Keď hrá nadanie prím

Takéto dieťa má jednoznačný prívlastok: nadané. Presnejšie, intelektovo nadané. „Základom nadania sú nadpriemerné schopnosti vyšších funkcií myslenia - schopnosť analyzovať, zovšeobecňovať, hodnotiť javy, spracovávať poznatky, riešiť problémy, vidieť a vytvárať nové spojenia medzi informáciami, hľadať a nachádzať nové riešenia,“ vysvetľuje pedagogička Jana Jurášková. V populácii by sme našli dve až tri percentá takýchto jedincov. Lenže na to, aby sa dokázali naplno prejaviť a rozvíjať svoje schopnosti, je potrebná podpora okolia. „Ide o adekvátne vzdelávanie a výchovu, dostatok podnetov na rozvíjanie schopností, ale i prístupov, ktoré pôsobia preventívne na rozvoj prípadných problémových stránok osobnosti nadaných,“ objasňuje pedagogička.

Je moje dieťa nadané?
Nadaný potomok má v predškolskom veku skorý záujem o písmená, čísla, asi v polovici prípadov aj čítanie pred vstupom do školy. „Nadané deti sa zaujímajú o problémy, ktoré ešte ich rovesníkov ani zďaleka neoslovujú: kde sa končia čísla, kde sa začína vesmír, koľko zvierat je na Zemi. A chcú na tieto ťažké otázky exaktné odpovede,“ hovorí Jurášková. Mnohé nadané deti prekvapia rodičov svojimi záujmami. Nie je nič nezvyčajné, že svoje poznatky zahŕňajú do každého rozhovoru. Len čo rodič spozoruje niektoré z týchto prejavov, v záujme rozvíjať nadanie svojho dieťaťa by mal absolvovať konzultáciu s odborníkmi – v pedagogicko-psychologickej poradni, kde dieťa vyšetria, diagnostikujú a v prípade potvrdenia nadania odporučia zaradenie do triedy alebo školy pre nadané deti. Pedagogička dodáva: „Nadanie dieťaťa možno zisťovať aj u menších detí, ale čím je dieťa mladšie, tým sú psychologické testy menej spoľahlivé. Testovanie dieťaťa má zmysel najmä pred nástupom do školy, aby jeho budúce vzdelávanie bolo adekvátne jeho schopnostiam.“

Nadané či problémové?
Ani nadaným deťom sa problémy či dokonca poruchy nevyhýbajú. „Práve naopak, často platí, že čím vyššie je nadanie, tým väčšie môžu byť problémy,“ vysvetľuje Jurášková a dodáva, že niektoré prejavy vo svojej podstate problémové ani nie sú. Problémom sa stávajú až vtedy, ak dieťa nie je na vyučovaní dostatočne stimulované a rozvíjané. Pre nadané dieťa jednoznačne platí, že dokáže vstrebať oveľa viac informácií a poznatkov ako jeho bežný rovesník. Tým, že učivu hneď porozumie a súbežne si dokáže nové poznatky osvojiť, zvyšok vyučovacej hodiny sa preň stáva nezaujímavým. Výsledkom je vyrušovanie, vykrikovanie výsledkov, odmietanie riešenia jednoduchých opakujúcich sa úloh.

Do druhej skupiny problémov patria vážnejšie prejavy súvisiace s nadaním, ktoré si vyžadujú preventívne a výchovno-vzdelávacie programy. Príkladom takýchto problémov je podľa pedagogičky perfekcionizmus: „Ide o jednu z najtypickejších vlastností nadaných jedincov. V detstve sa prejavuje neochotou akceptovať prehru, potrebou byť vždy prvý, nespokojnosťou a plačom, ak má dieťa pocit, že mu niečo nejde tak, ako si predstavuje. V staršom detstve a v období adolescencie môže byť výrazný perfekcionizmus príčinou depresií a rôznych neuróz.“ Tretia skupina problémov zahŕňa zdanlivo paradoxnú, avšak reálnu situáciu, kde sa popri nadaní u dieťaťa vyskytuje napríklad porucha učenia či hyperaktivita.

Škola hrou
Aby mohlo nadané dieťa rozvíjať všetky svoje vlohy, musí byť tomu uspôsobený aj vzdelávací systém. Na Slovensku sa história špeciálneho vzdelávania nadaných píše od roku 1993, keď vznikla prvá experimentálna trieda pre takéto deti. Samostatná Škola pre mimoriadne nadané deti bola založená v Bratislave o päť rokov neskôr. V roku 1999 k nej pribudlo aj osemročné gymnázium. Ich zakladateľka a riaditeľka Jolana Laznibatová je zároveň koordinátorkou celej siete škôl na Slovensku. „Výučba našej školy vychádza z princípu diferencovaného individuálneho prístupu. V triedach máme menšie počty žiakov. Dôležitá je aj metóda skupinového vyučovania, pri ktorom sa zohľadňuje úroveň poznatkov i v rámci triedy,“ vysvetľuje riaditeľka školy Laznibatová.

