Božidara Turzonovová: Divadlo sa zrodilo, pretože sme ho potrebovali

Účinkuje v Slovenskom národnom divadle, učí herectvo. Mohlo by sa zdať, že pre takúto zaneprázdnenú herečku sú najlepším časom na rozhovor divadelné a školské prázdniny. Oslovili sme ju však v hektických dňoch počas rekonštrukcie bytu. Napriek bojovým pod

Ako sa vám hrá v novej budove SND? Podarilo sa vám spolu s kolegami preniesť „genius loci“ do nových priestorov?
Kedysi som si myslela, že zóna, v ktorej dnes stojí nové divadlo, nikdy nebude tranzitnou. Boli tam fabriky, cez vojnu bombardované budovy, prístav... Potom som videla na obrovských bilbordoch vizualizáciu divadla na novom priestranstve, zažila som koncert na otvorení SND a uvedomila som si, že „genius loci“ je energia, ktorá sa tam vytvorí.

Pomohlo, že sa do novostavby presunuli staršie hry, ktoré sa hrávali v DPOH a na Malej scéne?
Áno, pravdaže. Veľmi ma potešilo, že ľudia prišli za svojimi predstaveniami.

Dalo by sa to porovnať s ázijskou tradíciou feng shui – snaha o vytvorenie ducha miesta alebo atmosféry?
Myslím, že áno. Je to tvorivý, vedomý, vôľový proces. Presne ako divadlo.

Čo pripravujete na novú sezónu?
Začneme skúšať hru Mrzák z Inishmaanu od súčasného írskeho autora Martina McDonagha. Ku koncu sezóny pripravujeme hru slovenskej autorky Ivety Horváthovej Fetišistky.

Vašou prvou premiérou v novom divadle bola súčasná slovenská hra S mamou. Táňa Kusá napísala text hry na základe osobnej skúsenosti. Hrá sa inak, ako keby bol od neznámeho alebo nie súčasného autora?
Myslím, že je to rozdiel hlavne pre režiséra a dramaturga. Prenesenie napríklad klasického dramatického materiálu do súčasnosti znamená hľadanie rezonančnej plochy. Keď je to nežijúci autor, tak si režisér môže viac dovoľovať. (smiech) Sú autori, ktorí zostanú „zmasakrovaní“ na nepoznanie a sú použití, či skôr zneužití, ako báza na experiment. Ale sú, našťastie, autori – napríklad Shakespeare, Čechov – ktorí sa veru zneužiť nedajú. Pri súčasnej autorke je to aj reálne, aj nereálne zároveň. Text, ktorý napísala, je aj nie je autobiografický. My herci vlastne tiež dávame do toho celú našu psychofyziku.

Autorka sa bola pozrieť na predstavení. Ako vnímala svoje slová na javisku?
Neviem sa vžiť do jej pocitov... Chválila nás, je to zrejme rovnaký pocit, ako keď sa herec vidí vo filme. Dielo žije ďalej svojím vlastným životom. Veľakrát napríklad žijúci poeti počujú interpretáciu svojej básne a sú tiež zarazení: „Aj toto som tam napísal, aj toto sa z toho dá pochopiť“?

Ako vám sadla rola racionálnej, disciplinovanej vedkyne Bey, ktorá je dcérou hlavnej postavy trpiacej Alzheimerom? Sú tam momenty, keď by ste vy konali inak alebo by ste si želali, aby postava reagovala iným spôsobom?
Zo začiatku je Bea naozaj iba ženou, ktorá sa na rozumovej rovine rozhodla, „je to moja matka, zoberieme ju k nám. Žijem s priateľom, nemáme deti, musím sa o mamu postarať“. Jednoducho si povedala, že tak to je správne, tak to chce. Bytostne sa upína k svojej vedeckej práci. Je egyptologička, to je fascinujúce povolanie. V priebehu hry sa do problému dostáva emočne. V istom momente sa to v nej láme, a situácia s mamou sa jej začne dotýkať bytostne. Pochopí hodnotu svojej matky. To, čo je pre mňa v tej hre cenné, je téma obete. Dnes je to prázdny, skoro až gýčový pojem. Bea zostáva s mamou, aj keď tá ju chvíľami nespoznáva, hoci by mohla ísť na atraktívny pracovný pobyt do Egypta. Na konci síce mama odchádza do nemocnice, ale to už je iba dokonávanie, posledné štádium, ktoré sa v byte nedá zabezpečiť.

Bea odmieta dať svoju mamu do ústavu napriek tomu, že Alzheimerova choroba je špecifická tým, že chorý zabúda. Čo jej dáva vnútornú silu na toto rozhodnutie?
To sú také zvláštne veci... Ako keď si dvaja ľudia povedia, že sa chcú zosobášiť a zoberú sa v kostole. Povedia si, že budú tvoriť zväzok. Majú to možno vyskúšané spolužitím, ale rozhodnú sa dať tomu „punc večnosti“. Zhodou okolností som bola v spoločnosti, kde sa rozprávalo o týchto penziónoch a opatrovateľských domoch, ktoré sú dnes začínajúcim biznisom, niekedy aj s premrštenými cenami. Priatelia pochádzali z krajiny, kde takéto zariadenia nikdy neboli, a vraj ani nebudú, pretože u nich je nemysliteľné, aby deti, prípadne príbuzní, nedoopatrovali svojich rodičov.

