Prináša rozmanitosť rozpory?

Dá sa povedať, že v každom manželstve alebo partnerstve narazia ľudia na kultúrne rozdiely, ktoré si so sebou nesú zo svojej rodiny, aj keď pochádzajú z tej istej krajiny. Či už sú to hodnoty, pravidlá správania alebo životný štýl. V prípade, že sú neakceptovateľné a je s nimi konfrontovaný každý deň, môžu byť dôvodom na vážne nezhody. „V rámci jednej krajiny sa tieto rozdiely môžu zdať často zanedbateľné, ale v takom úzkom prostredí, ako je rodina, je to jeden z významných činiteľov,“ hovorí psychologička Jana Fottová z Poradenského centra Križovatky. Samostatnou kapitolou sú však zmiešané vzťahy, pre ktoré je charakteristické hľadanie zlatej strednej cesty medzi zvykmi a tradíciami dvoch kultúr. Psychologička neodporúča čakať, čo vyplynie zo spolužitia. „Základom hľadania kompromisu je rozprávať sa, nájsť spoločné smerovanie tak, aby nebola potlačená sociokultúrna identita ani jedného z partnerov. Odporúčam sa o týchto veciach rozprávať ešte pred zásadným rozhodnutím, akým je sobáš či narodenie dieťaťa. Veľa konfliktov sa pravdepodobne objaví aj neskôr, ale ak si pár vytvorí vzorec správania, ktorý sa obom partnerom pri riešení takýchto problémov osvedčil, bude pre nich jednoduchšie ich prekonávať.“ Keď jeden z partnerov očakáva od druhého, že plne preberie jeho kultúrne vzorce, existujú podľa Fottovej iba dve možnosti riešenia: „Závisí od osobnosti ovplyvňovaného, buď sa prispôsobí, alebo vzťah stroskotá. V sociokultúrne zmiešaných partnerstvách je potreba tolerancie a rešpektu oveľa vyššia.“

Kde žiť a ako sa rozprávať
Dve veľké rozhodnutia, ktoré neobídu žiadne kultúrne zmiešané partnerstvo, je, v akom jazyku komunikovať a v akej krajine bývať. Je, samozrejme, praktickým a častým rozhodnutím, že pár býva v domovskej krajine jedného z nich, lebo začínať v tretej, aj keď je to vyváženejšie, by bolo príliš náročné. Ako však predísť ukrivdenosti, keď jeden z partnerov je v pôvodnej krajine a druhý je „na návšteve“? „Je ťažké zabrániť nerovnováhe, ak jeden z partnerov je cudzinec a druhý je doma. Základom je ako vždy komunikácia, venovať sa partnerovi nielen pri učení sa jazyka, ale aj iných veciach vyplývajúcich z danej sociokultúry. Podporovať a oceňovať jeho snahu o začlenenie a pritom sa nesnažiť poprieť jeho identitu,“ radí psychologička. Naučiť sa rodný jazyk partnera a nekomunikovať napríklad v angličtine, je viac ako iba dobrou vôľou. Jazyk a jeho nuansy sú totiž kľúčom ku kultúre, a pomáhajú spoznať partnerovu rodinu a okolie. „Ten z dvojice, ktorý nekomunikuje v rodnom jazyku, ale v jazyku partnera, sa môže často cítiť hendikepovaný. Nevie uspokojivo vyjadriť svoje myšlienky a emócie a taktiež mnohokrát nerozumie svojmu partnerovi, čo v ňom môže vyvolávať pocity neistoty a sociálnej izolácie,“ vysvetľuje sprievodné emócie Fottová.

Od otca aj od mamy
Dieťa, ktoré vyrastá v etnicky alebo národnostne rôznorodej rodine, je často nielen bilinguálne alebo bikultúrne. Je otvorené novým veciam, nemá problém pohybovať sa v rôznych prostrediach. Do života ho rodičia vybavia toleranciou a schopnosťou rozmýšľať bez predsudkov. Môže mať takáto multikultúrna výchova vôbec nevýhody? „Vo všeobecnosti sa dá hovoriť iba o pozitívach,“ konštatuje psychologička. „Ako negatívum vidím to, ak je dieťa vychovávané v uzavretom minoritnom sociokultúrnom prostredí a po stretnutí s rovesníkmi z majoritnej kultúry má problém s adaptáciou.“ Výchova dieťaťa v uzavretom prostredí je v bežnej rodine nepravdepodobná. Skôr sa presadzuje kultúra jedného z rodičov na úkor druhej. Túto tendenciu môžu mať napríklad starí rodičia, ktorí sami seba vnímajú ako „strážcov tradícií“ a očakávajú, že sa vnúča bude vychovávať v tej ich a nie „cudzej“ kultúre. Do akej miery je dôležité na nich brať ohľad alebo usmerňovať ich výchovné metódy? „Treba rešpektovať to, že starí rodičia budú chcieť odovzdať svojim vnúčatám aspoň niečo z tej ich kultúry a v tom im netreba brániť, pokiaľ sa to nebude príliš odlišovať od noriem a pravidiel rodiny,“ uzatvára Fottová.

