na ktorom nikto nesedí. Ak sa tomu nedá vyhnúť a ktosi sa uvelebí príliš blízko nás, podvedome sa bránime. Do uší zastrčíme slúchadlá, tašku si položíme na kolená. Listujeme v časopise. Nasadíme kamenný výraz, za aký by sa nemusel hanbiť ani Arnie Schwanzenegger. Prekrížime si ruky a pozeráme „do blba“.
Prečo nám prekáža, keď sa ktosi postaví príliš tesne za náš chrbát? Prečo sa mimovoľne odsúvame, keď sa na nás niekto „lepí“? Podvedome reagujeme podľa vzorcov správania, zakódovaných hlboko v nás. Bránime si svoje teritórium.
Vzduchová bublina okolo nás
V živočíšnej ríši považuje priestor v bezprostrednej blízkosti okolo tela väčšina zvierat za svoje privátne vlastníctvo. Predstavy zvieratiek o tom, ako rozľahlý je jeho „majetok“ závisí od toho, v akom prostredí vyrastali. Ovčiarsky hafan, ktorý prežil celý život buzerovaním oviec na obrovských pasienkoch, má iné teritórium ako chlpatá prachovka, odchovaná v bytíku tri krát tri metre.
Slovo „teritórium“ môžeme použiť na označenie priestoru, ktorý každý jedinec považuje za svoj, akoby išlo o predlženie a rozšírenie vlastnej telesnej schránky.
Rovnako ako pre živočíchy to platí aj pre nás. Každá ľudská bytosť má svoj osobný priestor. Sústreďuje v ňom svoje hmotné statky, čiže teritóriom je nejaký ten domov obklopený stenami či plotom, interiér štvorkolesového tátoša, stolička v kanclíku.
Cez operadlo stoličky v knižnici prevesíme mikinu, aby sme dali ostatným najavo, že onen kus nábytku je už obsadený. Na tú chvíľu patrí „nám“. „To je moja stolička!“ ohradíme sa, ak nám niekto sveter odloží nabok a chystá sa sadnúť.
Stôl v kancelárii si vyčačkáme rodinnými fotkami, bláznivým hrnčekom na kávu a inými osobnými predmetmi, čím dávame najavo, že stôl je „našim privátnym sektorom“. Keď ktosi na prázdnom parkovisku postaví svoje auto vedľa toho nášho, rozčuľujeme sa: „Blbec, má celé parkovisko voľné, hromadu miesta, musel zastaviť akurát vedľa mňa?“
Je to naše teritórium. Psy si na prechádzke tiež značkujú svoj priestor. Formou „ocikávacích rituálov“.
Aj vzduchová bublina okolo nášho tela je teritóriom. Tým najintímnejším a najstráženejším.
Prečo sú dedinčania v MHD nervózni alias zóny odstupu
Objem osobného priestoru každého ľudského elementu je podmienený kultúrnym pozadím, hustotou obyvateľstva a ďalšími špecifikami. Obyvatelia Big Apple majú napríklad oveľa užšiu vzduchovú bublinu ako horár z Tatranskej Lomnice. V čím rozľahlejších končinách človek žije, tým viac priestoru pre seba potrebuje. Môže to okrem iného vysvetľovať (ale nemusí), prečo sa obyvatelia vidieka cítia vo veľkomeste takí nesvoji. Akoby sa nachádzali v neprestajnom ohrození.
Aj čo sa týka jednotlivých národov, sa veľkosť osobného priestoru líši. Japonci sú napríklad zvyknutí, že sa na seba tlačia ako úbohé sardinky v kovovom väzení a nemajú s tým problém. Domorodec z austrálskej buše by sa zrejme v Tokiu dostal do niekoľkých potýčok, pretože by blízkosť, ktorá je pre Japoncov prijateľná, považoval za priamy útok na svoju osobu.
V štátoch, kde sa udomácnila západná kultúra, je osobný priestor približne rovnaký. Odborníci na neverbálnu komunikáciu a autori publikácie Veľká kniha reči tela, manželia Peasovci, rozdelili osobné územie každého človeka do niekoľkých zón:
Intímna zóna – je vzdialenosť medzi 15- 46 centimetrami od nášho tela. Považujeme ju za čosi ako náš osobný majetok. Do tejto vzdialenosti sa k nám môžu priblížiť len naši najbližší. Rodina, pes, partneri, morča, deti, najlepší priatelia. Celkom najužšia zóna, 15 centimetrov, sa prekročí jedine v prípade intímneho telesného kontaktu. Peasovci ju nazývajú bezprostrednou intímnou zónou.
Osobná zóna – vzdialenosť 46 až 120 zachovávame pri spoločenských príležitostiach. Na párty, pracovných večierkoch či posedení s kamarátmi.
