Súrodenci. S nimi či bez nich?

V súčasnosti mnohé rodiny nemajú rodokmeň, ktorý sa podobá rozvetvenému stromu s bohatou korunou, ale skôr popínavej rastline, keď rodičia – jedináčikovia majú jedno dieťa. Zdá sa, že v spoločnosti sa štandardným modelom rodiny stáva mama, otec, dieťa. Dlho sa jedináčikom pripisovali negatívne vlastnosti ako sebeckosť a rozmaznanosť, neschopnosť vcítiť sa do pocitov druhého alebo prílišná závislosť od rodičov. Nie sú to však predsudky, že jedináčikovia sú rozdielni, podľa toho, ako sú vychovaní? „Áno, slovo jedináčik sa niekedy používa skoro ako pejoratívum. Treba však vychádzať z toho, že aj byť jedináčikom má svoje výhody,“ hovorí psychologička Tatiana Rusnáková.

„Sú oblasti, v ktorých je jedináčik vďaka svojej pozícii omnoho zručnejší ako iné deti. Jeho nevýhodou môže byť, že má menej skúseností so vzťahmi k rovesníkom, keďže nemá súrodencov, ale zato lepšie komunikuje so staršími a s mladšími. Sú to ľudia, ktorí sú obvykle zodpovední, majú vysoké ambície, ďalej to dotiahnu.“ Vymenované vlastnosti majú jedináčikovia často spoločné s prvorodenými deťmi, ktorým rodičia, samozrejme, venujú maximum pozornosti. „Keď neviete, či robíte niečo dobre, alebo zle, tak si dávate veľký pozor. Takže výchova prvorodeného je často tabuľková, systematická, obozretná a dieťa nadobudne presne tieto zručnosti.“

Už nie si sám
Čo sa však stane, keď k prvému dieťaťu pribudne súrodenec? Rodičia sa po príchode bábätka obávajú hlavne žiarlivosti prvorodeného, ale ten môže reagovať aj neistotou a menšou sebadôverou. Dieťa môže mať pocit, že ho nový člen rodiny oberá o rodičovskú lásku, o čas s mamou a otcom. V psychológii sa tento proces nazýva detronizácia, čiže zbavenie trónu. Ako sa dá zmierniť bolestivosť tejto fázy, keď malý princ alebo princezná prichádza o svoju privilegovanú pozíciu? „Všetko závisí od rodičov, či bude tento proces dlhý, alebo bolestivý,“ uvádza psychologička. „Vedia to komplikovať tým, že sa novonarodenému venujú viac a tým prvorodené dieťa stráda. Ideálne je, keď je primerané prerozdelenie pozornosti.

Dieťa si musí zvyknúť, že je v pozícii, keď pribudol súrodenec. Nie je to príjemné obdobie, ale dieťa ním musí prejsť.“ O prvorodených sa hovorí, že si lepšie rozumejú s otcom ako s matkou. Môže to byť spôsobené tým, že keď sa narodí druhé dieťa, ktoré je fixované a odkázané na mamu, prvorodený si vyberá rodiča, ktorého si vie „uzurpovať“. „Nedá sa to generalizovať,“ pripomína Rusnáková. „Situácia môže nastať aj vtedy, keď si napríklad otec prial chlapca a ten je prvorodený. Vo všeobecnosti sa však dá povedať, že keď sa do rodiny narodí druhé dieťa, tak si ho „obsadí“ matka, ktorá sa mu musí venovať, a prvé dieťa si vyberie druhého rodiča, ktorý je voľný.“