Nadané deti vyžadujú väčší prísun informácií, učia sa ľahšie a rýchlejšie, tomu sú, samozrejme, prispôsobené aj študijné materiály, ktoré pre nich škola pripravuje. Aby dieťa vôbec mohli do takejto školy zaradiť, musí absolvovať psychologické vyšetrenie intelektových schopností. Tieto vyšetrenia sa robia od januára do mája daného roka. Od apríla do mája prebieha pedagogická diagnostika, teda samotný výber detí na prijímacích pohovoroch, kde sa zisťuje úroveň čítania, písania a počítania, ako i emocionálnej zrelosti dieťaťa. „Do nášho alternatívneho výchovno-vzdelávacieho programu môže byť zaradené každé dieťa, ktoré splnilo všeobecne platnú hranicu nadania a zároveň kritériá našich prijímacích pohovorov,“ spresňuje riaditeľka.

S nadanými deťmi od rána až do večera
Pre bratislavskú školu je charakteristický systém celodennej starostlivosti. „Každý deň otvárame rannou komunitou, po ktorej nasledujú jednotlivé vyučovacie hodiny. Deťom zabezpečujeme aj bohatý popoludňajší program. Zaujímavosťou našej školy je 26 záujmových krúžkov. Medzi najobľúbenejšie patria fotografický, kuchársky, spevácky, tanečný, šachový, ale i krúžky origami,“ opisuje riaditeľka. Špecifikom školy pre nadané deti je aj výučba anglického jazyka a informatiky od prvej triedy. Nemenej zaujímavý je systém hodnotenia. V prvom až štvrtom ročníku nie sú deti známkované. „Dôraz kladieme na hodnotenie žiakov, ktoré je viac orientované pozitívne, a sebahodnotenie, čo znamená, že žiak sa sám musí naučiť ohodnotiť svoje výkony, schopnosti, ako aj rezervy, ktoré má. Hodnotenie sa robí striktne individuálne a nezverejňuje sa pred celou triedou a ostatnými žiakmi.“

Domáce úlohy pojem neznámy
Žiaci zo Školy pre mimoriadne nadané deti prakticky nepoznajú pojem domáca úloha. Ich nadanie im totiž umožňuje pochopiť učivo a zapamätať si nové poznatky priamo na vyučovacej hodine. Domáce úlohy v takejto škole teda jednoducho neexistujú v takej podobe ako na iných školách. Na druhej strane deti sa zapájajú do rôznych projektov. Napríklad už i samotné absolvovanie jednotlivých ročníkov je podmienené obhajobou ročníkovej práce. Tieto práce obhajujú žiaci už od prvej triedy. „Najlepšie z nich postupujú do školského kola a pripravujeme z nich i malú vedeckú konferenciu,“ spresňuje riaditeľka. V škole vládne neformálna, priam rodinná atmosféra, ku ktorej patrí tykanie. Ako dodáva Laznibatová: „Učiteľ v našej škole nemôže byť dominantný či autoritatívny. Musí byť empatický, vedieť sa vžiť do úlohy žiaka a pripustiť, že aj dieťa môže vedieť viac ako samotný učiteľ. U nadaných detí sa často stáva, že doplnia učiteľa nejakou informáciou, poznatkom. Keďže majú vynikajúcu pamäť, nie je to nič ojedinelé.“

Bežná základná škola alebo škola pre nadaných?
Ak sa neviete rozhodnúť, kam s nadaným dieťaťom, Laznibatová odporúča: „Rozdiel medzi edukáciou nadaného dieťaťa v bežnej základnej škole a špeciálnej škole pre nadané deti by asi najlepšie vedeli opísať rodičia nadaného dieťaťa. Ak takéto dieťa začalo navštevovať bežnú školu, v dôsledku ‚nevyužitia‘ sa často stávalo problémovým. Aby sa predišlo obdobnej situácii, musí mu škola poskytnúť dostatok úloh, materiálov, špecifických zadaní, informácií, jednoducho adekvátny prídavok nadštandardného učiva. V prípade bežnej školy je to takmer nemožné.“ Podľa Laznibatovej však i tak veľa nadaných detí ostáva v bežných základných školách. „Často, najmä v období puberty, sa utiahnu do seba v snahe nestať sa terčom spolužiakov, ktorí ich vnímajú ako bifľošov. Svoje nadanie teda doslova skrývajú. Nechceme, aby ostali pred svetom ukryté.“

Chlapci verzus dievčatá
Vo všeobecnosti nie je rozdiel vo výške inteligencie (a teda aj nadania) mužov a žien. Podľa pedagogičky Jany Juráškovej rozdiely môžu byť v jednotlivých zložkách inteligencie - muži majú napríklad lepšie priestorové myslenie, ženy verbálnu inteligenciu a kalkulačné zručnosti. V slovenských školách a triedach pre nadaných dominujú väčšinou chlapci, ktorí tvoria až dve tretiny žiakov. Jedným z faktorov tohto javu je, že dievčatá nemusia mať také výrazné prejavy nadania, môžu ich skrývať, sú prispôsobivejšie. Naopak, chlapci sú viac problémoví, a teda učitelia i rodičia sú nútení riešiť tento stav, ktorého príčinou môže byť práve nadanie.