Radšej sám
Ideálnym prípadom je, keď sa partneri v multikultúrnom vzťahu obohacujú a rešpektuje to aj ich okolie. Odvrátenou stránkou je naopak odsúdenie okolím, ktoré vedie partnerov k tomu, aby sa známosti vzdali. Netolerantnosť spoločnosti má svoje dôvody hlavne v predsudkoch, ktoré vládnu aj na Slovensku. Z pohľadu na náboženstvo je možné Slovensko považovať za homogénnu krajinu. Za veriacich sa označilo v sčítaní obyvateľstva približne 84 % obyvateľov, pričom niektorú z kresťanských cirkví si zvolilo takmer 82 % obyvateľov. „Toto číslo je pravdepodobne dosť nadhodnotené, pretože nie všetci veriaci aj praktizujú vieru, ale dobre poukazuje na to, že ľudí, ktorí majú inú ako kresťanskú vieru (moslimovia, židia, budhisti), je tu veľmi málo,“ hovorí Elena Gallová Kriglerová z Centra pre výskum etnicity a kultúry. Hoci ľudia nie sú vo svojom vierovyznaní takí prísni, neznamená to, že by napríklad nemali problém zobrať si neveriaceho alebo človeka z inej cirkvi. „Slovensko je mimoriadne tradičná krajina,“ hovorí výskumníčka. „Ľudia, ktorí deklarujú, ale nepraktizujú náboženstvo, aj tak zastávajú mnohé tradičné hodnoty. To sa týka hlavne vidieckeho prostredia. Bratislava je špecifický prípad, ale inak Slovensko možno vnímať ako veľmi tradičné a uzavreté.“ Ako sa prejavuje táto uzavretosť, aké predsudky máme? „Jedným slovom by sa to dalo označiť ako xenofóbia. Obsahom toho slova je strach z iných,“ vysvetľuje Gallová Kriglerová. „Sme malá krajina, ktorá má síce národnostné menšiny, ale v skutočnosti nemá skúsenosť s odlišnosťou. Nevieme, ako funguje spolužitie s inými kultúrami.“

Tí iní
Výsledky prieskumov verejnej mienky zameranej na neznášanlivosť v spoločnosti, ktoré sa pýtajú na to, koho by ľudia nechceli za suseda alebo koho by si nemala zobrať ich dcéra, bývajú alarmujúce. Aj v našej krajine sú skupiny ľudí, ktorým „my“ hovorím „oni“, považujeme ich za „príliš odlišných“ a vnímame ich ako hrozbu. „Kopíruje to do veľkej miery to, čo odznieva v médiách, čo hýbe svetom,“ objasňuje Gallová Kriglerová. „Je to teda strach z islamu, lebo pre mnohých sa islam rovná terorizmus. To je, samozrejme, nezmysel. Druhá skupina sú ľudia z rôznych nedemokratických krajín, ktorí prichádzajú ako utečenci a sú vnímaní pomerne negatívne, čo sa prejavuje napríklad petíciami proti výstavbe utečeneckých táborov. Ďalej platí predsudok, že všetci ľudia z Balkánu sú mafiáni a určite pašujú zbrane a drogy.“

