Dominika Cibulková: Mám pred sebou ešte dlhú cestu

Nehnevá vás niekedy, že sa počas letného obdobia presúvate z jedného turnaja na druhý a nemôžete si tak dopriať zaslúžené prázdniny?
To nie, tenis vnímam ako svoju prácu, ku ktorej to prirodzene patrí. Niekedy ma však zamrzí, že na kúpalisku nemôžem byť dlhšie, preto sa snažím užiť si aj trochu vody a slnka vždy, keď na to zvýši čas. V Bratislave však väčšinu dňa trávim trénovaním, či už na kurte, alebo v posilňovni.

V čom nachádzate motiváciu? Niekto by si mohol povedať, že za pol roka máte za sebou úspechov viac než dosť.
Určite ma motivujú ciele, ktoré sme si s trénerom pred časom dali – do konca roka sa dostať v rebríčku najlepších hráčok sveta do prvej päťdesiatky. Métu – byť v stovke – sa mi totiž podarilo splniť už teraz. Myslím si, že mám pred sebou ešte dlhú cestu.

Čo by sa stalo, keby ste sa rozhodli, že chcete mať na dva mesiace pokoj a užívať si leto?
(smiech) Tak to si ani nechcem predstaviť. Odišla by mi kondičná aj tenisová príprava, vypadla by som z kolotoča zápasov, čo je nesmierne dôležité. V tenise stačí, ak vynecháte jeden alebo dva turnaje, prestanete si veriť a rýchlo to ide dolu kopcom. Výkony musia byť stále štandardné. Určite sa niekedy stane, že kamarátom závidím, keď sa idú zabávať a ja nemôžem, pretože na druhý deň ma čaká tréning. No zasa si hovorím, že toto všetko si môžem vynahradiť, keď budem staršia.

Fedcupový zázrak
Asi dlho bude rezonovať váš zatiaľ posledný a najvýraznejší úspech. S čím ste sa na druhý deň po skvelom víkendovom turnaji Pohára federácie proti Srbsku zobúdzali?
S tým, že musím odísť na Oravu za mojím kondičným trénerom na sústredenie (smiech). Inak to bol, samozrejme, veľmi príjemný pocit, keď vás označujú ako vrchol stretnutia. Sama som cítila, že som odviedla veľmi dobrý výkon, získala som si nových fanúšikov. Na druhej strane ma ešte trochu hnevala prehra s Jankovičovou, pretože som bola skutočne iba kúsok od víťazstva. Premýšľala som, čo by to tak bolo, keby som vyhrala.

A čo by to bolo?
Porazila by som tretiu hráčku na svete, čo sa nestáva každý deň. No možno sa to ešte nemalo stať. Možno by som začala lietať v oblakoch a ja som potrebovala ostať na zemi. Vždy sa totiž najlepšie učím z vlastných prehier, podrobnejšie analyzujem chyby, ktoré som spravila, ešte intenzívnejšie cvičím na kondičných tréningoch. Istým spôsobom ma to nakopne, aby som bola ešte lepšia.

Vraj ste srbskú dvojku uštvali, pretože ste pred ňou nemali rešpekt. Je to váš recept na skúsenejšie hráčky?
Keď som začínala hrávať, poznala som najlepšie svetové hráčky z televízie. Potom som prišla na zápas, videla som ich naživo a cítila som sa vedľa nich maličká. Vôbec som si nevedela predstaviť, že by som im vedela vrátiť loptičku, nieto s nimi odohrať zápas. No s tým sa naozaj nedá chodiť na kurt. Naučila som sa, že som rovnocennou súperkou každej hráčky a musím „ísť do nej“ bez rešpektu. Na zápas nastupujem s myšlienkou vyhrať, bez ohľadu na to, s kým hrám.

Asi máte nesmierne pevnú vôľu a bojovnosť – vydržať triapolhodinový zápas s bolesťami, kŕčmi a v takom nasadení.
Asi áno. Prejavovalo sa to už odmala, pretože nikdy som nebola veľký tenisový talent, aj som nižšia, preto mi spočiatku nedávali veľké šance a tvrdili, že tento šport nemusí byť pre mňa ideálny. Mňa však vždy bavil a chcela som seba aj ostatných presvedčiť, že mám na to.