Dievčatá uvažovali dospelácky už od útleho detstva
Elena a Robert Katonovci, rodičia nadaných dievčat Elišky (7) a Alžbetky (8)
Rodičia dcérok Elišky a Alžbetky sa o nadaní svojich dcér dozvedeli tak trochu netradične. „Zrejme by som nad tým, či sú moje deti nadané, neuvažovala, keby som sa nedozvedela, že je tu niekto, kto sa o šikovné deti zaujíma a zaoberá sa touto problematikou. V televízii som zaregistrovala informáciu o Škole pre mimoriadne nadané deti,“ vysvetľuje mama Elena a dodáva, že práve preto si viac začala všímať svoje ratolesti. „Dcérky sa nám narodili skoro po sebe – je medzi nimi rozdiel 14 mesiacov. Vyrastajú spolu takmer ako dvojičky a keď staršia dcérka dokázala čítať ako päťročná, mladšia, keďže riešila všetky ‚veci‘ spolu so staršou, dokázala prečítať slová už ako štvorročná,“ spresňujú rodičia a dodávajú: „Dievčatá nás prekvapili aj spôsobom, akým vnímali okolité udalosti, zdal sa nám takpovediac dospelácky.“ V čase, keď mala staršia nastúpiť do prvého ročníka, sa rodičia obrátili na školu pre nadané deti: „Po osobnom stretnutí s pani riaditeľkou, ktorá si dcérky otestovala, nám odporučili, aby sme absolvovali psychologické testy a zúčastnili sa na prijímačkách do prvého ročníka. Nakoniec boli do prvého ročníka prijaté obidve dcérky, aj keď mladšiu sme neplánovali dať tak skoro do školy.“

Obaja rodičia vyzdvihujú na škole predovšetkým podporenie individuality detí, ich názor je rovnako dôležitý ako názor dospelých, v komunikácii s učiteľmi sa stávajú rovnocennými partnermi. O výchovných metódach, ktoré doma uplatňujú, mama Elišky a Alžbetky prezrádza: „Myslím si, a čas nám to potvrdzuje, že najlepšou výchovnou metódou je vlastný príklad. To, čo zaujíma rodičov, sa dostane do zorného uhla aj deťom.“ Zhodne však s manželom tvrdia, že najdôležitejšie je nezanedbať možnosti, ktoré nadanie dieťaťa ponúka: „Snažiť sa, aby deti využívali svoje schopnosti čo najviac, podporovať ich a poskytovať im príležitosti.“

Maťko nás prekvapil už ako polročný
Anna Papsonová a Radoslav Vargic, rodičia nadaného syna Maťka (9)
Rodina Radoslava Vargica má dcéru Tatianu a syna Martina. Práve Maťko prekvapil svojich rodičov už ako polročný, keď začal spievať. Ako dodáva mama Anna: „Bolo to však iné, ako keď sa deti hrajú s vlastným hlasom. Napríklad ako sedemmesačný vedel intonovať melódiu piesne Medveďku, daj labku. Postupne sa naučil veľa ďalších pesničiek. Keď mal rok a pol, vedel ich okolo šesťdesiatky.“ Rodičia si zaspomínali aj na synove prvé slová: „Rozprávať začal síce pomerne neskoro – ako 20-mesačný, avšak zo dňa na deň začal tvoriť zložité súvetia. O mesiac neskôr dostal na Vianoce magnetickú tabuľku s tvarmi a písmenkami. Písmená sa naučil v priebehu dvoch dní.“

Vo veku tri a pol roka začal čítať. „Čítal všetko. Rozprávky, povesti, encyklopédie. A stále sa na niečo pýtal...,“ spresňuje mama. S úsmevom si spomína aj na to, ako sa Maťko vo veku troch rokov zoznamoval s ľuďmi otázkami: „Ty sa ako voláš? A v čom sa vyznáš? Rozprávaj mi o tom!“ Už od roka a pol nevedel popoludní zaspať. V škôlke mal chápavé panie učiteľky, ktoré mu umožnili tráviť popoludňajší odpočinok v kresle s knihou. Práve tu sa však začali objavovať aj prvé problémy v komunikácii s deťmi, Maťko sa nevedel hrať tak ako ony. Nasledovala návšteva odborníka: „Pred dovŕšením piatich rokov sme na podnet rodiny aj škôlky navštívili psychologickú poradňu, kde mu urobili IQ testy a testy školskej zrelosti. Keďže výsledok bol vynikajúci, odporučili nám predčasné zaškolenie v bratislavskej Škole pre mimoriadne nadané deti. Tu nastúpil po absolvovaní prijímacích skúšok ako päťročný.“ Od septembra Maťka čaká štúdium na osemročnom gymnáziu. Ako jeho mama poznamenáva, do školy chodí rád. Aj preto, že poskytuje individuálny prístup nielen k danostiam, ale aj k slabostiam a špecifickým potrebám nadaných žiakov. Forma výučby je podľa rodičov hravá, všetky deti majú možnosť prejaviť sa. „Som veľmi vďačná, že takýto typ školy existuje,“ pochvaľuje si Maťkova mama.

Autor: Andrea Kučerová, SME ženy, 30/2007