Život hypochondra

Osobu, ktorá viac ráz spomenie svoje zdravotné ťažkosti, akosi podvedome automaticky označíme za hypochondra. Vôbec si však neuvedomujeme, že hypochondria je psychická porucha, pri ktorej pacient musí vyhľadať odbornú pomoc. A práve tu sa stretávame s najväčším paradoxom. Pacient totiž pomoc lekára vyhľadáva, no iba máloktorý si pripustí, že nemá fyzické, ale psychické problémy. „Trpiaci hypochondrickou poruchou má porušené prežívanie a hodnotenie svojho zdravia. Obáva sa, že je vážne chorý. Nemá istotu o svojom zdraví a táto neistota ho zaujme ako ovládaná predstava. Jeho prvou tendenciou je podozrivý príznak bagatelizovať, zabudnúť, zapudiť. Strach postupne narastá a pacient sa rozhodne vyhľadať lekára,“ konštatuje psychologička Eva Krkošková. Hypochonder s potešením prijme výsledky vyšetrenia, ktoré vylučujú závažné ochorenie. Radosť mu však dlho nevydrží, pretože ho znova ovládne strach a príznak, z ktorého prorokuje smrteľnú chorobu. Chce sa uzdraviť, má v sebe neistotu i nádej, doslova zápasí o návrat zdravia.

Vyskytuje sa v dospelosti
Nie je jednoznačne dané, ktoré pohlavie skôr podľahne hypochondrickej poruche. Podľa niektorých odborníkov sa vyskytuje rovnako u žien ako u mužov, iné výskumy hovoria o častejšom náleze u silnejšieho pohlavia. Je zaujímavé, že sa vyskytuje až v dospelosti. Prvý raz sa prejavuje do päťdesiatky, neskôr len výnimočne. Hoci príbehy ľudí, ktorí žijú v spoločnej domácnosti s hypochondrom, vyvolávajú úsmev, prípadne nechápavé krútenie hlavou, pre najbližších až také zábavné nie sú. „Môjmu mužovi stačí, keď si v časopise prečíta článok o dajakej chorobe a hneď sa stotožní so všetkými symptómami. Nedajbože, že niekto v jeho blízkosti nejakou chorobou trpí. Aby som bola konkrétna. Naposledy čítal o borelióze a ráno bežal k doktorovi, aby mu urobili všetky vyšetrenia. Keďže ho nič neuštiplo, nemal kliešťa, jeho výsledky boli v poriadku. Prirodzene, svoj stav vždy komentuje siahodlhou prednáškou, čo mu všetko je a ako môže dopadnúť, keď podcení starostlivosť o zdravie. Keďže pracuje v zahraničí, chodí na duplicitné vyšetrenia. Tie potom porovná a podľa dajakého mne dodnes neznámeho kľúča si jedno z nich vyberie ako smerodajné. Samozrejme, zväčša mu ani tu, ani v zahraničí nič neobjavia,“ popisuje život s hypochondrom pani Mária Tichá z Pezinka.

Aj malá odchýlka, akou je nádcha, vyvoláva v jej rodine veľké vzrušenie. Spomína napríklad aj na to, ako jej muž po troch zakašľaniach bežal do nemocnice na röntgen. „Absolvoval asi všetky možné prehliadky, ktoré existujú. Každý mesiac riešime niečo iné. Od zažívacích ťažkostí cez rôzne zápaly po alergie. Jediná istota je, že nebude trpieť predmenštruačným syndrómom. Najhoršie však je, keď ostanem chorá ja. Absolútne sa separuje, aby ani náhodou niečo nenachytal. A aj keď mu nič nie je, nemá žiadne príznaky prechladnutia, určite ostane niekoľko dní v posteli. Uznávam zdravú výživu, životný štýl. No to, čo sa odohráva doma, mi nikto nemusí závidieť,“ objasňuje Mária. Prejavy hypochondrie sa u Tichých striedajú s normálnym bežným životom. Keď však nastane nejaký spúšťací moment, jej muž automaticky začne korzovať po ambulanciách. Žiaľ, doposiaľ si nedal vysvetliť, že potrebuje psychológa.

Spúšťačom môže byť banalita
Odkiaľ však pramení táto porucha? Prečo a kto jej podľahne? Psychologička vysvetľuje, že hypochondrická porucha vzniká u ľudí, ktorí sú mäkkí, nebojovní, ktorí nedokážu riskovať a presadiť sa. Radi sa pridávajú k osobnostiam opačného typu. Sú rozvážni, majú radi pokoj, vyhýbajú sa konfliktom, preto sú obľúbení. „Život však bežne prináša konflikty, čiže kolízie protichodných tendencií. Uvedený typ osobnosti v prípade konfliktu ustupuje, cúva a tým zvyšuje svoju nespokojnosť a napätie, pretože neuplatňuje svoje potreby a záujmy ani prirodzene vzniknutú hnevlivú reakciu na zdroj konfliktu. Potláčaním hnevu vzniká úzkosť, ktorá si nájde svoje vyjadrenie v strachu o zdravie – hypochondria má otvorené dvere,“ tvrdí Krkošková.

