Nepotykáme si?

Napríklad pri príchode do novej práce či medzi ľudí, ktorí pôsobia ako zohratá partia. Nechceme narúšať kolektív a byť tým neprístupným či chladným, na druhej strane však naša prílišná žoviálnosť môže pôsobiť drzo. Nový zamestnanec nemôže rátať s tým, že hneď po príchode spraví revolúciu a zmení zabehnuté pravidlá. A tak kým sme v úlohe pozorovateľa, ktorý sleduje, ako to vo firme funguje, mali by sme mať na pamäti základné zásady. „Hoci to neznie celkom dobre, v spoločenskej etikete si nie sme všetci rovní. Základným pravidlom, ktorým sa riadime, je, že tykanie navrhuje spoločensky významnejšia osoba. Ďalej platí, že prednosť má žena pred mužom, starší pred mladším, nadriadený pred podriadeným alebo cudzinec pred domácim,“ hovorí Dagmar Kopáčová z protokolu slovenskej diplomacie. V profesionálnom živote je preto rozhodujúca funkcia, a tak aj 25-ročná šéfka môže navrhnúť tykanie svojmu 60-ročnému zamestnancovi. „Ľudí niekedy mätie, keď sa povie, že tykanie má navrhovať žena, pretože v minulosti to neplatilo. Preto s tým majú problém, ak v pozícii nadriadeného vidia osobu nežnejšieho pohlavia alebo mladšieho človeka,“ dodáva Kopáčová.

Tykanie rovná sa kamarátstvo?
Práve mladší ľudia to majú v zamestnaní zložitejšie. Často sa stáva, že im zamestnávateľ alebo priamy nadriadený začne tykať bez toho, aby sa predtým ubezpečil, či je im to príjemné, alebo nie. A tak môžu získať pocit, že ich v práci neberú vážne a majú menšiu autoritu ako ostatní. „Pre vykanie vždy platilo a platí, že je prejavom vzájomnej úcty, rešpektu, ale aj formálnosti. Tykanie uvoľňuje a uľahčuje spoluprácu, ale ak ho ľudia začnú zneužívať, vedie ku konfliktným situáciám alebo paradoxne k napätiu medzi zúčastnenými. Preto je rozumné dobre si uvážiť, komu tykanie navrhneme a ako to môže ovplyvniť naše budúce vzťahy,“ vysvetľuje lektorka komunikačných a prezentačných zručností Anna Sýkorová.

Ak nám niekto automaticky tyká, no nám to prekáža, najlepším spôsobom ako to vyriešiť, je otvorene o tom hovoriť. Vždy je totiž naším právom návrh na tykanie odmietnuť. Samozrejme, slušne. „Ak to urobím zdvorilým spôsobom a sprevádzam to aj nejakým priateľským gestom, môžeme sa vyhnúť situáciám, ktoré by mohli vyznieť nepríjemne. Vhodnou formuláciou by napríklad mohla byť veta: Ďakujem, ale naše pracovné vzťahy sú natoľko dobré, že nepovažujem za potrebné prejsť k tykaniu,“ radí Dagmar Kopáčová. Tykanie a vykanie v práci vždy závisí od firemnej kultúry, ktorá sa mení od prípadu k prípadu. „Čím je spoločnosť viac orientovaná na kreatívne zamestnania, tým sú vzťahy uvoľnenejšie a nie také formálne. Pri príchode nového zamestnanca by však malo byť dobrým zvykom, že šéf ho nielen predstaví, ale ho aj oboznámi s firemnou kultúrou a so zvyklosťami, ktoré tam fungujú,“ dodáva Dagmar Kopáčová. Aj vo firme, kde si všetci zamestnanci medzi sebou tykajú, je pri vzťahoch navonok alebo rokovaniach vhodné dodržať formálne oslovovanie. Vtedy totiž zamestnanci pôsobia profesionálnejšie, kompetentnejšie a zodpovednejšie.

Šéf verzus kolega
O tom, s kým si potykať, je o to dôležitejšie uvažovať, o čo komplikovanejšie sa potom môžeme vrátiť späť k formálnemu oslovovaniu. „Tykanie je nezvratná záležitosť a keď s ním súhlasíme, dobrovoľne či nedobrovoľne, už sa nemôžeme bez rizika otvoreného konfliktu vrátiť k vykaniu,“ hovorí Anna Sýkorová. Nastanú však aj situácie, keď sa z nášho kolegu stane nadriadený a my nevieme, či sa tým automaticky má zmeniť aj to, ako ho oslovujeme. „Len samotný postup do funkcie nie je dôvod, aby sa predchádzajúce kolegiálne vzťahy zmenili. No pokiaľ je ten človek vo významnejšie funkcii, navonok by sme ho určite mali oslovovať vy a pri osobnom styku ostať pri predchádzajúcej forme,“ radí odborníčka na protokol.

