Svetlana Žuchová: Písanie je spôsob bytia

Hoci už niekoľko rokov pracuje a žije vo Viedni, do Bratislavy sa mladá originálna spisovateľka a psychologička často vracia. A tak na Primaciálnom námestí, kde sme sa stretli, pôsobila trochu ako doma, trochu ako turistka vychutnávajúca si sobotňajšiu at

Neustále cestujete medzi Viedňou a Bratislavou. Necítili ste niekedy tlak, či už v sebe, alebo zo strany okolia, že by ste sa mali rozhodnúť pre jedno mesto?
Už nie, hoci na začiatku to bolo iné. Do Viedne som odišla pre školu, neskôr som začala paralelne študovať aj v Bratislave. Po skončení štúdia sa vynorí množstvo otázok: „Kde budem teda pracovať? Kde budem bývať?“ Mala som obavu rozhodnúť sa, pretože fungovať súčasne na oboch miestach mi vyhovovalo. Potom som však zistila, že rozhodnúť sa ani nebolo treba, život ide ďalej, a hoci pracujem vo Viedni, s Bratislavou ma stále mnoho spája. Takže profesionálne i neprofesionálne som tu aj tam.

Vzťah k Viedni ste dokonca prirovnali k vzťahu k mužovi – ľúbite ju ako niekoho, kto s vami dlhé roky žije. Ako vnímate Bratislavu?
Ako detskú izbu. Je mi tu dobre, môžem tu robiť to, čo by som inde nemohla. V Bratislave sa teším z veľmi obyčajných vecí, ktoré sa zdajú samozrejmé, ale až keď ich nemáme, uvedomíme si ich cenu. Z toho, že tu môžem hovoriť po slovensky, alebo na ulici stretnem niekoho, kto so mnou chodil do škôlky. A je fajn, že Viedeň je tak blízko Bratislavy. Obdivujem ľudí, ktorí odišli do Ameriky a vedeli začať od nuly. Toho by som sa asi bála.

Hoci ste v Rakúsku už dlhé roky, predsa len človek nikdy nezakryje, odkiaľ je. Aké sú reakcie, keď sa ľudia dozvedia, že ste zo Slovenska?
Veľa sa tým zaoberám, ale stále v tom nemám celkom jasno. Mala som tu šťastie na kamarátov, ktorí sa veľmi zaujímali o východnú Európu a pravidelne navštevovali Ukrajinu. Bolo to pre nich niečo exotické, ale rozhodne v pozitívnom zmysle. Taktiež som ako študentka robila babysitterku v rodine, ktorá bola nesmierne milá, rešpektovali ma. Ich mama dokonca napísala knihu o východoeurópskych ženách a uviedla ma v poďakovaní. Preto by odo mňa bolo nefér, keby som povedala, že som niekedy cítila krivdu. Aj teraz som v práci rovnocenná rakúskym kolegom. Napriek tomu tam podľa mňa prevláda pocit, že sme menejcenní.

V čom?
Napríklad aj ľudia, ktorí sú absolútne otvorení, tolerantní, keď sa im na Slovensku niečo stane, radšej sa dajú ošetriť v Rakúsku. Pohybuje sa to v abstraktnej rovine – nedôvera nie je namierená konkrétne proti mne, ale ak majú porovnať napríklad zdravotnícke systémy, vždy budú mať pocit, že ten ich je kvalitnejší. Prevláda tam pocit, že sú lepší. Možno oprávnene.

O pocite domova, hľadaní si svojho miesta, samote, bola aj vaša druhá kniha Yesim. Hlavnou hrdinkou je turecká prisťahovalkyňa vo Viedni. Prečo ste ju nepísali z pohľadu Slovenky? Báli ste sa, aby nebola príliš osobná?
Určite som si chcela knihu trochu odcudziť, nechcela som, aby ju ľudia čítali s tým, že je to moja autobiografia. Ale o to, že Yesim je Turkyňa, ide v knižke dosť málo, nie sú tam ani nijaké turecké či moslimské reálie. Pre mňa bolo podstatné, aby to bola cudzinka. A Turci sú najmä uveriteľní, lebo táto menšina je vo Viedni veľmi veľká.

