Svet polície je stále vnímaný skôr ako doména mužov. Myslíte si, že je to v čase, keď už ženy bežne vykonávajú mnohé údajne typicky „mužské“ povolania, stále opodstatnené?
Keď porovnám obdobie, keď som s prácou na polícii začínala, so súčasnosťou, myslím, že dnes už tabuizovanie tohto povolania pre ženy neexistuje. Táto práca už nie je doménou mužov. Iste, je fyzicky aj psychicky náročná a vyžaduje zdatnosť a odbornosť napríklad v služobnej príprave – streľbe, preto sa zdá, že muži ju zvládnu ľahšie. Na druhej strane žena dokáže byť pri mnohých činnostiach razantnejšia a precíznejšia.
Museli ste dlho rozmýšľať, či prijmete funkciu náčelníčky mestskej polície?
Pred nástupom na mestskú políciu som pracovala na pozícii, na ktorej som stála pri zrode nadrezortného koordinačného orgánu vlády SR na kontrolu drog. „Rozbehnúť“ takúto inštitúciu, projekty, neustále vytvárať množstvo rôznych podkladov – v tomto smere som cítila, že po ôsmich rokoch už potrebujem zmenu. Bol to prirodzený vývoj. Takže, keď prišla možnosť viesť mestskú políciu, považovala som ju za šancu, ktorú treba využiť. Samozrejme, že som zvažovala za a proti, ale bola to výzva. Problematiku som poznala, rodina ma podporovala, takže som sa vrhla do práce a myslím, že som spravila dobre.
S akými reakciami ste sa zo strany kolegov najčastejšie stretávali, keď ste na tento post nastúpili?
Myslím, že ma prijali profesionálne. Aj keď s názormi kolegov – mužov som sa na začiatku hneď nestretla, skôr som vnímala ich pohľady. Dá sa povedať, že v prvých okamihoch boli dosť rozpačití, prekvapení a možno zvedaví, kto to medzi nich prišiel. Keď ma primátor uviedol do funkcie, chvíľku som aj ja mala zvláštne pocity, ale veľmi rýchlo opadli. Uvedomila som si, že táto práca nie je o pocitoch, ale o tom, ako ju budem vykonávať. Dnes sa snažím skĺbiť určitú prísnosť, dôraz na dôsledné plnenie úloh, ale aj sociálny a ľudský rozmer, ktorý k mojej práci jednoznačne patrí. Keď napríklad kontrolujem prácu policajnej hliadky v teréne, som nekompromisná. Ale mimo pracovných povinností sa zvyknem s kolegami aj voľnejšie porozprávať. Veľakrát sa so mnou prídu poradiť aj o iných než pracovných veciach.
Čo vás vlastne k polícii priviedlo?
Najviac ma asi motivovalo rodinné prostredie. Otec sa venoval trestnému právu, bol kriminalista. Mal veľmi rozsiahlu knižnicu a vždy som si na túto tému rada niečo zaujímavé prečítala. Polícia ma lákala. Možno v tom bol aj akýsi moment rebelantstva. Vyštudovala som vtedajšiu strednú ekonomickú školu, ale chcela som robiť niečo úplne iné než moje spolužiačky. Samozrejme, že som sa nestretla s pochopením ani zo strany najlepších kamarátok.
Ale otec vaše plány asi schvaľoval...
Veru nie. Chcel, aby som sa realizovala v oblasti práva, napríklad ako sudkyňa. Ale presadila som si svoje. Vyštudovala som policajnú akadémiu a v štúdiu práva som pokračovala štátnou rigoróznou skúškou na právnickej fakulte. Keď otec videl, že som spokojná a v práci som sa našla, bol spokojný aj on. Možno práve to, že mi rodičia napokon pri mojom rozhodovaní nechali voľnú ruku, ma viedlo k tomu, ako som vychovávala neskôr svojho syna.
Takže ste sa nesnažili, aby išiel vo vašich šľapajach?
Nie. Odmalička mal dosť vyhranené záujmy, bol veľmi vnímavý a vedel, čo chce v živote dosiahnuť. Vyštudoval vysokú školu ekonomickú a lákala ho diplomacia. Snažil sa v tejto oblasti získavať prax už ako študent a dnes pracuje ako konzul v Malajzii. Vždy sme mali kamarátsky vzťah. Možno aj preto, že je to môj jediný syn. Citlivo vníma napríklad negatívne prejavy, ktoré sa voči mne v médiách občas objavia. Obvykle sa vďaka časovému posunu k správam na internete dostane skôr ako ja, a hneď mi ešte v noci telefonuje, aby som si to pozrela. Veľmi ma v mojej práci podporuje a ja jeho tiež. Často mi hovorí: „Vieš, mami, ja som presne taký istý ako ty, takže si nemáme vôbec čo vyčítať.“ (smiech)
Ovplyvnila vás ako matku aj problematika drog, s ktorou ste dlhý čas pracovali?
