Pôvodne ste chceli byť lekárkou. Mama vám to však zakázala, pretože počas prvej svetovej vojny pôsobila ako sestra Červeného kríža a tvrdila, že to nie je povolanie vhodné pre ženu. Nech si radšej zvolíte jazyky, s ktorými sa vždy uplatníte. A keďže vtedy sa ešte rodičom neodporovalo, naozaj ste v roku 1939 začali študovať na Univerzite Komenského nemčinu, francúzštinu – a navyše i národopis. Neľutovali ste niekedy toto rozhodnutie?
Iste, pretože keď ste potom, po februári 1948 vedeli reči, hneď vás označili za triedneho nepriateľa. Dokonca si pamätám, ako sa ma na jednej z mnohých previerok istý ,,súdruh“ pýtal, prečo vlastne ovládam západné jazyky, keď neviem po rusky. Lenže... Ako lekárka by som na tom bola zrejme rovnako. Stačilo, aby ste pochádzali z takzvanej buržoáznej rodiny a už vás pasovali na triedneho nepriateľa. V päťdesiatych rokoch dokonca väčšinu členov mojej rodiny z Mikuláša vysťahovali a dlho ani nemohli vykonávať svoje povolanie.
Postihlo to aj vás?
Pravdaže. Najskôr ma dali priamo do výroby. Ako skladníčku. Druhý raz som už ,,povýšila“ na dokumentaristku v Pamiatkovom ústave. Bolo to vlastne dobre, lebo som si naštudovala množstvo archívneho materiálu, z ktorého som neskôr mohla čerpať. No a napokon mi nechceli dovoliť dokončiť Etnografický atlas Slovenska, lebo mám vraj už privysoký vek. Aj veľký doktorát som si urobila až v roku 1990.
Ako ste sa s tým vyrovnávali?
Určite som mala šťastie, že manžel, rodina stáli vždy pri mne. Ide aj o povahu. Človek sa musí jednoducho obrniť a povedať si, že istým veciam sa treba jednoducho postaviť čelom a nepristúpiť na kompromisy, ktoré sa vám núkali. Keď som v niečo verila, keď ma niečo nahnevalo, išla som za tým veľmi nekompromisne. Okrem toho, ja pochádzam zo Žuffovcov. Z rodiny, ktorá prišla pred tristo rokmi z Oravy do Liptova preto, lebo ich počas Pikovho povstania chceli obrátiť z luteránskej na katolícku vieru. A oni si vtedy tiež povedali nie, odmietli možné výhody a radšej odišli do neistoty. Samozrejme, dnes sa mi už o tých časoch hovorí dobre, ale vtedy to boli prebdené nie celé noci, ale mesiace. A svoje si vytrpeli i obe moje dcéry, ktoré mali problémy dostať sa tak na stredné, ako aj vysoké školy.
Keď sa pozriete späť na uplynulé desaťročia, v čom sa najviac zmenil život?
Žiaľ, veľmi sa opomína láska k rodine, k prírode, úcta k ľuďom, prostrediu, v ktorom ste sa narodili, kde žijete. A to je zle, lebo ľudia potrebujú cítiť, vedieť, že aj keď idú do cudziny, prípadne tam žijú, svoje korene majú tu. Na Slovensku. To nie je zbytočný nacionalizmus. To je jednoducho základná istota, že niekam patríte, že nie ste len kam vietor, tam plášť. Nechcem moralizovať, ale... Už napríklad len vzťah k prírode. My sme v láske k nej vyrastali úplne prirodzene. Iste, aj my sme napríklad chodili lyžovať na Dereše, čo je dnes Jasná. Lenže my sme pritom pochodili aj celé okolie, vedeli, kde je aké jazero, lúka... Teraz ľudí autobus vyhodí až pri zjazdovke a hlavné je koľkokrát ju za deň zídu. Nič iné ich nezaujíma. Prírodu si totiž mnohí zamenili za veľkosť, rýchlosť...
Chcú mať všetko hneď a čo najviac - ale načo? Prečo si radšej nevezmeme vzor z takej Škandinávie, kde žijú podobné malé národy, ako je náš a kde je pritom vzťah k životnému prostrediu úplne iný?
A pokiaľ ide o postavenie žien? Ako ste to pociťovali vy sama? 
