Monika Haasová: Nie som materiálne založená

Mali ste osemnásť, keď ste po prvý raz v rámci workshopu navštívili Amsterdam. Následne ste do Holandska začali cestovať pravidelne, pričom ste na Slovensku mali zázemie, dostatočné množstvo pracovných ponúk. Lákalo vás niečo nepoznané?
Mala som tu naozaj všetko. No bolo pre mňa dôležité ísť dopredu umelecky, ľudsky a aj s určitou samostatnosťou. Nikto ma tam nepoznal, musela som si všetko vybudovať úplne nanovo. Prirodzene, pomáhali mi tam blízke duše, no aj tak väčšina práce zostávala na mne. Rozhodnutie bolo dobrovoľné a nepadlo z večera do rána. Intenzívne som korzovala medzi Amsterdamom a Bratislavou asi dva roky, keď som sa stále učila nové veci. Nielen tanec, choreografiu, ale aj réžiu, dramaturgiu, produkciu. Až potom som sa definitívne rozhodla študovať na Škole pre rozvoj nového tanca, čiže Vysokej škole umenia.

Aké boli vaše začiatky?
Mala som pocit, že ako študentka musím cez všetko prejsť a všetko zvládnuť. Robila som najrozličnejšie práce od predávania v africkom obchodíku cez upratovanie po prácu v reštaurácii. Dokonca som pracovala aj načierno, keďže v tom čase sme ešte neboli v Európskej únii. Navyše som mala pocit, že nemôžem pracovať iba preto, aby som zarobila peniaze, ale aj preto, aby som spoznala prácu bežných ľudí. Okrem toho všetkého som pripravovala školské predstavenia, zapájala sa do rôznych projektov. Zároveň človek musí byť fyzicky zdatný, málo spáva, každý mesiac mení podnájom, lebo nič nie je stabilné. Keď má človek devätnásť, berie to ako dobrodružstvo. Po dvoch rokoch bolo toho veľa fyzicky, psychicky a aj finančne. Prerušila som štúdium.

Čo nasledovalo?
Priniesla som do Bratislavy tri predstavenia a spolupracovala na ďalších projektoch.
Nakoniec ste však vyštudovali u nás pomerne málo známy divadelný odbor mime, fyzické, vizuálne a priestorové divadlo v najširšom zmysle slova. Je to relatívne mladá disciplína.

Ako ste sa k nemu dostali?
Študovala som tanec a choreografiu, no často som počula o svojej tvorbe, že je mime. Začala som sa zaujímať, čo to vlastne je. Ide v podstate o vizuálne, pohybovo výrazové, absurdné divadlo, kde môžete nájsť prvky akrobacie, tanca, jogy, bojového umenia, spevu, textu. Nikdy však nespadá do baletu alebo do moderného tanca.
Zároveň nás učili byť nielen hercom, ale aj režisérom a manažérom, jednoducho ovládať celý divadelný mime balík. Je to síce drina, ale dnes už fungujem vo viacerých projektoch, v ktorých som si mohla vyskúšať všetky pozície. Pre istotu však dodávam, že nehovoríme o pantomíme.

Umenie v zahraničí
Je jednoduchšie presadiť sa umením v Holandsku ako na Slovensku?
Je to zložité. V Amsterdame však existujú produkčné domy, ktoré vás zastrešujú a ak im predložíte menší projekt, dokážu vám naň poskytnúť peniaze. Prirodzene, predchádza tomu perfektne vypracovaný návrh. Je to pomoc pre umelcov. V jednom takom dome som zastrešená aj ja ako režisérka. Ak sa však človek veľmi upíše nejakým inštitúciám, stratí chuť, zábavu a inšpiráciu pracovať, lebo sa umenie stane len produkciou na konzumáciu. Takže teraz mám aj čisto vlastné komorné Trio Olga v štýle dvadsiatych rokov, ktoré je pre mňa zábavou a zároveň ma inšpiruje. Trio Olga sa tento rok stretne s Funny Fellows pri uvedení spoločného večera pod názvom Fox. Bude mať premiéru na Slovensku aj v Holandsku. Jednoducho, financie si človek musí nejako rozumne vykryť. Napríklad spolupracovať na väčšom projekte a potom si robiť niekoľko „svojich“ menších. Umelec je neistá pozícia. Tu sa to rieši dabingom či stálym angažmán. Čiže nejakou istotou. V Amsterdame som naposledy aj učila. Keď človek nájde všetky úlohy, ktoré môže robiť, ľahšie sa uplatní.