Spúšťačom poruchy môže byť banálne ochorenie pacienta alebo informácie z okolia - ochorenie druhých, prednáška, médiá. „Napríklad ofenzívna reklama farmaceutických firiem na očkovanie proti hepatitíde rozšírená v dopravných prostriedkoch MHD zvýšila ťažkosti mojich pacientov. Informácia spôsobí obrat, zameranie na vlastnú osobnosť a vnímanie svojho telesného stavu,“ uvádza psychologička. Chorý má narušený pohľad na seba, cíti sa určitým spôsobom zmrzačený. Dochádza k zmene prahu citlivosti a aj nepodstatný podnet je pociťovaný a chybne interpretovaný ako príznak choroby. Zameranie na určitú časť tela vyvolá z pamäti minulé skúsenosti, pocity pri chorobe alebo získané informácie. Súčasne sú umocnené úzkosťou a fantáziou, čím sa zážitok zintenzívňuje a pacient sa sám traumatizuje.

Potreba pomôcť
Pri hypochondrii môžeme pozorovať dve základné etapy ochorenia. V prvej chorý pociťuje nespokojnosť s negatívnou zmenou zdravotného stavu vyplývajúcou z nereálneho podnetu. Následne rozvíja predbežné hodnotenie už na základe svojich pocitov a zážitkov. Zahŕňa v ňom príčiny nežiaducej zmeny, jej priebeh a možnosti i prostriedky zabezpečujúce návrat zdravia. „V druhej etape dochádza ku konečnému hodnoteniu. Chorý zaujíma stanovisko k hypochondrickej poruche. Akceptuje ju, čo je nevyhnutný predpoklad možnosti liečby poruchy,“ objasňuje psychologička. Kým je presvedčený o somatickej príčine príznaku, prešľapuje na mieste. Rovnako s ním aj všetci blízki.

Hoci je to občas náročné, určite by najbližší nemali hypochondra podceňovať, či negovať jeho zdravotný stav. „Pacient potrebuje pochopenie, zmiernenie pochybností, podporu sebaistoty. Blízki by ho mali povzbudzovať, aby dodržiaval liečebné postupy a vytváral si zdravý životný štýl. Pomáha odklon od zamerania na seba pomocou rozvoja záujmových činností, rozhovormi a vťahovaním do diania v blízkom i vzdialenom okolí. Veľmi významný je návrat citového napojenia na blízkych. Nikdy by nemali jeho ťažkosti bagatelizovať a dávať mu nálepku nenormálneho. Jemným spôsobom mu pomôcť s adekvátnym sebapresadzovaním, ale nedať sa manipulovať jeho príznakmi,“ radí Krkošková.

Keď sa chce
Aj keď sa to v prvej etape ochorenia môže zdať nereálne (dotyčný je presvedčený, že naozaj trpí telesným problémom), pri hypochondrickej poruche sa dá pacientovi pomôcť. Liečba však musí byť komplexná. Pozostáva z biologickej (farmakoterapia), rehabilitačnej a psychoterapeutickej liečby. Úspech závisí najmä od aktívneho prístupu pacienta. „Ak poruchu prijme, dokáže mať nad ňou kontrolu, ktorá sa v priaznivých podmienkach nemusí ohlásiť dlhé obdobia. Aktivizovať ju môže napríklad stres. Takže zostáva len ako spôsob osobnej reakcie na psychickú alebo fyzickú záťaž. Najväčšiu nádej na úpravu stavu má ten, kto pracuje na zmene svojej osobnosti, aby nevytváral terén na vznik úzkosti,“ objasňuje psychologička. Samotné terapie sú zamerané na redukciu úzkosti a osobnostné zmeny. Terapia je ušitá na mieru pacientovi, podľa jeho životnej histórie, súčasných problémov a typu osobnosti. Prebieha formou sedení, v ktorých sa uskutočňujú rozhovory a individuálne vybrané špeciálne techniky. Základ však zostáva vždy na konkrétnom jedincovi. Keď sa však chce, nie je problém zbaviť sa hypochondrickej poruchy.

Čo ešte poznáme
Rozlišujeme medzi hypochondrickou reakciou u zdravého človeka pri objavení neurčitého príznaku s možnosťou závažného vývoja a medzi popísanou hypochondrickou poruchou. Hypochondrická reakcia rýchlo odznie po vyriešení problému. Poznáme aj hypochondrický blud, ktorý je súčasťou iných ochorení.

Aký je výskyt?
Práve obtiažnosť pri diagnostikovaní hypochondrickej poruchy má na príčine, že neexistuje vedecky podložená štatistika, ktorá by dokazovala presný výskyt hypochondrie medzi obyvateľstvom. No podľa údajov všeobecných lekárov sa prejavujú u takmer 50% pacientov čiastkové a u 3-14% jednoznačné príznaky hypochondrie. Na rozdiel od ostatných somatogénnych porúch, vyskytujúcich sa prevažne u žien, má hypochondria približne rovnaké zastúpenie medzi mužmi i ženami. No ani v tejto otázke sa odborné kruhy nevedia jednoznačne zhodnúť. Niektoré údaje dokonca hovoria o výrazne zvýšenom počte prípadov hypochondrickej poruchy pri mužskom pohlaví.

Autor: Lea Sobotová, SMEženy, 34/2007