Veľmi silný je v hre moment alkoholizmu. Myslíte, že je to snaha chorého človeka zabudnúť úplne, „utopiť“ chorobu v alkohole? Alebo je to skôr slovenský syndróm, že u nás je jednoducho pitie zaužívané a tolerované?
Nepáči sa mi, že môj partner v hre S mamou ako prvé siaha po alkohole. Pripomína mi to staré filmy, keď cigareta a fľaša boli rekvizitou skoro v každom zábere.

Ako sa vôbec môže vyskytovať alkohol v domácnosti, kde niekto berie lieky a nesmie piť?
Nechcem, aby to vyznelo mravokárne, ale odhliadnuc od hry, u nás je bežné, že sa veľa problémov rieši alkoholom. Dodáva smelosť, pocit suverenity, odbúrava sa ním napätie. Dalo by sa to považovať aj za slovenský syndróm, ale určite nie je. „Stvoriteľ dal človeku vínnu révu na povznesenie ducha a potechu srdca.“ Takže alkohol treba piť s mierou...

Základným stavebným kameňom na scéne je kváder s posuvnými stenami. Aký význam má v inscenácii?
Funguje ako prechod do inej dimenzie, do iného sveta, ako prah. Myslím, že jeho symbolika je jasná. Trochu mal tento monolit evokovať aj šachtu v pyramíde.

Vaša postava vedie počas celého predstavenia vnútorný monológ o knihe, ktorú píše. Vždy nanovo sa vracia k téme posmrtného života, pohrebiska, mumifikácie.
Z monológu z časových dôvodov vypadla veta. Bea totiž skúma múmiu s chýbajúcou hlavou. Hovorí: „Zapodievam sa ženskou hlavou múmie spred 3000 rokov, a nemám tušenia, čo sa deje v hlave mojej mamy.“

Zaujímavo vyznieva kontrast v ponímaní smrti kedysi a dnes. Starí Egypťania sa na smrť pripravovali celý život. Naša spoločnosť smrť skôr tabuizuje, neradi o nej hovoríme.
Keď žena otehotnie, tak po niekoľkých týždňoch dostane tehotenskú knižku. Existuje viacero časopisov o materstve, gravidite, ktoré sugestívne popisujú vývoj dieťaťa, ktorý sa začína počatím. Matku učia deväť mesiacov mať k nemu vzťah, pripravovať sa na pôrod. A múdri ľudia sa pýtajú, že prečo sa rovnako nepripravujeme aj na odchod z tohto sveta. Alebo na odchod našich blízkych. Kedysi vraj na dedine bolo zdravé prostredie, pretože starký sa lúčil a zomieral v kruhu svojej rodiny, odchádzal ľahký.

Staroba a príprava na ňu je aj témou nového českého filmu Jana Svěráka Vratné lahve, v ktorom hráte. U nás ho hrajú v týchto dňoch v kinách. Mohli by ste nám priblížiť vašu postavu?
Je to malá rola, ja sa tam iba tak mihnem. (smiech) Je to príbeh, v ktorom učiteľ v penzijnom veku odchádza zo svojho pôsobiska. Hľadá si prácu, a nakoniec sa zamestná v potravinách v okienku, kde ľudia vracajú fľaše. Postava Zdeňka Svěráka je konfrontovaná s tým, že je starý, že vzťah s manželkou je rutinný, že sex už je dohasínajúci. Ja prídem ako pani, ktorá vracia fľaše, a hovorím: „Vy sa aspoň viete porozprávať, nie ako ten váš kolega, ktorý je nepríjemný a nedbá o seba.“ Kolegu hrá Pavel Landovský. Nakoniec medzi ňou a oným kolegom preletí iskra. A ona si povie, že „ja z tohto chlapa urobím človeka“. (smiech)

Ktorý zo Svěrákovcov vás oslovil na nakrúcanie – otec alebo syn?
V Česku už je bežné, že hercov oslovujú cez agentúry. S Honzom Svěrákom som sa spoznala dávnejšie, boli sme v medzinárodnej jury na filmovom festivale v Karlových Varoch. Strávili sme tam spolu veľa času, lebo sme museli pozerať denne tri - štyri filmy, čo je strašné. (smiech) To neprajem nikomu, to je otrava filmom.

V Česku mal film veľmi dobrý ohlas. Videlo ho vraj už milión divákov...
Áno, je veľmi príťažlivý pre divákov. Získal aj Cenu diváka na festivale v Karlových Varoch. Je to vždy zvláštne, keď sa takto podarí film. Nedá sa to „vyrátať“. Môžete mať dobrý scenár, môže to byť dobre zostrihané, môžete mať peniaze a nemusí to zafungovať...