A ste taká aj v bežnom živote?
V tom sa zasa prejavuje moja iná stránka – napríklad doma alebo v škole som dosť lenivá (smiech). Študujem prvý ročník súkromného športového gymnázia, kde mi vychádzajú v ústrety. Viete, ono je to ťažké. Celý rok som na turnajoch, kde je veľký psychický aj fyzický nápor a len ťažko si večer môžem vziať do ruky knihu a učiť sa.

Tenisové prostredie
Po turnaji so Srbskom ste povedali, že Daniela Hantuchová vás konečne začala brať vážne ako hráčku. Predtým vám dala pocítiť niečo iné?
Nechcem to rozoberať, pretože vzťahy medzi hráčkami v tenise sú zvláštne. Nemožno tu hovoriť o veľkých kamarátstvach. Povedala by som len toľko, že som bola rada, že ma Daniela povzbudzovala počas zápasov.

Takže tam cítiť veľkú konkurenciu?
Tenis je šport, v ktorom prevažuje individualita, každý tu bojuje sám za seba, a preto som bola milo prekvapená, že v tomto fedcupovom tíme sme sa vedeli podržať, baviť sa, poradiť si.

Vám také konkurenčné prostredie vyhovuje? Človeka to môže oberať o energiu.
Občas je toho veľa, no na druhej strane to tak musí byť. A ako sa vraví, na kurte sa nedáva nič zadarmo. Som veľmi rada, ak mimo neho máme dobré vzťahy. No hovorím, nikdy to neprerastá do veľkých kamarátstiev. Na kávičku sa nevoláme (smiech).

V januári minulého roku ste začínali na 569. mieste svetového rebríčka, teraz ste na 76. Tušili ste, že pôjdete tak raketovo hore?
Určite to bol veľký posun, pretože som začala hrávať so svojimi tenisovými idolmi a zistila som, že s nimi hrám vyrovnanú hru. Motivovali ma práve úspechy, keď som videla, že práca a energia, ktorú som do toho investovala, sa mi vracajú.

Čomu to pripisujete?
Je to aj vďaka tímu, ktorý mám okolo seba. Či už sú to moji tréneri, ale aj rodičia, ktorí ma nesmierne podporujú. Je to aj v tom, že ma to baví čoraz viac. Určite mám ešte rezervy, napríklad z taktickej stránky. Mám pred sebou ešte dlhú cestu.

Krása na kurtoch
Pod patronát si vás vzala manažérska firma, ktorá spolupracuje s hviezdami ako Martina Hingis či Amélie Mauresmo. Čo si od toho sľubujete?
Mali by komunikovať s firmami, ktoré by ma chceli osloviť do reklám alebo kampaní. Zatiaľ som s nimi podpísala ročnú zmluvu, takže uvidíme. Určite som začala byť zaujímavejšia, keďže som tak rýchlo vyletela do prvej stovky. Tento rok sa mi totiž končia juniorské zmluvy na rakety aj oblečenie, tak som zvedavá, aké budú ponuky.

Mnohí o vás hovoria, že priťahujete pozornosť nielen svojím výzorom, ale aj výkonom. Zahraniční novinári vás prirovnali k Anne Kurnikovovej.
Každému dievčaťu polichotí, keď mu povedia, že priťahuje divákov. Ja tomu nevenujem špeciálnu pozornosť. Nevnímam sa tak, že by som sa teraz musela stále „ofukovať“ a pozerať do zrkadla, aká som krásna (smiech).

Nie je však atraktívny vzhľad skôr na škodu, pretože ľudia ho vnímajú viac ako kvalitné výkony?
Výzor nikdy nie je na škodu, pretože, keď ste dobrý, chodí sa na vás pozerať viac divákov, ste atraktívnejší aj pre usporiadateľov. Má to veľa kladných stránok, len tomu netreba veľmi podľahnúť a spoliehať sa iba na to.

Teraz sa veľmi sleduje, ktorá hráčka má čo oblečené, dvorce niekedy pripomínajú skôr módnu prehliadku.
Aj ja zvažujem, čo si dám na seba. Som rada, keď od sponzorskej športovej firmy dostanem nejaký pekný kúsok, a čakám na to, kedy si ho oblečiem. Keď hrám zle, tak si zasa hovorím, že na tom naozaj nezáleží a bodaj by som to tak mohla vymeniť za to, aby sa mi darilo (smiech).

