Napísal život: Ako sa mi syn druhýkrát narodil

Tento príbeh je skutočný, potvrdený lekármi z pohotovostnej služby Spišská Nová Ves. V krásnom prostredí Slovenského raja pod kostolom Spišské Tomášovce 26.6.2006 o 18 hodine podvečer, môj syn, 25 ročný umelecký drevorezbár, sa rozhodol, že ide kosiť záhradu. Prišiel z roboty a vraví "mami, od dneska mením život", usmiala som sa, a neverila, čo sa ponáhľa, veď kosiť ešte netreba, stačí raz do týždňa, a ďalej som sa venovala svojej 75 ročnej tete, ktorá bola na návšteve s vnukom.

Dcéra Lucka, ktorá si konečne vydýchla po promóciách na právnickej fakulte, odchádzala na svoj obľúbený Tomašák, ja som cez záhradu odbehla pre sirup, veď isto Mirko pri kosení bude smädný, len čo som sa obrátila tu Lucka na dvore kvičí skáče, plače a ukazuje na dymiaci kábel, čo vytiahla Mirkovi z ruky. Podišla som bližšie a dostala šok i ja. Vedela som ako reagovať, z nosa sa mu pustila ešte krv, myšlienka ma trápila, či nie je ešte pod prúdom. Utekala som do kúpeľne po mokrý uterák, umyla mu tvár, vzala syna do lona, a bola v šoku.

Prebrala ma Lucka, plakala. To už nevesta staršieho syna volala pohotovosť, ja som vedela že musím konať, rýchlo masáž, umelé dýchanie „kričím na Lucku, bola ochotná obetavá, no nik náš krik nepočul, nik nepomáhal, až po chvíli sa zišli susedia a vystriedali nás s oživovaním. Náhodou tu bol i pán ochranár zo Slovenského raja. Po dlhšom oživovaní, vybral Mirkovi z úst, prst a povedal "koniec"- bol modrý, žltý, nedýchal.

Keď to počula dcéra Lucka, skríkla, „aký koniec, čo za koniec“, skočila znovu k synovi, začala ním lomcovať, triasť, masáž srdca, dýchanie z úst do úst, z plného hrdla kričala, "Mirko, vstávaj, čo robíš, hore sa nedám ti pokoj, tak sa preber, toto nie sú srandy, čo mi to robíš, neodchádzaj, zobuď sa", iba o rok je starší a stále si ako súrodenci robili tak z lásky na zlosť samé srandičky“

Lomcovala s ním, triasla ním a strašne plakala, ja som už nemohla pozerať ako mi syn odchádza, kľakla som na zem a prosila pána boha o silu, o pomoc. Modlila som sa a plakala prosila som tam hore o pomoc, keď už konečne prišla sanitka, vedela som, že už je dobre, že už mu pomôžu, do dnes im za to miliónkrát vďačím. Nebyť ich a božej lásky, nebol by už medzi nami.

Mirko sa vrátil, no bol v kóme 20 hodín, keď ho naložili do sanitky - práve zvonilo, prežehnala som ho a verila, že sa mi vráti živý, že to najhoršie máme za sebou. Lenže záchranár ma zobral od sanitky nabok a povedal "je dobre, že veríte, ale musíte rátať s tým, že bol dlho neokysličený mozog, že môže byť postihnutý, pripravte sa na to". Nemohla som pochopiť, čo mi to rozpráva, ja som mala silnú vieru, a on mi povie "postihnutý"? Znova šok.

No dobre, zmierila som sa, keď bude aj na vozíku nech ma len zdravé ruky, aby mohol ďalej vyrezávať svoje krásne umelecké výrobky. Za 2 hodiny nám kázali prísť na intenzívne oddelenie aro. Celý čas som sa modlila a prosila Boha o pomoc, v nemocnici sa mi zdalo, že pohol jazykom. Na nočný stolík som mu položila výrobok ktorý sám vyrobil! Ježiška.

Znova ma pán primár upozornil, čo ma čaká, že sa môže prebudiť, ale bude postihnutý, nejako lepšie mi bolo na duši, ale verila som, že bude dobre, celú noc sme sa s dcérou modlili a držali za ruky, cez jeho obraz zo stužkovej sme mu posielali energiu, a rozprávali sa s ním: „musíš sa vrátiť, kto to všetko dokončí, ak nie ty?"

Ráno dcéra už vytáčala číslo nemocnice, že ho budú pomaly odpájať z umelého spánku, cítila som, že je to dobre, pomôžu mu, musia mu pomôcť. Až na obed sme prišli a už sedel na posteli a vítal nás s úsmevom, že či 2 hodiny spal? Všetci ho vítali, že sa znovu narodil. 2x sa narodil na meno Ladislav, a to na meno môjho nebohého brata ktorý mi pred 26 rokmi tragicky zahynul.

Dnes je Mirko zdravý, veselý, mladý a slobodný talentovaný rezbár. Ďakujem pánu Bohu, všetkým záchranárom, susedom, ktorí pri nás stáli a pomáhali, najmä mojej dcére ktorá mu zachránila život, lebo to nevzdávala a verila, že keď dve hod, tak dve, ale bude ďalej masírovať, dýchať do Mirka, ale nevzdá to kým nepríde sanitka.

Viera, ako bola táto, nás posilnila, dávala nádej, iba viera ako je táto, robí zázraky, a samotný zázrak je to, že sa stane to, v čo veríte vy. Toto je zázrak. Na pohotovostnej službe nám povedali, že iba z tisíc prípadov je jeden takýto.

V nemocnici pobudol celý týždeň, práve v Levoči bola púť na mariánsku horu, aj tam sme posielali pozdrav, panenke Márii za Mirkove uzdravenie, a viem, že Boh je láska, a kto ostáva v láske - ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.

Autor: Cecília Povecová