Druhý z troch
V prípade, že sa zo súrodeneckého dua stane trio, ocitá sa prostredné dieťa v náročnej situácii. Zdá sa, že je to najkomplikovanejšia z rodinných konštelácií. Má pred sebou vzor najstaršieho, ktorý býva šikovný, ambiciózny a „pod sebou“ najmladšieho, ktorý je možno rodinným maznáčikom, a rodičia sa mu najviac venujú. Má to prostredný najťažšie? „Každá súrodenecká konštelácia má svoje výhody a nevýhody. Pre všetky deti podľa poradia narodenia existujú odporúčania ako ich vychovávať alebo s nimi vychádzať,“ namieta psychologička. „Pre prostredných je typické, že vedia vyjednávať alebo spolupracovať s ostatnými, keď nastane nejaký konflikt. To, že bývajú menej závislí od rodičov, môže byť pozitívum aj negatívum. Odchádzajú z domu buď preto, lebo sú najsamostatnejší, ale môže to byť aj preto, lebo sú nespokojní.“ Mohlo by sa zdať, že najlepšiu situáciu majú najmladší. Majú dvoch milujúcich rodičov a jedného alebo viacerých súrodencov, ktorí, ak je medzi nimi veľký vekový rozdiel, tiež môžu vystupovať ako ochraňujúci a opatrujúci dospelí. Ale prehnaná opatera má tiež svoje tienisté stránky. „To, že sú neustále zahŕňaní pozornosťou a výhodami od rodičov, môže mať za následok, že nemusia vedieť dobre fungovať v reálnom svete. Stáva sa, že vždy túžia po uznaní.“

Miláčik rodiny
Pre najmladších, ktorí možno aj vyrastajú ako rozmaznaní benjamínkovia, sa odporúča, že by im vhodným partnerom mohol byť prvorodený, pretože si pravdepodobne budú povahovo vyhovovať. Psychologička vysvetľuje, či existujú aj iné kombinácie, ktoré by mohli pomôcť fungovaniu partnerských vzťahov. „Ľudia si určite týmto spôsobom nehľadajú partnerov, je to skôr, že sa nájdu podvedome, lebo spolu vedia vychádzať. Aj v rodine k sebe inklinujú najstaršie a najmladšie dieťa, pokiaľ sú tam splnené charakteristiky vekového odstupu.“ Rozdiel v dátume narodenia je natoľko rozhodujúci, že vlastne môže zmeniť poradie súrodencov, v ktorom sú vnímaní v súrodeneckej konštelácii. „Keď je totiž medzi súrodencami väčší vekový rozdiel ako päť rokov, tak sa to berie ako keby vznikla ďalšia rodina. Napríklad, keď je veľký rozdiel medzi druhým a tretím dieťaťom, tak prví dvaja zostávajú prvorodený a druhorodený a tretie dieťa sa chápe ako jedináčik alebo prvorodený.“

Spolužitie s jedináčikom
Aj na partnerské spolužitie sa dá pozrieť cez optiku rodiny, z ktorej partner pochádza. To, ako sa správa a reaguje, je do istej miery ovplyvnené tým, v akej súrodeneckej konštelácii vyrástol. Túto tézu potvrdzuje aj Tatiana Rusnáková, ktorá ju vysvetľuje na príklade žiaka a učiteľa. „V mojej štúdii, ktorá je určená hlavne učiteľom, spomínam aj to, že ak má učiteľ konflikt s dieťaťom, bolo by dobré, keby sa zamyslel, či problém nemôže byť v jeho vlastnej rodinnej konštelácii. Napríklad učiteľ je ako prvorodený naučený byť zodpovedný a nedokáže pochopiť dieťa, ktoré sa buď stále predvádza, alebo je lajdák. Je to možno najmladší, ktorý si myslí, že všetko získa šarmom alebo je to druhorodený rebel.“

Ľudia, ktorí majú za partnera jedináčika, ale sami pochádzajú z viacdetných rodín, majú niekedy skúsenosť, že sú uzavretí a že sa v partnerstve neradi zverujú s pocitmi. Pramení to vraj z toho, že sa jedináčikovia v detstve hrali sami a nie sú zvyknutí sa konfrontovať s inými, že si nechávajú veci pre seba. „Nemyslím si, že jedináčik sa rovná introvert. Introverzia je do istej miery daná výchovou a čiastočne aj dedične. Je to individuálne, podľa toho, v akej rodine jedináčik vyrastá,“ vyvracia psychologička. „Poznám jedináčikov, ktorí sú introvertní, ale aj takých, ktorí sú extroverti. Závisí to napríklad od toho, ako rodičia vedia komunikovať s dieťaťom, ako sa zapája do sociálnych situácií alebo či vie fungovať v kolektíve. Ale stáva sa, že jedináčikovia, či už deti, alebo dospelí, sa cítia osamelí. To však nevylučuje, že sa nevedia podeliť so zážitkami.“