Pozor na firemné večierky!
Asi každý z nás prešiel vianočným firemným večierkom či letným pracovným posedením spojeným často s alkoholom. Spoznávame bližšie tých, s ktorými sme predtým zdvorilostne prehodili iba niekoľko fráz. Často si však potykáme aj s tými, pri ktorých to druhé ráno ľutujeme a nevieme, ako sa máme správať. „Pre vzájomné vzťahy v kolektíve sú neviazané podnikové zábavy vždy nebezpečné. Úlohu upevniť vzťahy a zblížiť ľudí v kolektíve je možné len vtedy, ak je zábava uvoľnená, ale neprekročí spoločenskú formu. Ak si na druhý deň nepamätáme, čo sa na zábave dialo, musíme v prvom rade rešpektovať slušnosť a zdvorilosť ako základ spoločenských pravidiel a takýmto spôsobom si vyjasniť daný stav s konkrétnymi osobami. Ako – to záleží na našom takte, empatii v danej situácii a komunikačných zručnostiach,“ radí Anna Sýkorová. Treba teda brať ohľad na to, že niekto správanie a navrhnutie tykania vníma ako chvíľkovú slabosť, ku ktorej sa nehlási, nepamätá si danú situáciu alebo si ju nechce pamätať. Nemusí to automaticky znamenať, že naše vzťahy nie sú dobré. Skrátka to rešpektujme.

V rodine
Z rozprávania starých rodičov či rodičov sme sa určite stretli s tým, že svojim blízkym príbuzným vykali či dokonca onikali. „Tieto javy sú dnes v našej spoločnosti už ojedinelé a vnímame ich ako archaizmy. Neznamená to však, že neexistujú. Ak sú súčasťou rodinných zvyklostí, je na členoch rodiny, ako ich budú dodržiavať teraz alebo v budúcnosti. Tieto pravidlá sa menia väčšinou generačným posunom,“ hovorí Anna Sýkorová. V súčasnosti je bežné, že v úzkom okruhu rodiny si navzájom tykáme, v rámci vzdialenejších vzťahov platí, že starším ľuďom vykáme. Záleží na veku a vzťahu, či nám vykajú aj oni, ale medzi dospelými aj v rodinnom kruhu platí princíp, že tykanie by malo byť prejavom vzájomnej dohody. Ako sa však správať v prípade, keď sme sa napríklad po svadbe stali členom aj ďalšej rodiny? „Vtedy je dobré rešpektovať pravidlá, ktoré v rámci nej fungujú, hoci sa mi môžu zdať aj zvláštne alebo mi nevyhovujú. Je to však otázka slušnosti a dobrých vzťahov,“ uzatvára Dagmar Kopáčová.

Ako sa ľudia oslovovali na Slovensku v minulosti?
K téme sa vyjadruje Marta Botíková, vedúca Katedry etnológie a kultúrnej antropológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
„O tom, ako to bolo v minulosti, máme iba ohraničené vedomosti. Môžeme sa opierať najmä o literárne doklady či písomné dokumenty a vieme aj dnes, že v písanej forme sa dodržujú iné pravidlá ako v hovorenom styku. Našli sa listy medzi manželmi z konca 17. a začiatku 18. storočia, v ktorých si vykajú. Tie však dokumentujú iba komunikáciu medzi vyššími spoločenskými vrstvami. Ako to bolo v nižších spoločenských vrstvách, to sa dozvedáme až na základe systematického etnologického výskumu z druhej polovice 20. storočia. V našich výskumoch sa ukázalo, že v rodinách prevládalo vykanie medzi manželmi aj medzi rodičmi a deťmi, dokonca aj mladší súrodenci vykali starším. Hoci to môžeme vnímať ako prekvapivý moment, treba si uvedomiť, že v tom čase bol počet detí oveľa väčší a rozdiel medzi tými najstaršími a najmladšími bol často aj jedna generácia.

Forma onikania je známa zo šľachtickej, meštianskej aj remeselníckej vrstvy. Tieto úctivé formy oslovovania potvrdzovali status dotyčného človeka. Keď sa niekto priženil do rodiny, automaticky sa očakávalo od neho vykanie – jednak z hľadiska generácie a statusu. Zať si netrúfal porušovať akékoľvek pravidlá, o neveste ani nehovoriac. Musela mnohé roky vyčkať, kým sa jej postavenie zvýšilo natoľko, aby mohla vôbec o niečom rozhodovať, preto sa prispôsobila zásadám, ktoré v rodine panovali. V súčasnosti je vykanie v rámci užšej či širšej rodiny skôr raritou. Myslím, že v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch mal na spôsob oslovovania vplyv aj anglický jazyk, ktorý tieto dve formy nerozlišuje. Ten jazykový úzus nám v mnohom pomáha presadzovať tykanie aj v situáciách, keď to predtým nebolo celkom adekvátne. Môže sa zdať, že v časoch, keď si ľudia vo väčšej miere v minulosti vykali či onikali, mali k sebe väčšiu úctu. Na jednej strane je to pravda, pretože ťažšie vynadáte niekomu, komu onikáte, ale zasa mu aj ťažšie vyznáte lásku. No mám jednu zaujímavú príhodu. V sedemdesiatych rokoch sme robili etnologické výskumy v maďarských obciach na Slovensku. Vtedy mi jedna staršia pani povedala, že svojmu manželovi musela onikať a ďalej dodala: „Preto som sa ho pýtala: Zbijú ma pred obedom alebo až po obede? Tak vidíme, že forma obsah nezachránila.“

ANKETA
Ako vnímajú ľudia tykanie a vykanie v rodine či v práci, ktoré formy im viac vyhovujú a s akou zaujímavou situáciou sa stretli, sme sa pýtali v uliciach.

Ingrid Müllerová, 16 rokov, Bratislava
Samozrejme, mne ešte všetci automaticky tykajú. No stalo sa mi, že mi manžel mojej krstnej trikrát navrhol, aby som mu tykala, ale ja si na to neviem zvyknúť. Preto som mu úprimne povedala, že mi je to nepríjemné a budem ho naďalej oslovovať vy. Je to tak pre mňa prirodzenejšie, keďže som na to bola zvyknutá odmalička. Keď niekomu vykám, znamená to pre mňa, že mu istým spôsobom prejavujem úctu. Preto sa mi veľmi páči, keď deti vykali svojim starým rodičom alebo rodičom, aj keď my v rodine si všetci tykáme. Napriek tomu si viem predstaviť, že by sa situácia zmenila. Hoci by sa tak vzťah zmenil na menej osobný, bolo by to pekné. Viem, že ani moji rodičia starkým netykali, iba moja mama vyká svokre.

Peter Kubala, 69 rokov, Bratislava
V našej rodine si všetci automaticky tykali, hoci možno patrím ku generácii, keď sa vyskytovalo vykanie aj v rámci blízkych príbuzenských vzťahov. Čo sa týka práce alebo nových známych, nikdy som nebol ja ten iniciatívny, ktorý by navrhol zmenu oslovovania. Vždy som to nechával na iných, aby o tom rozhodovali. V práci to záležalo na tom, ako dlho sme sa navzájom poznali a aký bol vzťah medzi nami. Ale stalo sa mi, že som mal „menšieho“ šéfa, s ktorým sme si tykali, no postúpil vyššie. A hoci sme pri tykaní ostali naďalej, jeho správanie ku mne sa zmenilo a dovoľoval si ku mne viac, ako keby som mu vykal. Je to teda skôr otázka o vzťahoch a nie o forme oslovovania.

Miroslava Fabiánová, 50 rokov,Bratislava
Tykanie je podľa mňa príjemnejší spôsob v rámci komunikácie. Aj v rodine, teda, samozrejme, v rámci užšieho kruhu, si všetci tykáme, tak to je aj v prípade mňa a mojich rodičov alebo starých rodičov. Hoci môj manžel otcovi a mame vyká. Tykanie navrhujem podľa situácie ja, niekedy čakám iniciatívu z druhej strany. Viem, že existujú všeobecne platné pravidlá, keď by neformálne oslovovanie mal navrhnúť vyššie postavený nižšie postavenému, žena mužovi či starší mladšiemu. Musím sa však priznať, že skôr ako týmito zásadami sa riadim svojimi pocitmi.

Simona Nickmanová, 17 rokov
V škole si niektorí žiaci s niekoľkými učiteľmi tykajú, ale to iba v prípadoch, keď im to učitelia navrhli. Podľa mňa je to prirodzené a vytvára to istým spôsobom priateľskejšie prostredie aj pre žiaka, hoci niekedy práve to môžu zneužiť. S oslovovaním mám však aj inú skúsenosť, keďže si občas privyrábam predávaním ruží po meste. Zo slušnosti všetkým vykám, aj tým mladším a dokonca sa na tom niektorí zákazníci smejú alebo tvrdia, že je im to nepríjemné. Stretla som sa aj s tým, že mi napriek môjmu mladému veku vykali, stáva sa to napríklad v hotelierskych službách alebo v kúpeľoch. Povedali mi, že je to povinné a klientom musia vykať. No ja som vtedy mala štrnásť rokov a vyslovene mi to prekážalo.

Martin Lacko, 23 rokov,Bratislava
Som študentom vysokej školy a tam máme zvyk všetkých profesorov oslovovať formálne. Hoci viem, že na univerzitách mladší profesori zvyknú navrhnúť študentom, aby im tykali, ja som sa s tým zatiaľ nestretol. V škole mi to vyhovuje, no na druhej strane si neviem predstaviť, že by som si vykal s rodičmi. Podľa mňa by sme si tak boli automaticky vzdialenejší. Keď premýšľam nad tým, ako to budem riešiť v práci, so svojím šéfom by som si určite chcel vykať. Predsa len, bude na inej pozícii a podľa mňa by sa pracovné vzťahy nemali zamieňať s kamarátskymi, pretože to nie vždy robí dobrotu. Mne už ľudia automaticky vykajú a hoci niektorým v mojom veku to nemusí vyhovovať, mne je to príjemné. Zdá sa mi to slušné.

Autor: SME ženy, 29/2007