Ľubica Salamon-Čekovská: Mojím najmilším dielom je môj syn

Kedy ste objavili hudbu?
To bolo už veľmi dávno. Otec bol klaviristom a mama speváčkou, profesionálne sa venovali populárnemu žánru a chodili hrávať do zahraničia. Aj s bratom sme teda k hudbe „pričuchli“ už ako malé deti. Otec každé ráno hneď sadol ku klavíru. Ja som mu sedávala na kolenách, vyťukávala som melódiu a on mi ľavou rukou hral sprievodné harmónie. Neskôr som si chcela hrať sprievod sama, ale nešlo to, lebo som ešte mala príliš malú ruku, čo ma nesmierne rozčuľovalo. Inak ma však takéto muzicírovanie bavilo, tešila som sa z neho. A nebolo to nič neobvyklé, keďže v našej rodine hudba vždy fungovala a bola jej prirodzenou súčasťou.

Takže ste boli prirodzeným hudobným talentom?
No, keď som sa potom začala učiť čítať noty, išlo mi to dosť ťažko. Aj v hudobnej škole som vždy radšej používala uši ako oči, takže pani učiteľka klavíra to so mnou nemala ľahké. Napriek tomu sa jej podarilo vytiahnuť zo mňa maximum. A vďaka nej som už vtedy hrávala aj veľa modernej vážnej hudby. Keď som doma cvičila, mama sa len čudovala, čo za „hrôzy“ to hrám.

Zdá sa, že vážna hudba vám bola už vtedy blízka...
Hudba mi vždy bola blízka ako taká, nerozmýšľala som nad tým, či sa budem zaoberať klasickou, súčasnou alebo populárnou. Nezmenilo sa to ani neskôr, len sme si hudobné aktivity s bratom trošku podelili. On prešiel do populárneho sveta, ja som sa vybrala iným smerom a dnes sa venujem kompozícii.

Váš brat Marián sa v slovenskej populárnej hudbe výrazne presadil. Ako si po hudobnej stránke rozumiete? Nebijú sa vaše záujmy?
Vôbec nie. Práve naopak. Občas aj spolupracujeme. Marián je skvelý muzikant. Je pravda, že ja ho vnímam skôr z pohľadu staršej sestry. A asi preto sa mu do jeho práce niekedy možno príliš snažím hovoriť. Zvyknem byť kritická najmä k blízkym ľuďom, ale aj k sebe. A som aj dosť tvrdohlavá a stojím si za svojimi názormi.

Je táto vlastnosť pre hudobnú skladateľku výhodou?
Neviem. Práve nedávno som uvažovala, že v tejto sfére je ťažké udržať si latku na úrovni, na akú si ju človek na začiatku nasadí. Ľahko sa môže stať, že pod vplyvom rôznych okolností skĺzne do nejakej výhodnejšej polohy. Pokiaľ ide o kvalitu, nie je v dnešnom svete jednoduché byť tvrdohlavý a sebakritický. Iste, človek musí dokázať aj z niečoho ubrať, ale podstatné je zachovať si vlastnú tvár a pocit, že toto je dobré a nebudem svoje parametre znižovať. Kým si nie som istá, že skladba je z môjho pohľadu naozaj dobrá, že je to to najlepšie, čo zo seba dokážem vydať, von ju jednoducho nepustím.

Občas však človeka nepustia ani termíny. Skladatelia zvyknú komponovať aj diela na objednávku. Ako to riešite v takýchto prípadoch?
Ak viem, že nestihnem termín, ktorý je pri skladbách na objednávku vždy stanovený vopred, jednoducho tú prácu nezoberiem. Radšej budem robiť menej, ale dôsledne.

Dva roky v Anglicku
Kompozíciu ste študovali aj na Kráľovskej akadémii hudby v Londýne. Čo vám táto skúsenosť dala?
Určite je pre skladateľa dobré, ak sa aspoň na chvíľu vyberie von a zistí, čo toto remeslo v zahraničí obnáša. Vždy som cítila, že štúdium iba na Slovensku mi nestačí. Aj keď som mala šťastie na skvelých profesorov, ako boli napríklad skladatelia Juraj Beneš a Dušan Martinček a na VŠMU som strávila príjemné roky.