Ťažko sa mi odpovedá z vlastnej skúsenosti, lebo som z rodiny, kde už dve generácie predo mnou boli veľmi slobodné ženy. Nie v zmysle dnešného feminizmu, ale rozhodovali o sebe, muži ich názor akceptovali a ich svetom nebola výlučne iba rodina. Takže aj ja som bola vychovávaná síce k poslušnosti, ale zároveň tiež k samostatnosti. Aby som sa naučila jazyky, rodičia ma poslali do Sliezska, Rakúska, Francúzska, nikto mi tam vtedy nepomohol. V gymnáziu som napríklad chodila takmer do čisto dievčenskej triedy - ale na vysokú školu sme z nej išli iba dve. A skončila som ju napokon iba sama, pretože tá druhá sa vydala. Reálnu menejcennosť som preto pociťovala až neskôr. Najmä v práci. Keď si chlapi dali vyššie platy a my ženy sme o ne vždy museli bojovať.
Domácnosť je i dnes najmä vecou žien.
Moja mama mala tetu, ktorej muž bol po vojne veľvyslancom v Moskve. A keď odkiaľ prišla, povedala: ,,Neviete si predstaviť, čo československá žena znesie. Tam, ale aj vo Varšave majú v rodinách bežne pomocnice. Len u nás ženy odvláčia všetko samy“. Čo platí vlastne až dodnes. Lenže to je v samotných ženách, v ich výchove. Načo musia rovnako žehliť, zavárať ako kedysi ich mamy? Iste, je dobré, keď doma všetko zvládnu, ale na druhej strane to tiež veľmi zaťažuje. Najmä, keď prídu deti.
Ako to bolo u vás?
Manžel Ivan bol, našťastie, veľmi benevolentný. Okrem toho, mali sme dohodu. Keď som sa vydávala, povedala som mu, že ja som vychovaná ako samostatný človek a nech teda odo mňa v tomto smere nič nečaká. Čo mi však prinieslo problémy so svokrou, ktorá žila s nami a mala presnú predstavu o tom, že žena nech robí čokoľvek, aj tak musí manželovi doma všetko pripraviť. Na druhej strane jej prítomnosť bola pre mňa i veľká poľahoba, pretože držala pokope celú domácnosť a vychovala mi aj obe dcéry. Napokon sa aj ona prispôsobila. V tomto som bola tvrdá povaha. Chlapi v práci mi dokonca hovorili, že im vraj týmto svojím postojom kazím ženy (smiech).
V manželstve ste žili takmer štyridsať rokov. Čo tvorilo jeho základ?
Absolútna tolerancia. My sme totiž boli každý úplne iní. Keď si spomeniem, čo všetko mi prepáčil... Lebo ja som bola ťažká povaha, výbušná a on to dokázal zniesť. Len potom dlho nehovoril, čo ma zasa štvalo, pretože keď ja sa vybúrim, vykričím už je všetko za mnou. Navyše mi úžasne pomáhal v práci. Študoval v Prahe, mal kontakty, vedomosti, v antikvariátoch mi hľadal knihy, ktoré som potrebovala...
Ako etnografka ste prešli Slovensko mnohokrát doslova krížom-krážom. Čo sa tu počas rokov stratilo, čo nám chýba oproti minulosti?
Vnútorná výchova človeka. Úcta jedného k druhému. To neurobí cirkev, ktorá učí iba modliť. To je hlboko filozofická vec, ktorá prechádza generáciami. Keď však aj na Slovensku bola, prišiel rok 1948 a všetko sa pominulo. Lebo inteligencia, každý vzdelanec bol naraz podozrivý. A dôsledky nesieme doteraz.
Vaše práce sú tematicky veľmi rôznorodé a siahajú do rôznych období. Je niečo, čo ich spája?
Asi moja snaha zaradiť Slovensko do stredoeurópskeho kontextu. A nielen na základe krpcov a oštiepkov, hoci sú to určite výborné veci. Pretože toto územie naozaj nežilo izolovane, nemalo len čisto dedinskú kultúru. Nech nám to aj nahovárala veľká časť vtedajšieho umenia a nech aj po februári 1948 išlo o oficiálnu líniu. Na Slovensku bolo predsa 300 miest, mestečiek a aj kultúra vo väčších dedinách bola už v 19. storočí skoro malomestská. Lenže ani naša literatúra akoby o tom nevedela. Azda okrem Gejzu Vámoša a Janka Jesenského písali všetci iba o dedine a mesto im bolo skôr symbolom hriechu. Pritom na Slovensku existoval normálny mestský život. S kaviarňami, plesmi, bálmi, spolkami... Ľudia vedeli tri jazyky, boli scestovaní, rozhľadení, informovaní. O čom sa často naozaj nevie ani dnes.
Čo by vás zaujímalo skúmať dnes?