Ako sa spätne na svoje diela pozeráte?
Podľa mňa má človek prirodzene vzťah k tomu, čo urobil. Moja prvá kniha Dulce de leche je pre mňa vzdialená asi ako obdobie, keď som ju písala. Yesim je novšia, mám ju radšej. Ale nečítam si ju. To robím jedine na čítačkách.

Yesim pôsobí inak ako zbierka poviedok Dulce de leche, ktorá vyšla v roku 2003. Štýlom písania, atmosférou, jazykovými prostriedkami, ktoré tu používate.  Za ten čas sa toľko u vás zmenilo?
Áno. A najmä v Dulce de leche boli, až na gymnaziálne pokusy, zozbierané moje prvé seriózne poviedky, aj keď seriózne hovorím vo veľkých úvodzovkách. To, že z nich vzišla publikácia, bolo skôr šťastie, nepísala som ich s tým zámerom. Veľa vecí som si v nich skúšala, experimentovala som. Mám pocit, že som sa za ten čas „vypísala“. Na druhej strane Yesim je pre mňa tiež v niečom nová, po prvýkrát som písala väčší celok, novelu.

Ako tvoríte? Zapisujete si počas dňa svoje myšlienky, alebo si jednoducho raz sadnete a dáte to na papier?
Veľmi dlho som si písala denníky v každej voľnej chvíli. Takéto záznamy som potom často zliepala do poviedok. Od toho ma neskôr odnaučili počítače a teraz si čoraz menej robím poznámky.

A keď sa vám počas dňa niečo stane, tak si poviete: Toto by som mohla použiť vo svojej knihe?
Aj áno, ale pravdupovediac sa mi to veľmi nedarí. Väčšinou ide život ďalej a už sa k tomu nedostanem. Kedysi som si myslela, že keď sa mi cez deň niečo prihodí, musím to použiť vo svojej knihe. Ale tak to nie je. Jednoducho sa mi v priebehu dňa dejú veci, na ktoré aj zabudnem, no ony sa raz vynoria. Napríklad to, ako som raz sedela vo Francúzsku a čakala na búrku. Po desiatich rokoch si na to spomeniem a zdá sa mi to skvelá scéna, ktorú použijem vo svojej knihe. Skrátka zážitky podvedome selektujeme a ony sa objavia vtedy, keď ich potrebujeme.

Takže s písaním ste začali práve vo svojich denníkoch?
Áno, ale písala som do nich nie len to, čo sa v priebehu dňa udialo, ale aj poznámky, nápady a bola to pre mňa aj forma komunikácie, aj som si tak robila vo veciach jasno. Na strednej škole sme museli tvoriť veľa esejí, a tak to nejako plynulo pokračovalo. Potom sa náhodne dostali moje poviedky do kultúrneho magazínu Rak, odkiaľ bol už len krok k súťaži Poviedka. Prvýkrát som sa na nej zúčastnila v roku 2001. Chcela som si zmerať sily, či na to mám.

Mladí autori sa niekedy sťažujú, že tu je veľmi ťažké preraziť.
Nemám ten pocit. Istý čas som pracovala ako redaktorka v časopise Vlna a naopak, mali sme často problém zohnať kvalitné články. Po dobrých materiáloch sme siahli všetkými desiatimi. Preto si myslím, že keď sa chce, je tu dostatočné množstvo fór, kde sa dá začať. A v neposlednom rade v porovnaní s inými, väčšími krajinami menej ľudí, s ktorými treba súťažiť. Snáď sa to týka predovšetkým mladých ľudí, ale mám pocit, že mnohí nadávajú na Slovensko, a pritom si neuvedomujú, že tu majú viac príležitostí ako ich rovesníci inde na svete.