Spoločenská zóna – odstup 1,2 až 3,6 metra, ktorý dodržiavame pri verejnom styku pri ľuďoch, ktorých dobre nepoznáme. Keď u nás zazvoní poštár alebo opravár, v obchode, na úrade.
Verejná zóna – je viac ako 3,6 metra. Je to bezpečná vzdialenosť, ktorú využívame keď chceme osloviť väčšie množstvo osôb.
Podľa odborníkov na neverbálnu komunikáciu máme my, ženy tendenciu všetky vyššie uvedené vzdialenosti zmenšovať. Muži naopak zväčšovať.
Prístup povolený, ty smieš vojsť alebo ako prečítať vzťahy medzi ľuďmi na základe vzdialenosti
Vo všeobecnosti platí, že čím vrúcnejšie city a sympatie prechovávame k určitej persóne, tým bližšie ju/ho k sebe pustíme. Klišé ako „držím si ho od tela,“ či „pustil som si ho k telu,“ nie sú len metafory. Ono to tak naozaj funguje.
Vzťah dvoch ľudí pri objatí možno odhaliť podľa toho, ako ďaleko ostanú od seba ich boky. Zaľúbenci a partneri sa pritískajú telami k sebe navzájom v intímnych partiách. Aj keď sedia vedľa seba, ich boky sa dotýkajú. Avšak zdvorilostná gratulačná pusa od kolegyne z vedľajšieho oddelenia, od priateľa vašej najlepšej kamarátky či vlhký cmukanec od tetušky Marty - medzi vami a dotyčnou osobou je v oblasti panvy aspoň 15 centimetrový odstup.
Takisto máme rovnaký podvedomý odstup od človeka, z ktorého sme z akéhosi dôvodu nesvoji, nevieme čo od neho očakávať a vnímame ho ako potenciálnu hrozbu, hoci ani sami pred sebou si to nepripustíme.
Odstúp, votrelec!
Vo všeobecnosti strpíme, aby niekto cudzí vstúpil do našej osobnej a spoločenskej zóny. V každodennom spoločenskom styku sa tomu ani veľmi vyhnúť nedá. Ak však dotyčná osoba prekročí imaginárnu hranicu a vstúpi do našej intímnej zóny, v hlave nám zapípa výstražná kontrolka. Pozor, narušiteľ! Prejaví sa to aj vo fyziologických procesoch nášho organizmu. Cítime sa akýsi nesvoji. Rozbúcha sa nám srdce, do krvi sa vylúči adrenalín, prekrví sa mozog a svaly. Je to príprava na možný útok. Alebo potrebu uniknúť. Mimovoľne sa od tej osoby odvraciame, cúvame, odťahujeme sa. Poposadneme, sme akýsi nervózni, nedokážeme sa sústrediť.
Kamenná tvár a pohľad „do blba“
Drvivá väčšina ľudí sa v situáciách, kedy musia zdieľať malý priestor s inými, správa rovnako. V uzavretom prepchatom výťahu, v natrieskanej električke, v letiskovej hale. Maskujú sa. Tvária sa, že vlastne nie sú. Potlačia svoju identitu, aby splynuli s davom.
Niektoré znaky sú univerzálne. S nikým, koho nepoznáme neprehovoríme, alebo sa maximálne zmôžeme na úsmev a utrúsime minimum slov. Po celý čas sa vyhýbame očnému kontaktu. Vo výťahu sledujeme číslice ubiehajúcich poschodí, vo vlaku scenériu za oknom. Na tvári sa nám nezračia žiadne emócie. Kamenná tvár. Ak máme knihu alebo akúkoľvek literatúru, tvárime sa , že sme hlboko začítaní. Alebo si pustíme do uší hudbu a celý svet vytlačíme mimo slúchadiel.
Odpáľ moja, ten je tu so mnou!
Vlastnícke nároky uplatňujeme aj mimo našej vzduchovej bubliny. Na svojho partnera. Keď máme pocit ohrozenia, chceme dať svetu najavo, že to na čo si robí „ konkurent“ zálusk, je už zadané. Pre nás. Všimnite si páry, ktoré sa zjavia na nejakej párty. Hodíte očkom po urastenom svalovcovi , žena po jeho boku zaregistruje váš pohľad a začne sa o neho ovíjať ako liana. Alebo dovolávať sa jeho pozornosti. Dáva vám tým jasne najavo, že ono územie je už kolonizované. Takisto nás aj náš priateľ objíme okolo ramien alebo pása, keď sa v našej blízkosti ocitnú jeho potenciálni rivali. Je to prirodzené. Len si bránime, čo je „naše.“
Použitá literatúra: Alan a Barbara Peasovci, The Definitive Book of Body Language
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