Toho by bolo... Ale, napríklad, práve spomínané postavenie žien. Hovorí sa, že naše slovenské boli v minulosti ubiedené, utláčané. Iste - no zároveň sme tu mali celé dediny, kde chlapi odišli na celé mesiace preč za zárobkami a všetko zostalo na nich. Rozhodovali o gazdovstve, peniazoch, deťoch...V Štrbe, vo Važci si mnohé ženy jednoducho zobrali batoh a išli na nákup do Čiech. Samy. A nebáli sa, že to nezvládnu. Alebo, ako bolo možné, že na juhu Slovenska mali rodiny obvykle iba jedno dieťa? Ženy sa predsa museli nejako chrániť. O tom sa však nevraví, lebo my sme stále prudérni.
Ako to teda podľa vás bolo?
Keď som sa jednej z nich spýtala, odpovedala mi: „No ako asi? Po prvom dieťati sme chlapa vyhnali spať do šopy a hotovo,“ (smiech).
Zvládli by ste výskum i teraz? Aj keď stále pracujete, predsa len, roky idú...
Viete čo? Skôr by mi chýbala trpezlivosť. Lebo vytiahnuť z ľudí, čo potrebujete, dokázať, aby vám verili, je psychologická záležitosť, ktorá si vyžaduje veľa času. Radšej by som sa preto chcela vrátiť k úvahám o tom, aké je Slovensko. Predsa len, dosť si pamätám, mám vedomosti, skúsenosti. Chcela by som to nejako pospájať a ukázať širšej verejnosti, kde žijeme, z čoho sme vyšli, na čo môžeme byť hrdí. Lebo výskumy, štatistiky, to všetko už vo vedeckých ústavoch existuje. Iba sa obvykle nedostávajú ďalej, priamo medzi ľudí. Iste, ide aj o vinu samotných vedcov, ktorí takúto popularizáciu považujú často za čosi menej významné či pre nich dokonca podradné. Pritom stačí iba trochu poznať české médiá a hneď vidíte, ako u nich vedecká obec reaguje inak. Takže potom si, logicky, aj samotná verejnosť inak váži svoju minulosť. A najmä, zaujíma sa o ňu.
Soňa Kovačevičová (86)
Narodila sa v Liptovskom Mikuláši. Na Univerzite Komenského vyštudovala nemčinu, francúzštinu, archeológiu a národopis. Pracovala v Národopisnom ústave SAV, v SĽUK-u,UĽUV-e a v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Je autorkou množstva vedeckých štúdií týkajúcich sa najmä ľudovej kultúry a jej vzťahu k stredoeurópskemu kontextu. V roku 1982 získala prestížnu Herderovu cenu za zásluhy v spoločenských vedách pri zbližovaní západoeurópskej a stredoeurópskej vedy. Z kníh: Slovenské ľudové umenie I., II., Ľudová plastika, Vkus a kultúra ľudu, Etnografický atlas Slovenska (Národná cena SR), Človek a tvorca, Človek a jeho svet, spomienková publikácia Preskakovanie polienok. Manžel Ivan Kovačevič patril k priekopníkom filmu na Slovensku, neskôr pôsobil ako knižný grafik, redaktor a prekladateľ. Dcéra Tatiana je kostýmová výtvarníčka a dcéra Eva sa venuje grafike a dizajnu.
Ukážky z knihy Človek a jeho svet
,,Medzi najjednoduchšie detské amulety patrila červená niť alebo šnúrka, drahšie boli červené koráliky. Viazali ich deťom okolo hrdla alebo ruky na ochranu pred urieknutím. Luxusnejšie boli rôznym spôsobom spracované vlčie zuby, líščie chvosty, zajačie labky, rôzne hrkálky a zvončeky. Niektoré z nich mali aj praktickú funkciu: napríklad vlčí zub a fialkový koreň pomáhali pri rezaní prvých zúbkov, hrkálka a zvončeky boli nielen zvukovou hračkou, ale aj zvukovým signálom pohybu dieťaťa.“
,,Osobná hygiena v dome sa väčšinou zamerala na umývanie rúk a tváre v umývadle alebo na kúpanie v kadi. Nedostatočné hygienické vybavenie bytov pretrvalo do konca 19. storočia. Vo vybavení viedenskej panovníckej rezidencie neboli kúpeľne ani v polovici minulého storočia.“
,,Za vek dospievania sa považovali roky, keď sa mládež mohla stať platnou pracovnou silou a tým aj rovnocenným členom rodiny a spoločnosti. Vek sa s vývinom spoločnosti posúval. Obyčajne sa zaň pokladalo obdobie medzi 12. a 16. rokom.“
,,V súvislosti s chovom husí a využívaním peria ako tepelnej izolácie od 18. storočia periny postupne vytláčajú vlnené a kožušinové prikrývky. Na vidieku sa móda perín – ako veno nevesty – všeobecne rozšírila v priebehu 19. storočia.“
Autor: SMEženy, 37/2007
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