Ako ste sa na prestížnu anglickú školu dostali?
Išla som normálne na prijímacie pohovory. Rok predtým som totiž na kurzoch kompozície v Poľsku stretla profesora z londýnskej akadémie Paula Pattersona a ukázala som mu svoje skladby. Boli to úplne prvé pokusy, nič iné som dovtedy nevytvorila. Študovala som teóriu hudby a profesor Beneš mi raz povedal: Skús niečo napísať a uvidíme. Tak som skúsila. Skladby zaujali aj pána Pattersona a povedal mi, aby som prišla na skúšky do Londýna. Výsledkom napokon bolo štipendium a strávila som v akadémii dva roky.

Čím bol pre vás pobyt v tejto inštitúcii najzaujímavejší?
Bol to nádych čerstvého vzduchu. Škola ponúka to najlepšie z hudobného sveta. Zabezpečuje aj pravidelný prísun známych osobností. Napríklad skladateľa filmovej hudby Johna Williamsa by človek inak asi tak ľahko nestretol. Vedú tam kurzy rôzni skladatelia a každý rok sa koná festival venovaný tvorbe nejakého známeho autora. Systém je vypracovaný do posledného detailu. Každému študentovi napríklad ponúknu aj riešenie, ako sa stať sám sebe manažérom. Dostali sme rôzne rady ako vystupovať v kontakte s ľuďmi, ako s nimi komunikovať, ako si pripraviť určité portfólio. Možno sa to zdá zbytočné, ale pre umelcov je takáto pomoc dôležitá, nie každý sa dokáže v hudobnom svete hneď po skončení školy uplatniť.

Využili ste tieto rady aj u nás? Na Slovensku hudobný trh predsa len nie je taký veľký...
U nás je to, samozrejme, trošku iné, ale tiež je človek hodený do vody a musí ukázať, čo vie.

Medzi skladateľmi určite panuje konkurencia. Pestovali ste so spolužiakmi v Londýne aj kamarátske vzťahy?
Netreba sa tváriť, že skladatelia sú vždy najlepšími priateľmi. Ale konkurencia funguje všade. A v akadémii sme sa zišli z celého sveta, od Ameriky až po Austráliu, takže sme vedeli, že po skončení školy, obrazne povedané, nebudeme variť v jednej kuchyni. Bolo to rovnaké ako v každej inej škole – niektorí si rozumeli menej, iní viac. Ja som doteraz v kontakte s ľuďmi, s ktorými sme si „sadli“. Zaujímavé pre mňa bolo najmä stretnutie s inými hudobnými kultúrami – bola tam skladateľka z Jávy aj z Kórey.

Improvizácia aj rozprávky
Sledujete tvorbu svojich súčasných kolegov-skladateľov?
Samozrejme. Musím mať prehľad, čo sa v tejto oblasti vo svete deje. Myslím, že dnešný skladateľ poslucháča nezaujme snahou „byť moderný“. Umením je zostať sám sebou v dnešnom šate. Snažiť sa o vlastný jazyk.

Vám sa vlastný jazyk darí nachádzať?
Snažím sa o to, i keď nie všetky moje skladby sú mi s odstupom času blízke.

Kde zvyknete hľadať inšpiráciu?
Všeličo zaujímavé mi občas napadne aj pri takej prozaickej činnosti, ako je žehlenie. Na nových nápadoch je najúžasnejšie, že prichádzajú náhodou, úplne nečakane. A dôležité je nechať na ne pôsobiť aj svoj vlastný život. Vtedy človeka hudba prekvapí a venuje mu aj niečo navyše. Skladateľ vníma a prijíma rôzne podnety, buduje si svoju poetiku. A sú obdobia, keď neprijíma nič nové, ale spracúva to, čo už získal, robí si v myšlienkach poriadok.

Ako svoje myšlienky zvyknete „upratovať“ a spracúvať?
Skladateľ Arvo Pärt mi raz poradil, že každé ráno si mám do nôt zapísať prvú hudobnú myšlienku, ktorá mi napadne. Niekedy sa nabalí, vznikne z nej čosi viac alebo sa ďalej nevyvinie. Rozhodne sa však nedá skladať nasilu. To sa môže vypomstiť. Profesor Martinček mi vždy hovorieval: Ak práve nemáš chuť komponovať, choď od toho čo najďalej preč a zapodievaj sa niečím úplne iným. A ja mám toľko podnetov v domácnosti, že veľmi rýchlo dokážem odísť z hudobnej sféry a začať robiť niečo iné.