Učiť sa na vlastných deťoch
Každé dieťa je, pochopiteľne, indivíduum, ktoré si vyžaduje samostatný, vnímavý prístup, odhliadnuc od toho, či má, alebo nemá súrodencov. Stačí, keď sa rodičia spoliehajú na vzory z rodiny a svoj inštinkt, alebo by sa mali vzdelávať v otázkach výchovy? „Je ideálne, keď sa rodičia zaujímajú aj o to, čo hovoria knihy, aká je teória. Opačná strana mince však je, že sú aj odborné knihy, ktoré sa navzájom vylučujú,“ konštatuje psychologička. „A, samozrejme, rodič sa stáva rodičom až v praxi. Čítanie literatúry je fajn, ale prax vždy prinesie niečo, čo rodič musí riešiť aktuálne.“ Často sa stáva, že prídu do poradne rodičia, ktorí majú dve – tri deti, všetky vychovávajú vo svojich očiach rovnako a každé z nich je iné. Majú potom výčitky, že jedna z ratolestí sa vymyká priemeru. „Keby mali viac informácií o súrodeneckých konšteláciách, tak by viac chápali rodinnú dynamiku a boli by pokojnejší. Môže sa stať, že z troch detí je to prostredné rebelantské, hlavne ak je tam malý vekový rozdiel, a rodičia to nechápu. Čím viac na dieťa tlačia, tým viac odporuje. Keby vedeli, že už samotná pozícia ovplyvňuje povahu dieťaťa, nie iba výchova, tak by to bolo veľké plus.“

Patchworková rodina
Ako fungujú súrodenecké vzťahy s nevlastnými súrodencami? Dá sa to porovnať s bežnou rodinou alebo tam fungujú iné mechanizmy? „Dieťa získava charakteristiky aj s ohľadom na poradie, v pôvodnej rodine do veku asi päť – šesť rokov. Vtedy sa u dieťaťa vytvára vnímanie sveta a teda aj poradia v rodine. Takže, keď sú deti staršie, vytvorenie novej rodiny na nich až tak nevplýva. V komplexnej rodine sa stretnú v pozícii, v ktorej sú (napríklad prvorodený), a nemenia ju podľa veku,“ odpovedá psychologička Tatiana Rusnáková.

Do puberty jedináčikom
Jana Šoóšová (28), študentka medicíny
„Môj brat Bruno sa narodil, keď som mala 13 rokov. Neviem, či sa brat iba tak ,podaril‘, myslím, že bol plánovaný (smiech). Dovtedy som však nemala klasickú ,jedináčikovskú‘ výchovu. Chodila som do táborov a vyrastala som s bratrancami a so sesternicami. Dve z nich bývali blízko, takže sme spolu trávili veľa času. Ani spolužiaci v škole ma nevnímali ako jedináčika, ktorý sa nevie deliť. Keď sa mal brat narodiť, rodičia sa so mnou veľa rozprávali, pripravovali ma na to, že s ním budú aj starosti. Vedela som, že aj ja budem mať povinnosti. Napriek tomu, že ja už som bola tínedžerka, tak zmena nebola až taká veľká. Nemusela som sa s ním deliť o izbu – najprv spal v rodičovskej spálni a potom mal vlastnú izbu. Nikdy sme nežili v rôznych svetoch, vedela som sa naladiť na jeho hry. Naďalej bývame spolu s rodičmi a v tomto veku sme sa ešte viac zblížili. Ale nikdy sme vlastne nemali obdobie, keď sme sa nemohli vystáť. Občas sa mi s niečím zdôverí, čo by možno nepovedal rodičom. Rozprávame sa hlavne o veciach, ktorého ho bavia, napríklad o hudbe. Myslím si, že keď už sme spolu prekonali pubertu, tak nám dobrý vzťah a kamarátstvo vydržia. Chcela by som mať dve deti, najlepšie tak, ako sme my, najprv dcéru a potom syna, ale nie s takým veľkým vekovým rozdielom (smiech).“