Týmto aktivitám som sa venovala presne v čase, keď syn študoval na strednej a vysokej škole. Bol takým „tichým“ pozorovateľom, ale často sme o tejto téme veľmi otvorene hovorili. Rozprávala som mu o životných osudoch, s ktorými som sa v praxi stretla, o tragédiách, ktoré drogy spôsobujú. Všetci rodičia by si mali nájsť čas otvorene sa s deťmi o tejto problematike porozprávať. Netreba sa spoliehať na to, že ich rodiny sa práve táto téma netýka a že im sa niečo podobné nemôže pritrafiť.
Zbrane a uniformy
K policajtom patria aj zbrane. Zvyknú dámy – policajtky využívať okrem tých ozajstných aj niektoré typicky ženské zbrane?
Ženy dokážu byť nekompromisnejšie než muži a nepotrebujú toľko o probléme debatovať. Policajt, či už žena, alebo muž, však musí byť aj dobrý psychológ. Za mnou do úradu často chodia ľudia s problémami, chcú so mnou o nich hovoriť, poradiť sa, niekedy posťažovať, riešiť rôzne záležitosti. Každého z nich najskôr musím vedieť odhadnúť, „otypovať“ už pri prvom kontakte, aby som vedela, ako sa mám k nemu správať. Občas sa vyskytnú aj rôzne verbálne útoky a mohli by sa k nim pridať aj fyzické. Nie každému musím byť sympatická. U policajtiek však zohráva pri prístupe k ľuďom dôležitú úlohu najmä asertivita s veľmi vhodným doplnkom – profesionálnym úsmevom. To je účinná a osvedčená „ženská zbraň“.
A aký máte vzťah ku skutočným zbraniam?
Zbrane k polícii jednoducho patria. Nedá sa povedať, že by som k nim mala nejaký špeciálny vzťah. Beriem ich ako nevyhnutnú súčasť pracovnej výbavy. Ale mám aj svoju malú zbraň a boli časy, keď som sa streľbe venovala intenzívnejšie. Aj so synom sme často chodievali na strelnicu.
K mestskej polícii patria aj kone. Zvyknete na nich jazdiť aj vy?
Občas si zájdem zajazdiť do klubu. Na našich policajných koňoch som zatiaľ nesedela, ale musím si to čo najskôr vynahradiť. Kone sú skvelé zvieratá. Mám pred nimi obrovský rešpekt, ale vždy sa v ich spoločnosti aj skvele uvoľním. Ak som niekedy v práci psychicky vyčerpaná, zoberiem balíček mrkvy a idem koníky nakŕmiť a uvoľniť sa pri nich. Vôbec sa nečudujem, že k nim naše policajtky – jazdkyne tak inklinujú. Dokážu človeku výborne odbúrať stres.
Nevyhnutnou súčasťou vašej policajnej výbavy je uniforma. Ako sa v nej cítite?
Ako v ktoromkoľvek inom oblečení. Nezamýšľam sa nad tým, či mám na sebe uniformu, alebo niečo iné. Aj keď možno v nej vyzerám príliš prísne. V rovnošate si ma ľudia na ulici asi viac všímajú. Je to pre nich zaujímavé, i keď často mnohí nevedia, aká uniforma to vlastne je, a zamieňajú si ma napríklad s pilotkou (smiech).
Koľko druhov uniforiem majú dámy – policajtky k dispozícii?
Jeden druh, ale nedávno nám k nej pribudli napríklad elegantné klobúčiky a najmä v letnom období môžu moje kolegyne využívať sukne. Ale myslím, že nohavice sú v službe väčšinou pohodlnejšie.
Policajti sa musia udržiavať v dobrej kondícii. Ako si ju udržiavate vy?
Napríklad plávaním. Chodíme s manželom na plaváreň a často sa k nám pridá syn, ak je práve na Slovensku. Kupuje nám permanentky a keď po dlhšom čase príde domov a zistí, že sme ich príliš často nevyužívali, hneď sa nad nami pohoršuje a karhá nás (smiech). Celá rodina tiež lyžujeme a ja rada jazdím na kolieskových korčuliach.