Umelec ako neistá pozícia. Zamýšľate sa nad založením si rodiny?
Prirodzene. Páči sa mi mať rodinu. Určite to mám geneticky zakódované. Mám vynikajúcu rodinu, kde babička je naša kapitánka pluku. Rodinu drží pokope. Zárodok mám naozaj dobrý a kvalitný. (Smiech.)

Už viete aj kedy?
Je pre mňa úplne neprípustné rozmýšľať do budúcna. Nie som materiálne založená. Nerada niečo vlastním. Cítim sa tak slobodnejšie. Veľa cestujem, čiže peniaze, ktoré by mohli byť na super gauč, investujem do ciest.

Ale priateľa máte.
Mám. (Smiech.)

Ako často chodíte na Slovensko?
Každé dva, tri mesiace som tu. Nezvládla by som pocit odcudzenia sa od svojich najbližších. Zrazu by sme si nemali čo povedať, naše životy by boli diametrálne rozdielne. Snažím sa udržiavať živé kontakty najmä s rodinou, ale aj s priateľmi.

Čím sa vám Amsterdam prihovára?
Po pol roku by som vedela odpovedať na túto otázku. Dnes už musím veľmi rozmýšľať, aby som vedela povedať, čím ma vlastne oslovuje. Je to akoby ste sa pýtali, čo mi hovorí Bratislava. Myslím si, že zaujímavý je najmä pre turistov a ľudí, ktorí tam práve prišli. Bola som však s predstavením v Berlíne a zistila som, že toto mesto je ešte slobodnejšie ako Amsterdam. Samozrejme, myslím tým voľnejšie k umeniu, nie k drogám a podobne. Amsterdam si dnes trošku namýšľa, čo je, lebo dostal množstvo spätných väzieb. Napriek tomu je pre mňa stále veľmi inšpiratívny.

Spomínate drogy. Ako samotní Holanďania vnímajú legalizáciu drog?
Sadnúť si na kávu a dať si marihuanu je skôr pre turistov. Holanďania sú v týchto otázkach dosť striktní aj rozvážni, preto si môžu dovoliť legalizáciu drog. Nehrozí im, aby drogám podľahli. Keby sme na Slovensku otvorili coffee shopy, polovica Slovákov by to neprežila. Rozšírený je tam skôr alkohol.

Pred dvoma týždňami sa konala veľká gay party. Boli ste sa pozrieť?
Prechádzala priamo popod moje okná, tak som si dala do uší štuple. (Smiech.) Bývam totiž priamo v centre mesta a popod okná mi tečie kanál, po ktorom plávajú gay lode. Túto šou som videla každé leto. Možno prvé štyri razy ma to celé bavilo a bolo to pre mňa nové. Dnes by som musela vyraziť do ulíc s nejakým gay kamarátom, s ktorým by sme sa zabávali.