Ako navodiť zmenu
Z výsledkov prieskumu názorov pre kampaň Každý iný – všetci rovní vyplýva, že až 70 % mladých ľudí si myslí, že utečenci z nedemokratických krajín by u nás mali dostať šancu na dôstojný život. Stále však zostáva 30 %, ktoré si myslia, že by sa nemali utvárať podmienky na to, aby sa tu usadili. Aké kroky sa musia podniknúť, aby ľudia vnímali utečencov alebo cudzincov ako plnohodnotnú súčasť spoločnosti? „Rozhodne sa musí zmeniť vzdelávací systém a výchova k multikulturalizmu,“ odpovedá výskumníčka. „Deti si nemajú kde formovať postoje, pretože napríklad na hodinách dejepisu sa o menšinách neučia nič. Deti nemajú takmer žiadnu osobnú skúsenosť a v škole ich nevedú k tomu, aby všetkých ľudí vnímali otvorene. Multikultúrna výchova by preto mala informovať o tom, akí ľudia žijú na Slovensku, a podporovať s nimi interkultúrny dialóg. Ideálna je preventívna, nenásilná forma vzdelávania.“ Skvelým príkladom komunity, ktorá žije na Slovensku a vieme o nej veľmi málo, sú Vietnamci. Je tu už prvá generácia detí, ktoré sa tu narodili a chodia do slovenských škôl, poznajú kultúru a jazyk. Chýba však iniciatíva zoznámiť sa s touto nám vzdialenou kultúrou. „Je škoda, že bežné slovenské dieťa, ktoré má vietnamských spolužiakov, nevie o Vietname nič,“ hovorí Gallová Kriglerová. „Multikultúrna výchova s Vietnamcami by mohla fungovať tak, že učiteľka by poprosila vietnamských rodičov, aby pre deti urobili napríklad ukážku ich jedla. Bolo by to pre deti zábavné a zaujímavé, a zároveň by sa mohli mnohému naučiť.“

Prominenti ako príklad
V USA, ktoré sú typickou prisťahovaleckou krajinou, je viditeľné, že deti zo zmiešaných párov sú akceptované, keď sa stanú obľúbenými hercami alebo športovcami. Bude aj naša spoločnosť tolerantnejšia, keď na verejnosti budú vystupovať ľudia, ktorí majú „zmiešaný pôvod“? „Určite by to pomohlo. Treba prelomiť začarovaný kruh, keď rodičia zakazujú svojim deťom zobrať si človeka napríklad s inou farbou pleti, pretože vnímajú rozdiely ako problém, nie jeho obohatenie,“ konštatuje Gallová Kriglerová. „Napríklad v Česku sa spoločnosť pomerne dobre vyrovnala s homosexualitou práve cez médiá. Ľudia, ktorí boli obľúbení, možno až bulvárni, sa k svojej sexuálnej orientácii prihlásili a bolo cítiť veľký posun v tolerancii voči gayom a lesbičkám. U nás máme ešte stále málo príkladov toho, že verejne známymi osobnosťami sú príslušníci iných kultúr alebo menšín.“

Menšiny a cudzinci na Slovensku
„Oproti susedným krajinám máme omnoho väčší podiel národnostných menšín. Podľa posledného sčítania obyvateľstva tvoria príslušníci menšín niečo vyše 14 % populácie, pričom podiel Rómov je len 1,7 %. Vieme však, že pri sčítaniach sa mnohí Rómovia nehlásia k rómskej národnosti a reálne je ich počet okolo 7 - 8 % populácie. Takže spolu tvoria ľudia, ktorí patria k národnostným menšinám, približne 20 % populácie. O cudzincoch, ktorí žijú na Slovensku, vieme veľmi málo. Poznáme síce ich počet alebo z akých krajín pochádzajú, ale veľmi málo sa vie o nich samotných. Zaujímavé je, že cudzincov tu žije stále ešte veľmi málo,“ hovorí Elena Gallová Kriglerová z Centra pre výskum etnicity a kultúry.

Nemali sme problém si na seba zvyknúť
Iza Lagová (27), kozmetička a vizážistka
„Zoznámili sme sa veľmi kurióznym spôsobom pred siedmimi rokmi v Bratislave, keď Richard s kamarátom išli autom okolo mňa a mojej kamarátky a prenasledovali nás, až kým sme si ich nevšimli.... Pravdepodobne ešte asi s černoškami na rande predtým nikdy neboli (smiech). Keď sme sa spoznali, vedela som len veľmi málo po slovensky, ale snažila som sa jazyk naučiť, keďže som tu chcela študovať. Dnes, keď zdvihnem telefón, tak si ma mýlia so svokrou, úplne som od nej pochytila prízvuk. Som na to veľmi hrdá, lebo slovenčina je naozaj veľmi ťažký jazyk. Richard sa veľmi rýchlo naučil po portugalsky, keďže sa často stretával s mojou rodinou a priateľmi a myslím, že sa mu jazyk aj zapáčil.