Stále k dispozícii
Vaše povolanie si vyžaduje disciplínu. Čo ak máte náhodou všetkého plné zuby? Môžete aj vy dať občas najavo, že ste napríklad unavená a nemáte chuť niečo riešiť?
Nikdy som také niečo najavo nedala. Moja vnútorná disciplína mi to nedovolí. A okrem toho – táto práca ma naozaj baví a v podstate ju ako prácu ani neberiem. Moji kolegovia vedia, že chcem o všetkom vedieť. Hneď po nástupe do funkcie som im povedala – som vaša náčelníčka a pracovne som k dispozícii 24 hodín denne. A tak to aj funguje.
Takže k vašim typickým vlastnostiam patrí aj zvedavosť...
Áno, ale profesionálna zvedavosť. Skôr by som to asi nazvala záujmom o problematiku. Mnohé prípady a problémy, ktoré sa u nás začnú riešiť, sa napokon dostanú ku mne, preto je dobré, keď mám o všetkom prehľad hneď od začiatku.
Čo na vašej práci považujete za najťažšie?
Keď sa stretnem s človekom, ktorý porušil alebo obišiel zákon, ale neprizná si to. Mnohí ľudia si nechcú priznať, že porušujú pravidlá. Radi sa uvoľnia a radi ich obchádzajú. A to ma vždy zaráža. Pretože ja keď rozbijem pohár alebo vylejem mlieko, nepoviem, že to urobil niekto iný. Takže ďalšou vlastnosťou, ktorá sa mi pri práci veľmi zíde, je trpezlivosť. Niekedy si vyžaduje naozaj dosť času dokázať, že zákon skutočne porušený bol.
Váš manžel bol policajným prezidentom, vy ste náčelníčkou mestskej polície. Kto zastáva „vedúcu pozíciu“ u vás doma?
Naše manželstvo je veľmi vyrovnané a pohodové. Vzhľadom na našu profesiu si vždy máme čo povedať, aj keď v práci som väčšinou taká vyťažená, že doma už o nej ani nemám chuť rozprávať. Môj manžel je skvelý muž a výborný partner. Moje prípadné nočné pracovné telefonáty alebo kontroly v teréne ho netrápia. Je tolerantný a ešte k tomu aj dobre spí (smiech).
Vy toho asi veľa nenaspíte, keď ste kolegom k dispozícii aj v noci...
Ale áno. Som už vycvičená. Spím dobre, ale keď zazvoní telefón, veľmi rýchlo sa dokážem prebrať a riešiť pracovné záležitosti.
Máte predstavu, akým smerom by sa vaša kariéra mohla ďalej uberať?
Nehovorím, že by som nad zaujímavou ponukou neuvažovala, ale momentálne som tu spokojná. Mám skvelú dynamickú prácu, v ktorej nehrozí žiadny stereotyp, takže nemám pocit, že by som potrebovala skúšať niečo nové.
Nelákala by vás napríklad pedagogická práca na policajnej akadémii?
Vidíte, to je dobrý nápad. Nad tým asi začnem uvažovať.
A ak by ste si mali vybrať nejaké úplne odlišné, „bežné“ povolanie, čo by to mohlo byť?
Možno by som sa realizovala v mimovládnom sektore alebo pri tvorbe bezpečnostných predpisov. Takže by sa to aj tak krútilo okolo podobnej problematiky... Veľmi rada napríklad pečiem, ale cukrárka by zo mňa určite nebola. Zvyknem robiť len jednoduché koláče, žiadne zložité torty (smiech). Je to pre mňa relax. Niekedy pečiem aj o jedenástej večer a manžel sa len čuduje, ako to všetko stíham. Ale aj tak väčšinou pri pečení zase rozmýšľam o práci.
Zuzana Zajacová (51)
Narodila sa v Bratislave. Absolvovala vysokoškolské štúdium v odbore právo. V oblasti štátnej správy pracovala najmä na úseku prevencie kriminality a inej protispoločenskej činnosti. V rokoch 1975 – 2003 pôsobila na rôznych úrovniach riadenia v rámci Policajného zboru a Ministerstva vnútra SR. Stála pri zrode poradného orgánu vlády SR na riešenie drogovej problematiky a Protidrogového fondu. V súčasnosti riadi Mestskú políciu hlavného mesta SR Bratislavy. Je vydatá, má dospelého syna, ktorý pôsobí v diplomatických službách.
Autor: Zuzana Zajacová, SMEženy, 31/2007
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