Putovanie svetom
Nielen vďaka umeniu, ale aj s chuťou cestovať ste spoznali množstvo krajín. Ktorá vo vás najviac zarezonovala?
Určite Mongolsko. Spravila som z neho aj predstavenie. Je to ako keď dostanete informáciu, ktorú už nikdy v živote nestratíte. Zrazu pochopíte veci, ktoré ste nikdy predtým nevideli. Predstavte si, že idete päť dní na koni bez toho, aby ste videli človeka alebo dom. Je mínus 29 stupňov Celzia večer a vidíte iba zem. Jednoducho nič vám nestimuluje oči, uši. Človek je zvyknutý na svetlá, ktoré svietia, hudbu, ktorú počúva. Potrebuje konzum. Tu sa stotožníte s realitou a veríte tomu, že takto to na zemeguli vyzerá. Najskôr je to priam gýčovo krásne, potom to po piatich dňoch človeka tak unaví, že nevidí nič a zrazu objaví ozajstné farby, akúsi inú podstatu. Prejde do iného pohľadu na svet. Kone idú za sebou. No medzi prvým a posledným je vzdialenosť možno kilometer. Stále však môžete povedať, že idete spolu. Tu, keď máte kamarátku za rohom, necítite, že ste spolu. Priestor oddeľujeme už v hlavách. Jednoduchosť, ktorú ponúka Mongolsko, je úžasná. Tí ľudia zároveň nie sú o nič nešťastnejší alebo šťastnejší ako my. Keď som sa vrátila do bytu v Amsterdame, nechala som si v ňom iba podstatné veci. Nič, čo nie je nevyhnutné, nedokupujem.

Čo ďalšie krajiny?
Pracovne som bola napríklad v Brazílii. Dva mesiace v severnej časti, tretí sme s predstavením lietali po celej krajine. Samozrejme, bolo to fantastické. Je to úplne iná mentalita, spôsob života. V prvom rade ma všetci upozornili, že v žiadnom prípade sa nebude nacvičovať osem hodín, že nám stačia tri. Keď sme si dohodli skúšku o siedmej, herci prichádzali o pol deviatej. Ešte aj na premiéru, ktorá sa začínala o ôsmej, publikum veselo prichádzalo o pol deviatej. Zároveň sa tam stávali veci, s ktorými sa pri predstaveniach u nás určite nestretnem. V jednom mi kolega tĺkol hlavou o stenu. Je to technicky tak pripravené, že to pôsobí akoby ma naozaj bil. Z publika sa zrazu ozval človek, ktorý začal kričať, prečo sa musia pozerať na takú agresivitu. Pri tej istej scéne ďalší kolega dáva rečnícke otázky do pléna typu: „Videli ste niečo podobné? Videli ste niečo podobné vo svojej rodine, doma?“ Zrazu sa postavila jedna žena a začala: „Áno, ja som to videla.“ Následne spustila trojminútový monológ toho, čo sa jej stalo. Potom si sadla a predstavenie pokračovalo. Jednoducho, spontánnosť.

Vieme však o tom, že ste navštívili aj Afriku. Tá na vás ako zapôsobila?
Bola som tam s kamarátom. Cestovali sme po stopách jeho rodiny. Tak ako v Brazílii, nemajú nič. Len veľkú chuť byť európsky. No je to iba naoko. Vidíte pozliepaný, dreveno-blatový domček a na ňom sú pripevnené ťažké, kovové dvere. Podľa nich to vyzerá lepšie, európskejšie. Zle sa tam spalo, lebo nebola dostatočná cirkulácia vzduchu, no im to neprekážalo. Afričania naozaj veľa vecí robia naoko, ale sú to srdeční, kolektívni ľudia, ktorí sa radi zabávajú. Možno sme mali často pocit, že parazitujú na úkor druhých. No nie je to pravda. Oni fungujú cez seba. Ja žijem z teba, on mi pomôže, potom ja jemu. Je to ako jeden veľký strapec hrozna.

Monika Haasová (30)
sa narodila v Žiari nad Hronom, detstvo prežila v Bratislave. Vyštudovala Štátne bratislavské konzervatórium hudobno-dramatický odbor, päť semestrov Amsterdamskej vysokej školy v odbore súčasného tanca, má za sebou aj štyri roky Mime školy. Na Slovensku sa preslávila ako dieťa v tridsaťdielnom seriáli Bambuľka. Stvárnila množstvo filmových aj divadelných postáv. Dnes sa venuje najmä modernému umeniu. Medzi najznámejšie predstavenia patrí brazílsky projekt Bull Dancing či panamsko-belgicko-holandský projekt Braakland.

Autor: Lea Sobotová, SMEženy, 33/2007