Na Slovensku máme veľa festivalov na to, ako málo filmov tu vzniká, nie?
To, že ľudia chcú festivaly, znamená, že film majú radi a že sa radi pre neho schádzajú. Festival je od slova fiesta, teda oslava alebo slávnosť.

Teraz sa však zdá, že slovenskému filmu svitá na lepšie časy. Sú rozrobené tri alebo štyri projekty.
Áno, je to výborné, konečne. Zoberte si napríklad Rozhovor s nepriateľom. Mladí filmári adaptovali novelu Leopolda Laholu a nakrútili film, pretože ho nakrútiť chceli. Herci pracovali v hrozných podmienkach, bez koruny honoráru. Film sa zúčastnil na dvoch festivaloch, darí sa im aj s distribúciou. To je veľmi dôležité...

Boli ste predsedníčkou festivalového výboru Artfilmu. Prečo ste odišli a ako ho vnímate teraz z odstupu?
Festivalom sa teraz zapodieva firma, ktorá si dosadila „svojich ľudí a svoje tváre“.

Teraz ste čestnou riaditeľkou medzinárodného filmového festivalu Cinematik Piešťany. V čom je tento festival iný?
Piešťany nie sú o smotánke, o červených kobercoch. Na tomto festivale pracujú a pripravuje ho skupina nadaných mladých ľudí, ktorí rozumejú svojej práci. Majú pred sebou druhý ročník, a idú naozaj za kvalitnými filmami. Piešťany sú aj veľmi príjemne miesto a je tam pohoda.

Nakrúcate v Česku alebo na Slovensku nový film?
Nie, účinkujem v televíznom seriáli Ordinácia v ružovej záhrade. Je to komercia, a ja som súhlasila z komerčných dôvodov.

Božidara Turzonovová (65)
Narodila sa 28. mája 1942 v Sofii. Vyštudovala herectvo na VŠMU a tento odbor aj vyučuje. Od začiatku svojej kariéry má angažmán v SND, momentálne účinkuje v Činohre v predstaveniach Ženský zákon a Veľké šťastie. V Štúdiu hrá v inscenáciách Krajčírky, S mamou a Sekretárky. Okrem mnohých iných ocenení získala na festivale Artfilm cenu Hercova misia. S manželom Jozefom Adamovičom má dve dcéry - staršia Andrea má štyri deti, mladšia Lucia jedno.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Od septembra opäť po starom
  2. Mama taxi: Koľko najazdí rodič mesačne kvôli svojim deťom?
  3. ENERGOFÓRUM® 2017 spojí elektrinu a plyn pod jednu strechu
  4. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd
  5. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  7. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  8. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  9. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  10. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  1. Mama taxi: Koľko najazdí rodič mesačne kvôli svojim deťom?
  2. Od septembra opäť po starom
  3. Máte doma retro kúsky spojené s pivom Šariš?
  4. Študenti stredných a vysokých škôl môžu získať na účet 1000€
  5. ENERGOFÓRUM® 2017 spojí elektrinu a plyn pod jednu strechu
  6. 100 %-nú hypotéku môžete dostať aj na mestský apartmán
  7. Business Smartphones Connected to Public Wi-Fi Can Be in Danger
  8. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd
  9. Poslanec Borguľa žiada o uvoľnenie parkoviska pre rezidentov
  10. OMV sa postará o pitný režim, bude rozdávať vodu
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 6 218
  2. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd 3 250
  3. Ako sme jazdili v socializme 1 900
  4. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 789
  5. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte 1 444
  6. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 1 416
  7. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 271
  8. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 251
  9. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 171
  10. Leto nekončí! 840

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Gašpar prikryl Kočnerovho vyšetrovateľa

Policajný prezident tvrdil, že požiadal prokurátora o správu, aby mohol proti vyšetrovateľovi zakročiť. Prokuratúra takú žiadosť nedostala.

KOMENTÁRE

Ficov zásadný prelom. Alebo ani nie

Sme na priesečníku, keď Ficov prospech a prospech krajiny, sa pretínajú.

SVET

Premiér Fico kráča iným smerom ako Visegrád

Slovensko začína v regióne viesť debatu o budúcnosti EÚ.

Neprehliadnite tiež

V afganskom Kábule sa konala najodvážnejšia módna prehliadka v dejinách

Organizátor Adžmal Hakíkí bol rozhodnutý akciu uskutočniť, aj keby na nej mal pri samovražednom útoku prísť o ruky aj nohy.

Legendárny zdvih z Hriešneho tanca: Hlavná herečka sa podelila o detaily z natáčania

Všetci dobre poznáme scénu, keď Baby namiesto sedenia v kúte vyskočí do náruče Patricka Swayzeho.

Keď priznajú rakovinu, rodina ich zavrhne. Juhoázijské ženy trpia potichu

Mnohé ochorenie považujú za boží trest a neliečia sa.

Herečka Lujza Garajová Schrameková: Už som dosť veľká na to, aby som niekam uletela

Známa supermama prezradila, prečo si nechce zvykať na slávu.