Keď som prvýkrát prišla k Richardovi domov, jeho mama ma privítala s natáčkami na hlave (smiech). Mala som veľmi príjemný pocit, akoby sme sa už predtým dlhšie poznali. Richardov otec celý život cestoval po svete - určite aj toto zohralo veľkú úlohu v tom, ako ma prijali. Moja rodina? Otec sa ma ako prvé spýtal, či je ‚‘branco o preto?‘‘, teda ‚‘biely alebo čierny?‘‘. Najprv bol prekvapený, lebo si myslel, že sa chcem vrátiť naspäť do Angoly, ale rodičia akceptovali moje rozhodnutie bez problémov. Nemali sme vôbec problém zvyknúť si na seba, mne sa páči kultúra na Slovensku a Riškovi naša. Rodina a priatelia nás prijali bez problémov, všetci sa tešili. S okolím to bolo horšie, veľakrát sa na nás ľudia nepekne pozerali. Na Slovensku sme žili štyri roky a momentálne sme druhý rok v Anglicku. Keď sme žili na Slovensku, boli sme spokojní, teraz sa na veci pozeráme z iného pohľadu a vidíme, čo všetko by sa mohlo zmeniť na lepšie. Raz som na Slovensku nakupovala v potravinách a zrazu počujem: „Nechytajte to pečivo tými čiernymi rukami.“ Je to diagnóza? Viem sa nad to celé povzniesť a viem to pochopiť. Slováci dlhé desaťročia nemali možnosť spoznávať iné národy, ich kultúru, zvyky, správanie a akceptovať ich. V Británii sa v školách vyučuje kultúra národov, organizujú sa pravidelne akcie a programy predstavujúce inú kultúru. Tu takmer vôbec neexistuje rasizmus - zákon nepovoľuje jeho prejav a zákon je svätý. Anglicko je krajina maximálne tolerantná, ľudia sú tu otvorení, veľmi priateľskí a príjemní, akceptujú každú kultúru takú, aká je.

Naša dcéra Sophie (5) sa narodila na Slovensku, má slovenské, ale aj angolské občianstvo. Takmer štyri roky sme ju vychovávali na Slovensku, teda aj so slovenskými zvykmi. Samozrejme, keď sme cestovali za mojou rodinou do Portugalska a Španielska, tak obyčaje boli trošku odlišné, ale myslím si, že to berie tak, ako to je. Jednoznačne je to aj vekom. Od narodenia so Sophie hovoríme po slovensky a po portugalsky, no a momentálne v UK samozrejme po anglicky. Zo začiatku sme na nej pozorovali, že mala dosť veľký zmätok, miešala jazyky. Po určitom čase akoby si to usporiadala a vie, kedy a s kým má rozprávať akým jazykom. Sophie nemá problém komunikovať so svojimi rovesníkmi, vie sa aj rozumne porozprávať s dospelými, zaujíma sa o problémy okolo seba, čo si myslím, je výsledok všestranného a rôznorodého prístupu k jej výchove.“

Ako to vidíte vy
Sedemnásť percent respondentov internetovej ankety odpovedalo, že si nevedia predstaviť, aby ich partner bol iného vierovyznania. Partnera iba inej kresťanskej viery uviedlo ako kritérium 27 % a samozrejmosťou je partner iného vierovyznania pre 56 % ľudí. Pri otázke, či by akceptovali partnera inej farby pleti u svojho dieťaťa, sa 68 % vyslovilo, že by to záviselo od jeho osobnosti. Absolútne odmietavý postoj malo 7 % respondentov, 23 % hlasujúcich si myslí, že Slovensko nie je a ani by nemalo byť multikultúrnou krajinou. Oponovalo im 56 % opýtaných, ktorí tvrdia, že zatiaľ nie, ale určite bude, ako aj 21 %, ktorí tvrdili, že Slovensko je multikultúrne a bude čoraz viac.

Na koho sa usmialo šťastie
Do ankety sa zapojilo 1271 respondentov. Výherkyňou dámskeho parfumu Benetton United Jeans je Katarína Pavelková.

Hlasujte a vyhrajte
Stačí, ak vyjadríte svoj ná-zor na www.zena.sme.sk v krátkej ankete a môžete získať exkluzívny značkový parfum.

Autor: Saša Petrášová, SMEženy, 36/2007