Škôlka je tréningovým miestom
Mária Vojtová (26), učiteľka v MŠ, psychologička
„Nie som veľkou zástankyňou poznámok typu - no jasné, jedináčik. Na vývin vlastností a schopností dieťaťa vplýva príliš veľa rôznych premenných na to, aby sme na základe jednej z nich poskladali celú osobnosť dieťaťa. Ale určite sa stáva, že niektoré deti sa oveľa viac približujú prototypom vyplývajúcim z pozície v rodine. Podľa mojich pozorovaní napríklad starší súrodenci (predovšetkým dievčatá) prejavujú zvýšenú pozornosť voči mladším deťom a bývajú zodpovední, mladší súrodenci sú submisívnejší a prispôsobivejší, jedináčikovia majú radi pozornosť. Charakteristiky, ktoré sa zvyknú spájať s jedináčikmi, vyplývajú z nedostatku príležitostí dieťaťa konfrontovať sa s rovesníkmi – dieťa má jednoducho svoju pozíciu istú, nemusí s nikým súperiť, porovnávať sa. V takomto „bezkonkurenčnom“ prostredí však môžu vyrastať aj deti s oveľa staršími či oveľa mladšími súrodencami. Aj z vlastnej skúsenosti viem, že také dieťa na seba často púta pozornosť a v kolektíve detí si ťažšie hľadá svoje miesto. Chce sa presadiť, ale nie vždy si dokáže získať priazeň ostatných detí (v rodine získava skôr sociálne zručnosti dôležité pri komunikácii s dospelými). Ťažko prežíva prehru, ale zároveň nie je zvyknuté bojovať o prvé miesto. To všetko môže vytvárať aj dojem rozmaznanosti.

Zároveň však poznám jedináčikov, ktorí takúto predstavu nespĺňajú, a tu hrá hlavnú úlohu rodičovská výchova. Problém s integráciou jedináčika môže nastať, ak je škôlka pre dieťa prvým stretnutím s rovesníkmi. Vtedy si môže ťažšie zvykať na stratu svojej výlučnej pozície, ktorú poznalo z rodiny. Preberá novú sociálnu rolu, ale potrebné zručnosti na jej zvládnutie ešte nemá. Škôlka je však práve takým tréningovým miestom, kde si deti môžu nacvičovať správanie v nových sociálnych situáciách - submisívnejší sa učia presadiť, vodcovia krotiť svoju dominanciu a jedináčik poznáva, ako sa deliť o pozornosť. Každé dieťa sa musí v škôlke prispôsobovať – iným deťom, režimu, prostrediu. Deti so súrodencami skôr chápu pravidlá v skupine – deliť sa o hračky, čakať na pomalších, pomáhať si. Taktiež sa ľahšie zapájajú do spoločných činností. Už pred škôlkou vedia, že treba rešpektovať potreby druhých. Môžu byť empatickejší - starší súrodenci sa chcú často starať o mladšie deti (i keď doma to vôbec platiť nemusí), mladší zasa bývajú akýmisi zrovnávačmi sporov. Podľa mojich skúseností škôlka súrodencov skôr zbližuje. I tí, ktorí sa vraj doma hádajú, držia v škôlke spolu. Kým doma sa musia vymedziť voči sebe navzájom, v škôlke si budujú svoju pozíciu medzi ostatnými deťmi a súrodenec môže byť pre nich istotou a oporou. Starší sa často pasujú za ochrancov a mladší sa ochotnejšie nechávajú viesť. Na ,cudzom‘ území je výhodnejšie spolu-pracovať, a to inštinktívne chápu aj deti.“

Ako to vidíte vy?
Podľa výsledkov internetovej ankety si 58,5 % respondentov myslí, že väčšina jedináčikov je rozmaznaných. S ich názorom nesúhlasí 39,6 % opýtaných, ktorí odpovedali, že jedináčikovia nie sú rozmaznaní, ale je to predsudok. Tí, ktorí si myslia, že jedináčikovia majú typické vlastnosti, tak vymenovali sebeckosť a sebaistotu. 48 % ľudí, ktorí vyrástli ako jedináčikovia, chýbali súrodenci. 41 % odpovedalo, že im súrodenci nechýbali, ale chcú mať viac ako jedno dieťa. Ak majú jedináčikovia problém vo vzťahu, tak preto, že sa nikdy nemuseli deliť.

Na koho sa usmialo šťastie
Do ankety sa zapojilo 2237 respondentov. Výherkyňou dámskeho parfumu Spirit značky Antonio Banderas je Mária Gašparová.
Hlasujte a vyhrajte
Stačí, ak na www.zena.sme.sk  vyjadríte v krátkej ankete svoj názor a môžete získať exkluzívny značkový parfum.

Autor: Saša Petrášová, SMEženy, 34/2007