Mnohí skladatelia majú aj iné hudobné aktivity – napríklad dirigentské. Ako je to s vami?
Ja som momentálne predovšetkým mama a manželka. A triapolročný Adam je zatiaľ mojím najmilším dielom, čoraz lepším a kvalitnejším (smiech).

Začínajú sa už u neho prejavovať aj hudobnícke gény?
Registruje melódie a fascinujú ho zvuky. Rada by som ho nenápadne priviedla k hudbe, tak, ako mňa priviedol otec. Uvidíme, či ho to bude baviť.

Okrem rodiny a komponovania stále „stíhate“ pôsobiť aj ako klaviristka v orchestri Bratislava Hot Serenaders...
To je moja srdcová záležitosť. Už dlhé roky sme skvelá partia. Hudba 30. rokov má v sebe silnú energiu a tá nás spája. Veľmi rada si tam na klavíri zaimprovizujem.

Je schopnosť improvizácie pre skladateľa výhodná?
Určite. Je to dobrá pomôcka. S každým nápadom sa práve vďaka nej môže dôkladne pohrať, vytiahnuť z neho to najlepšie, vyabstrahovať z minima maximum a potom to všetko „učesať“ do konkrétneho tvaru. Je to dobrodružstvo, lebo človek dopredu nikdy nevie, čo z toho napokon vzíde.

Kto býva prvým poslucháčom, ktorý výsledky vašich dobrodružstiev posudzuje?
Napríklad manžel. Aj na ňom zvyknem skúšať, ako skladba pôsobí. Hudbu má rád, aj keď sám sa jej nevenuje, pracuje v úplne inej oblasti. Takže ho takto veľmi nenápadne hudobne vzdelávam.

Ako vyzerajú vaše diela na papieri? Mozart údajne komponoval tak, že si skladbu najskôr celú v hlave premyslel a až potom zapísal do nôt, preto boli jeho partitúry úhľadné a čisté, bez škrtania a prepisovania...
S hudobnou ideou sa vždy najskôr z rôznych strán pohrávam, zamestnávam ňou svoj vnútorný sluch. A moje rukou písané partitúry sú doškrtané viac ako dosť, ale, našťastie, dnes už finálne verzie prepisujem do špeciálneho notového softvéru, takže nikto o mojich škrtoch nevie...

Máte svojich obľúbených skladateľov, ktorých diela si rada vypočujete ako „bežný“ poslucháč?
Ale iste. Často počúvam napríklad Bacha alebo Beethovenove sonáty. Tie ma budú fascinovať asi donekonečna. Aj v os-vedčených kusoch, ktoré viem takmer naspamäť, vždy nájdem niečo nové, prekvapujúce a úžasné.

A aká hudba väčšinou znie u vás doma?
Asi je to profesionálna deformácia, ale hudbu neviem vnímať ako kulisu. Nemôžem mať doma len tak pustené rádio. Ale momentálne u nás aj tak znejú prevažne rozprávky, takže napríklad Maťka a Kubka už pomaly dokonale ovládam.

Na čo okrem rodiny a hudby vám ešte zostáva čas?
Priznám sa, že na nič. Väčšina mojich činností sa krúti okolo Adamka. Najnovšie mu napríklad vystrihujem lietadlá. A neverili by ste, aké je to niekedy vážne umenie... (smiech).

Ľubica Salamon-Čekovská (32)
Rodáčka z Humenného vyštudovala hudobnú teóriu a kompozíciu na VŠMU. Absolvovala postgraduálne štúdium na Royal Academy of Music v Londýne. Učí na Katedre skladby a dirigovania na VŠMU, pôsobí ako klaviristka v orchestri Bratislava Hot Serenaders. Získala viaceré ocenenia v zahraničí aj na Slovensku – o. i. Elsie Owen Prize a Cenu J. L. Bellu za klavírny koncert. S manželom má syna Adama. Jej brat Marián Čekovský pôsobí v oblasti džezu a populárnej hudby.

Autor: Zuzana Zajacová, SME ženy, 29/2007