Svoje texty ako prvému dáte prečítať svojmu otcovi Ivanovi Žuchovi, profesorovi psychiatrie, ktorý taktiež píše. Prečo?
Máme veľmi blízky vzťah, cením si jeho názor a zaujíma ma, čo na moju tvorbu povie. Väčšinou nie je veľmi kritický a moje veci sa mu páčia.

A na odbornú literárnu kritiku, ktorá nie je vždy zhovievavá, ako reagujete?
Ak by vyšli samé negatívne kritiky, nikomu by sa moje písanie nepáčilo a povedali by mi, kašli na to, neviem, či by som sa išla biť ďalej. Ale reakcie boli aj také, aj také. A najmä v umení sa nikdy nedá hodnotiť objektívne. Jednému sa to páči, druhému nie.

Vyštudovali ste psychológiu, pohybujete sa v týchto kruhoch. Cítite niekedy, že ste vnímaná skôr ako dcéra svojho otca, než ako „samostatná jednotka“?
V profesionálnom svete sa tomu nedá vyhnúť, dlho som sa tým trápila, ale medzitým som sa s tým už nejako zmierila. A čo sa týka písania, tam ma mrzí, ak to ľudia vnímajú tak, že ma otec posúva dopredu. Nemôžem sa vyhnúť tomu, ako sa volám, ale nikdy som nemala pocit, že by ma otec niekde presadzoval.

Povolanie ste si vybrali aj na základe jeho vzoru?
Určite ma ovplyvňovalo to, čo robí, aj keď nie vedome. No úprimne môžem povedať, že túto prácu robím rada. Myslím si, že je to profesia, z ktorej sa nedá vystúpiť. Aspoň tak si to predstavujem, že keď pracujete v banke a po práci zavriete za sebou dvere, už nie ste bankárom. Ale psychológom či psychiatrom ste stále, aj keď večer zaspávate. U mňa to vidno aj v tom, že väčšina mojich kamarátov je z tejto brandže.

Máte pocit, že psychológia viac ovplyvňuje písanie alebo opačne?
Dopĺňa sa to a v niečom je to podobné. Tak ako psychológom ste stále, tak ste vždy aj spisovateľom, a nie len vtedy, keď píšete. Je to životný štýl, z ktorého nevystúpite, neprestajne o tom premýšľate. Ak sa ma niekto spýta, čo je mojím koníčkom, tak nepoviem, že písanie. Lebo to je podľa mňa istý spôsob bytia.

V rámci psychoterapeutického výcviku ste museli sama absolvovať psychoterapiu. Aké je pre vás byť na druhej strane?
Je dobré, keď vás niekto takto počúva (smiech). Odporúčam.

Niekam vás to posunulo?
Teraz by sa patrilo povedať, že áno. Ale úprimne – neviem. Keď vás bolí hlava a dáte si aspirín, je tam merateľný výsledok. V psychoterapii to tak nie je. Chodíte tam rok, a keď sa vám za ten čas v živote niečo zlepší, nikdy neviete, či by sa tak nestalo aj bez sedení. Nemám konkrétne zážitky, ktoré by som teraz na počkanie vedela vymenovať, ale je pravda, že za rok, čo som tam chodila, sa mnohé vyvinulo k lepšiemu. Možno aj pomocou psychoterapie.

A je pravda, že každý psychológ by mal mať svojho vlastného psychológa?
Asi áno (smiech). Bol by to ideálny prípad. Ale neslobodno to chápať tak, že každý psychológ má sám duševné problémy, ktoré musí preberať so svojím psychológom. Nemyslím to tak. Skôr je pravda, že psychológ sa v práci stretáva so situáciami, ktoré sú preňho záťažové, emočne náročné. Sám potrebuje odbornú oporu. Nazýva sa to supervízia, v zahraničí ju ponúka zamestnávateľ ako súčasť práce. A najmä by mali byť psychológovia tak platení, aby si to mohli dovoliť.

