistika, gramatika), ale ochudobňuje medziľudskú komunikáciu o emócie a mnohé neverbálne prejavy, ktoré spresňujú a oživujú komunikáciu. Riziko takejto komunikácie je preto v tom, že vytvára väčší priestor pre fantázie a zároveň zužuje priestor pre vnímanie reality."

Slovenské deti a internet

Až 81 % detí, ktoré sa zúčastnili na prieskume, využíva internet. Z toho 82 % vyhľadáva informácie o veciach, ktoré ich zaujímajú, 68 % vyhľadáva informácie do školy, 43 % hrá hry a až 19 % mladých ľudí sa cez internet zoznamuje. 42 % opýtaných detí využíva možnosť chatovať na internete, ale len 18 % detí by povedalo rodičom, že sa s nimi chce stretnúť cudzia osoba z internetu. Až 26 % detí chatuje aj s ľuďmi, ktorých pozná len cez chat. Na otázku, či navštívili stránku s nevhodným obsahom, odpovedalo 18 % detí, že si pozerali erotické stránky a ďalších 18 %, že otvorili vulgárne stránky zobrazujúce agresivitu.

Kde sa informovať?

Viac o otázkach súvisiacich s bezpečným používaním internetu sa môžete opýtať na bezplatnej telefónnej linke Europe Direct 0800 6789 1011 alebo na

http://ec.europa.eu/saferinternet

www.onlinechildprotection.org

ANKETA

V bratislavských uliciach sme sa pýtali mladých ľudí, aký majú vzťah k internetu.

Veronika (16) „Na internete trávim veľa času. Ráno asi hodinu pred školou, na informatike asi dve hodiny a potom po škole, keď skončím krúžky, tak asi štyri hodiny. Píšem si s kamarátmi, čítam si správy alebo aké bude počasie. Mám na počítači aj televízor, takže niekedy pozerám telku. Keď som bola mladšia, tak som chatovala aj s cudzími ľuďmi, ale už som z toho vyrástla. S niektorými ľuďmi, ktorých som stretla na chate, a bývajú tu v okolí, sme teraz dobrí kamaráti."

Lucia (16) „Ja trávim menej času ako kamarátka, možno polovicu. Keď treba, tak používam internet aj na hľadanie materiálov do školy. Máme dovolené používať v prácach informácie z internetu, ale musíme uviesť zdroj. Mám aj skúsenosť s tým, že si niekto urobil nickname (prezývku) na moje meno, a potom to zneužíval."

Nika (14) „Na internete som asi dve hodiny denne, chatujem s kamarátkami. Ešte som nikdy nechatovala s niekým, kto sa nalogoval anonymne. Niekedy požívam internet aj na referáty. V škole zatiaľ počítačový predmet nemáme, až od ôsmej triedy. Na internet môžem ísť, až keď si urobím úlohy, a niekedy, keď som príliš dlho, tak ma rodičia posielajú spať."

Anna Mária (12) „Keď prídem po škole domov, urobím si úlohy, zapnem si televízor a večer chatujem s kamarátkami na ICQ. Keď dostanem zlú známku, tak mi tatino odpojí internet dovtedy, kým si ju neopravím."

Autor: Saša Petrášová, SMEženy 38/2007