Vložené investície
Za svoju hru na French Open ste získali takmer 40 000 dolárov, v špičkovom tenise sa vo všeobecnosti točia veľké peniaze. Učíte sa, ako s nimi hospodáriť?
Tak určite, pripravujem sa na časy, keď sa budem musieť o seba postarať úplne sama, pretože zatiaľ ma finančne aj inak podporujú najmä rodičia. Investovali do mňa veľmi veľa a ešte stále sme v mínuse, nevrátila sa ešte ani polovica z ich vkladu. Preto väčšina peňazí ide domov, na trénerov, výjazdy, letenky, hoci, samozrejme, doprajem si aj nejaké drobnosti.

A čo sponzori?
V podstate dodnes nemám nijakého, ktorý by ma podporoval finančne, to všetko je na mojich rodičoch. Mám iba produktových sponzorov.

Koľko vás vyjde ročne sezóna?
Tak to neviem, no najdrahšie sú asi zahraničné výjazdy, turnaje.

A čo Slovenský tenisový zväz?
Nie som jeho súčasťou. Všetko sme si zobrali na vlastné tričko, pretože som neprijala podmienky, ktoré mi ponúkali. Myslím si, že sa ukazuje, že sme si zvolili správnu cestu.

Ešte stále teda nemôžete povedať, že sa tenisom uživíte?
Asi by som sa uživila, keby som nehľadela na predošlé záväzky, ktoré cítim voči rodičom a nesnažila sa im niečo vrátiť. Máme teraz spoločnú kasu.

Často spomínate rodičov. Za úspechom mnohých mladých športovcov vraj stoja práve ambiciózni rodičia. Bolo to tak aj vo vašom prípade?
Skôr to bola úplná náhoda. Mama nešportovala vôbec, otec robil vodné lyžovanie, ktorému som sa venovala v minulosti aj ja, vyskúšala som tiež plávanie. Raz v lete ma rodičia zobrali do tenisového tábora a nejako som sa pri ňom udržala. Oni ma nikdy do ničoho nenútili, chceli iba, aby som robila to, čo ma baví.

Vás bavilo drieť na dvorci, kým iné deti behali po vonku?
Nikdy som nebola ten typ, ktorý by sa chcel blázniť na ihrisku. Nerobilo mi problémy stráviť hodiny pri tenise, pretože ma veľmi chytil.

Veľmi dlho ste pôsobili medzi juniorkami, takže viete hodnotiť. Máme na Slovensku dosť talentov?
Určite máme niekoľko dobrých hráčov, ale nemyslím si, že máme veľké základne.

Preto, že sa tu tento šport nepodporuje?
To neviem, ale príčina je možno aj v tom, že je to veľmi finančne aj časovo náročné a nie všetci sú ochotní sa tomuto športu obetovať. Napríklad môj otec prestal pracovať a venoval sa iba mne. Je to veľmi riskantné staviť všetko na jednu kartu. My sme to však riskli.

Posunul sa podľa vás slovenský tenis za ten čas, čo v ňom pôsobíte?
Myslím, že je stále na tej istej úrovni. Ja nemôžem hovoriť o podmienkach, aké tu tenisti majú, pretože som si ich vytvorila sama s rodičmi.

A keby ste pôsobili v nejakej inej krajine, máte pocit, že by ste boli úspešnejšia, populárnejšia?
Určite by som už mala sponzora, ktorý by ma finančne podporoval. Či by som bola populárnejšia? Beriem to tak, že na to, že s tenisom v podstate iba začínam, sa vie o mne dosť veľa, ľudia ma spoznávajú.

Ako vnímate medializáciu, kontakt s novinármi? Z niektorých športovcov cítiť, že ich to vyslovene zaťažuje.
Nemám s tým problém, viem si to rozložiť tak, aby ma to nijako neobmedzovalo. A už som veľa ráz počula, že počas rozhovorov pôsobím prirodzene, uvoľnene. Nijaký mediálny tréning som zatiaľ neabsolvovala (smiech).

Dominika Cibulková (18)
sa narodila v Piešťanoch. Momentálne študuje na súkromnom športovom gymnáziu v Trenčianskych Tepliciach. Tenisu sa venuje od ôsmich rokov, istý čas bola piatou najlepšou juniorskou hráčkou. Medzi jej najväčšie úspechy patrí tretie kolo grandslamového turnaja Roland Garros či víťazstvo na Bratislava Ritro Slovak Open 2006. Na júlovom fedcupovom turnaji so Srbskom sa jej podarilo uštvať tretiu najlepšiu hráčku sveta Jelenu Jankovičovú. Momentálne je na 76. mieste v rebríčku WTA. Žije v Bratislave.

Autor: SME ženy, 32/2007