Konzultovať svoje problémy s odborníkom v súčasnosti akoby bolo bežnou, a teda aj trendovou záležitosťou.
Určite je to do veľkej miery móda. Tak ako v Amerike má pomaly každý svojho terapeuta, tak sa to šíri aj sem. Úlohu hrá aj individualizácia. Ľudia sú natoľko ohraničené indivíduá, že potrebujú nejaký ľudský kontakt a prinajhoršom si zaň musia platiť.

Menej sa rozprávame, počúvame?
Znie to ako klišé, ale isto to hrá úlohu. Také to „medziľudské“, čo bolo v klasických spoločnostiach, sa vytráca na úkor toho, že v súčasnosti je jednotka indivíduum. A hoci sme nesmierne originálni, kreatívni, samostatní, zároveň sme v tom všetkom sami. Preto je psychoterapeutický kontakt na prvý pohľad ideálny. Niekto vás sústredene počúva bez toho, aby vás posudzoval. Kedysi túto úlohu nahrádzali dobrí kňazi.

Často spomínate samotu, osamelosť. Nielen počas rozprávania, ale aj vo svojich knihách. Premýšľate nad tým, cítite sa osamelá?
Myslím si, že človek je skutočne sám. Ale tak existenciálne. Aj ja sa cítim osamelo, ale to nesúvisí s tým, koľko známych alebo kamarátov mám okolo seba.

Aj preto bola pre vás únikom psychológia? Aby ste sa vďaka tomu mohli sama v sebe s tým vyrovnať?
Určite áno. Psychológia vás nabáda na premýšľanie a ja rada premýšľam.

Svetlana Žuchová (30)
sa narodila v Bratislave. Vyštudovala psychológiu na univerzite vo Viedni, ako aj medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Publikovala v časopisoch Romboid, Dotyky, Rak, Vlna či Slovo. V rokoch 2001 a 2005 bola finalistkou súťaže Poviedka. Momentálne je jednou z desiatich finalistov literárnej ceny Anasoft Litera. Svetlana Žuchová vydala dve knihy – zbierku poviedok Dulce de lechce (2003) a novelu Yesim (2006). Je slobodná, žije vo Viedni a v Bratislave.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  2. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  2. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  3. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  4. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  5. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  6. 3 úlohy, ktoré vyrieši minerálna vlna najlepšie
  7. Svadba v kraji lietajúceho mnícha Cypriána
  8. Vecný dar pre Detské kardiocentrum v Bratislave
  9. VZN o hazarde sa dá zachrániť
  10. Prieskum: Ako si Slováci požičiavajú? Hlavne rýchlo
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 10 383
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 10 289
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 8 305
  4. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 7 143
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 977
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 204
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 018
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 592
  9. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 875
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 581

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Rezník z TASR by bol v RTVS pre poslancov schodnejší než Mika

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.

ŠPORT

Spieva si Marleyho, dá si pivo. Ako Sagan trénoval v horách

Sagan sa pripravoval inak ako súperi.

TECH

Akadémia vied má päť slabých ústavov, dva špičkové

Päť ústavov nestojí na pevných základoch.

Neprehliadnite tiež

Módu na Brit Awards ovládla stávka na istotu, hviezdy zabudli experimentovať

Speváčky, hudobníčky a modelky sa na odovzdávaní cien najlepšej britskej hudby odeli najmä do tmavších farieb.

Modelka visela z mrakodrapu bez istenia, skončila na polícii

Ruská hviezda z Instagramu Viki Odintcova v Dubaji predviedla extrémny kúsok pre efektné fotografie, argumentovala tým, že chcela poukázať na zlú zabezpečenosť budovy.

Závan jari na tanieri: Pečené kozľa s brusnicami

S blížiacou sa jarou sú stále aktuálnejšie recepty z kozľaciny a jahňaciny.

Aj bez končatín dokážu veľa. Tieto tri ženy inšpirujú svet svojou húževnatosťou

Osud sa s Bethany Hamilton, Aimee Mullins a Jessicou Cox nemaznal.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop