Andrea Zimányiová: Keď zídem z pódia, som iný človek

Leto sa nesie v duchu festivalov, hudobníci si tam často chodia nielen zahrať, ale aj po inšpiráciu. Ako je to u vás?
So skupinou Margot chodievame občas hrávať na festivaly, ale väčšinou sú to menšie akcie nie komerčného razenia. Veľké festivaly vyžadujú stále tie isté tváre. Niekedy ma mrzí, že nedávajú šancu aj iným. Mám však vysnený festival v českom Trutnove, kde sme sa niekoľkokrát boli pozrieť aj ako diváci a veľmi by sme tam túžili vystupovať. Je to už kultová záležitosť s nesmierne silnou atmosférou.

Pomerne často však hrávate na firemných akciách, čo niektoré kapely odmietajú.
Dostali sme sa do kolotoča, z ktorého sa už nedá vystúpiť a v podstate ani nechceme. Zvykli sme si na to, je to záruka stáleho príjmu, ktorý je pre nás zatiaľ nevyhnutný, keďže sa hudbou živíme. Dosť veľa ľudí to vidí tak, že Margot vymetá všetky firemné akcie. Niekedy si aj myslíme, že by sme s tým mohli skončiť, predsa len nás zaradili do škatuľky kapely hrajúcej iba coververzie, a to nie je veľmi príjemné. Snažíme sa však presadiť aj s našou vlastnou tvorbou.

Asi sa tam stretáva rovnaké publikum.
Veľa ľudí si myslí, že tam chodia najmä snobi, ktorí sa prídu najesť a hudbu vôbec nepočúvajú. My máme naopak iné skúsenosti. Takmer vždy je tam skvelá atmosféra. Je veľmi zábavné byť v úlohe pozorovateľa a sledovať akciu od začiatku do konca. Vidíme, ako tam prichádzajú vážni páni v oblekoch. Ako hodina pokročí a my začneme hrať aj rockovejšie pesničky, odviažu sa a dokonca už párkrát tancovali aj na stole (smiech). Asi aj preto sme pre nich atraktívni, že hrávame všetko - od šansónu až po rock.

A nemáte pocit, že to ľudia môžu vnímať ako mínus? Že by si vás viac zapamätali, keby ste mali vyhranený hudobný žáner?
Je niečo iné, keď hráme prevzaté veci na firemných podujatiach. Vtedy je to naše plus, pretože klient si môže vybrať, čo chce počuť. Ale máte pravdu, čo sa týka vlastnej produkcie, bol to trochu problém. Každý z nás v kapele má v súkromí rád inú hudbu. Jedna naša gitaristka je veľká vyznávačka metalu, druhá zasa počúva funky, ja mám rada džez či blues, náš bubeník je „bigbiťák“. A podľa toho vyzeral aj náš prvý album. Miešalo sa tam až príliš veľa žánrov. No teraz začíname robiť na druhej nahrávke, ktorá je výrazne rockovejšia s troškou popu. Takže mnohožánrovosť je do istej miery problém, no je to dvojsečná zbraň. Bojíme sa totiž, aby sme neskĺzli do toho, ako mnohé slovenské kapely, ktorých jedna pieseň je takmer totožná s druhou.

Pôvodne ste boli dievčenská kapela, teraz máte medzi sebou už aj dvoch mužov - hudobníkov. V čisto ženskom zložení to nefungovalo?
Teraz môžem bezpečne povedať, že v kapele sme nerozluční kamaráti. Vídame sa každý deň a ideme spolu ešte aj na dovolenku, ako aj napríklad teraz v lete. V minulosti v kapele boli konflikty najmä medzi speváčkami, pretože tam boli tri. A to je trochu problém, pretože každá si chce presadiť svoje, byť v popredí, mať čo najviac sólových vecí. Vieme, že medzi dievčatami sú konflikty trochu iné, istú úlohu zohrávajú intrigy, veci sa povedia za chrbtom a nie do očí. Teraz to však funguje výborne, našli sme si spoločnú cestu.

A tá je aká?
Chceli by sme sa presadiť, aby ľudia o nás viac vedeli, aby poznali našu hudbu, aby sme mali veľa koncertov. Ale to je snom asi každej kapely.

Čím to je, že niektoré kapely, speváčky sa hrávajú takmer nonstop a o niektorých ani nepočuť?
Musím priznať, že toto je takmer každodenná téma, ktorú riešime s muzikantmi v kapele aj pomimo. Podľa mňa sa ľudia, ktorí to majú pod palcom, a vydavateľstvá boja riskovať, investovať do niečoho nového, neznámeho, radšej stavajú na istoty.

Aj na stránkach novín, časopisov vás vidieť zriedka. Chýba vám to?
Podľa mňa by to malo ísť ruka v ruke - kvalitný spev, hudba by sa mali skĺbiť aj s medializáciou. Médiá majú naozaj veľkú moc, pretože ľudia tak na človeka nezabúdajú. Tým pádom je oňho väčší záujem, má viac príležitostí, a to je pozitívne. No na druhej strane som ešte nemala skúsenosti s tou negatívnou stránkou, akou je bulvár. Neviem si to predstaviť a asi by ma dosť rozhodilo, keby som sa o sebe z novín dozvedela niečo, čo neviem ani ja sama (smiech).

Nevedeli by ste nad tým iba mávnuť rukou?
V tomto som dosť citlivý človek a neviem, či by som si na to zvykla. No učím sa nebrať veci až tak vážne. V puberte som mala napríklad komplexy pre môj nos a každú poznámku som donekonečna rozoberala. To isté platí aj v hudbe, stále riešim, či som dosť dobrá, či na to mám. Hoci sa to nezdá, muzikanti sú takí, že v určitom období začnú pochybovať o svojich kvalitách a rozmýšľajú, či to má, alebo nemá zmysel. Na druhej strane nás to zasa posúva dopredu.

V poslednom období ste sa dostali viac do povedomia ako speváčka v Let´s dance. Vnímali ste potom, že na koncerty chodieva viac zvedavých divákov preto, že chcú vidieť speváčku z televízie?
Skôr sa dá povedať, že sa nám zvýšil počet firemných akcií a všetci chceli paradoxne počuť pesničky z Let´s dance. No, samozrejme, odrazilo sa to istým spôsobom nielen na návštevnosti, ale aj na pozitívnejšom prístupe médií, ktoré si nás začali viac všímať.

Ako vnímala kapela vaše účinkovanie?
Zo začiatku som aj trochu váhala, či to mám vziať, alebo nie, pretože v tanečných programoch poväčšinou býva orchester v tieni a vyzerá to tak, že človek ani veľmi nedostane priestor na zviditeľnenie sa, no opak bol pravdou. Veľmi mi to pomohlo a je až neuveriteľné, keď si uvedomím, že piesne v mojom podaní sledovalo vyše milióna divákov. No ja som aj predtým mávala sólové vystúpenia a kapela to nevnímala nijako zle. Skôr to brali tak, že ich trošku potiahnem, pretože vedia, že Margot bola vždy moja priorita a aj bude.

Takže sa neboja, že o vás prídu a uprednostníte sólovú dráhu?
Ono je to ťažké, pretože podľa mňa možno s rockovou kapelou fungovať, kým je človek mladý. Aj keď, samozrejme, je nesmierne veľa výnimiek. A ja by som sa chcela venovať aj iným žánrom, ako je rock. Mojím snom je byť speváčkou, ktorá má za sebou veľký „band“, čo tu na Slovensku takmer nevidieť. Už len v susednom Česku to je iné, je tam napríklad Lucie Bílá alebo Helena Vondráčková. To by som chcela dosiahnuť.

Margot teraz funguje v rámci umeleckej agentúry Andante. Nemáte pocit, že vám to do istej miery zväzuje ruky a keby ste si veci robili na vlastnú päsť, boli by ste slobodnejší?
Neviem si predstaviť, že by naša kapela tak fungovala. Istým spôsobom je to naša pohodlnosť, lebo agentúra robí za nás všetko. Nemusíme sa starať o to, kedy zaplatíme nájom, jednoducho, celú svoju pozornosť sústredíme iba na hudbu a komponovanie. Takže pre nás to naopak znamená slobodu.

Pod krídlami Andante ste od začiatku. Prvýkrát ste výraznejšie zarezonovali, keď ste v roku 1999 vyhrali celoslovenskú súťaž Francúzska pieseň. Aké však boli vaše kroky k hudbe?
Vždy som bola také kultúrne dieťa (smiech), s kamarátkou sme si ako mladšie vymýšľali scénky na školské vystúpenia. Chodila som do speváckeho zboru a muzika, spev, tanec ma vždy zaujímali. No nikdy som si neuvedomovala, že som v tom dobrá a mohla by som to niekam dotiahnuť. Potom som sa v pätnástich rokoch dostala do hudobnej školy, na čo som bola veľmi hrdá. Až tu mi povedali, že som ich nesmierne prekvapila a že netušili, čo sa v takej utiahnutej myške skrýva (smiech). Aj rodina bola zo mňa veľmi zaskočená, lebo u nás sa nikto hudbe nevenoval. Potom som sa dostala do kapely a za pochodu som sa učila, ako držať mikrofón, vystupovať na pódiu a fungovať so živou kapelou.

Keď ste zvíťazili na Francúzskej piesni so šansónom, mali ste šestnásť rokov. Hovorí sa však, že šansón uveria iba tomu, kto už niečo preskákal.
Veľa ľudí mi hovorilo, že taký nízky vek a šansón nejdú dokopy. No ja som vtedy spievala pomerne odľahčenú, veselú skladbu od Edith Piaf. Až neskôr som sa začala venovať ťažším veciam vo francúzskom šansóne, postupne som si formovala svoj repertoár. Samozrejme, v šansóne je veľmi dôležité stotožniť sa s tým, čo spievate, pretože je založený na texte a cítiť to na interpretácii. A najmä, šansón je veľmi intímna záležitosť. Tu sa človek neskryje za veľkú kapelu, všetko stojí iba na ňom.

Francúzsko ste navštívili iba párkrát, no napriek tomu máte k nemu veľmi blízko. Aj vďaka svojim koreňom. Váš otec, ktorého ste nikdy nevideli, odtiaľ pochádza.
To, že mám otca Francúza, som vedela odmalička. No keď som bola menšia, interpretovala som to aj v škole tak, že žiadneho otca nemám. Malé dieťa skrátka nevie, že mu niečo chýba, keď s tým nevyrastá. Až v puberte som si to začala viac uvedomovať, pýtať sa mamy, ako to bolo, čo sa stalo. Postupne som sa dozvedela, že sa poznali pomerne krátko a otec chcel, aby mama odišla zo Slovenska za ním. Veľmi ho ľúbila, no nechcela stratiť zázemie, ktoré mala doma, rodinu, priateľov. Ešte som nebola na svete, keď sa tak rozhodla. Takže som ho videla iba na fotografii.

Nikdy ste nemali chuť ho vyhľadať?
Neviem, odkiaľ by som začala, pretože sme s ním stratili kontakt už pomerne dávno, naposledy sme si písali s jeho bratom, ktorý žil v Kanade. No ako som začínala študovať na strednej škole, prestali sme si písať aj s ním. Preto neviem, ako by sa to dalo zrealizovať. Že by som vyskúšala Poštu pre teba (smiech)?

Myslíte, že aj preto ste podvedome inklinovali k francúzskej hudbe, šansónom?
Určite, a je veľmi zaujímavé sledovať, akou okľukou som sa k tomu dostala. Dá sa povedať, že sme sa s Francúzskom tak neplánovane našli. Pôvodne som mala ísť na úplne iné gymnázium, no napokon som sa dostala na to s výučbou francúzštiny a vďaka tomu som začala spievať šansóny. Aj toto bola veľká náhoda, v podstate tak, ako všetko v mojom živote.

Andrea Zimányiová (24)
sa narodila v Bratislave. Je víťazkou prvého ročníka celoslovenskej súťaže Francúzska pieseň 1999, o rok neskôr vyhrala medzinárodnú súťaž na festivale v Splite. Sedem rokov je speváčkou kapely Margot, ktorá minulý rok vydala svoj debutový album Bez obalu a momentálne chystá materiál na svoj v poradí druhý album. Andrea však pripravuje aj svoj prvý sólový album. V televíznom programe Let´s dance spievala s orchestrom Gustáva Broma. Je slobodná, žije v Bratislave.

Autor: SME ženy, 31/2007