Gabriela Mlsnová: Šport ma o čas neokrádal

Pre šport údajne platí, že sa mu treba venovať intenzívne, ale s mierou. Súhlasíte s týmto tvrdením?
Ak človek robí akýkoľvek šport vrcholovo, tá miera sa automaticky posúva oveľa vyššie. Ja som si svoje športové hranice posunula na najvyššiu možnú mieru už v detstve. Od šiestich rokov som sa venovala športovej gymnastike, bola som reprezentantkou a šport bol v mojom živote jednoznačne aktivitou číslo jeden. A keď som neskôr začala trénovať fitnes, opäť som mieru športovania posunula na maximum. Ak sa chcete venovať športu na vysokej úrovni, musíte tomu svoj život prispôsobiť.

Súťažný fitnes ste však objavili až ako 29-ročná, ako matka dvoch detí.
Keď som vrcholovú gymnastiku v sedemnástich rokoch opustila, vyštudovala som FTVŠ a založila si rodinu. S manželom sme otvorili fitnescentrum, venovala som sa aerobiku, ale o súťažiach vo fitnes som ešte nič netušila. Až keď sa na Slovensku konali majstrovstvá sveta, veľmi ma nadchli a napadlo mi, že by mohlo byť zaujímavé skúsiť sa v tomto športe presadiť. Tušila som, že ako bývalá gymnastka nebudem mať problémy s voľnou zostavou, ktorá si vyžaduje dobrú pohybovú pripravenosť. A mala som typickú vyšportovanú postavu, za ktorú som sa kedysi aj dosť hanbila.

Prečo?
Vždy sa mi zdalo, že som vďaka gymnastickej minulosti príliš pevná a svalnatá, a oblečením som sa snažila svaly zakryť.

To znie zvláštne, pretože väčšina žien sa snaží cvičiť práve preto, aby vyzerali športovejšie a pevnejšie...
Áno, dnes už vďaka fitnescentrám a športovcom, ktorí zdravý životný štýl propagujú, ľudia prišli na to, že sa oplatí cvičiť a pracovať na postave. A nielen súťažne a v mladom veku. Ale kedysi pevnejšie postavy naozaj neboli veľmi v móde. A mnohé ženy, ktoré si založili rodinu, sa športu jednoducho prestali venovať, lebo mali pocit, že ich zbytočne okráda o čas a že sa to akosi nehodí. Dnes je to už, našťastie, inak. Väčšina žien si uvedomuje, že mať deti neznamená rezignovať na svoje vlastné aktivity.

Fitnes je šport náročný po fyzickej aj psychickej stránke, najmä predstava tvrdých predsúťažných diét nepôsobí veľmi lákavo. Tušili ste, do čoho sa púšťate?
To ma neodrádzalo. Vrhla som sa do prípravy a učila som sa sama na sebe. Ale začiatky boli naozaj ťažké. Ako rodina sme museli prispôsobovať voľný čas prísne rozfázovanému tréningu. Bežne sa napríklad stávalo, že keď som mala deň voľna, deti boli práve v škôlke a naopak – tréning mi vyšiel napríklad na víkend. Ale striktne som plán dodržiavala.

A vďaka tomu ste sa vo fitnes presadili...
Paradoxne – nie. Na Slovensku som získavala medaily, ale na vrcholných súťažiach, teda na majstrovstvách Európy alebo sveta, to nebolo jednoduché. Víťazili dievčatá, ktoré už niekoľko rokov súťažili a boli v tomto športe známe. Samozrejme, sklamalo ma to. Trápil ma najmä pocit, že celá rodina sa mi prispôsobuje a ja pravidelne získavam len „zemiakové“ medaily, teda nešťastné štvrté miesta. Bola to veľká kríza.

Ako sa vám ju podarilo prekonať?
S manželom sme si povedali, že tréningovú filozofiu postavíme opačne. Prvoradá bude rodina, deti, ich záujmy. Chlapci sa stali mojimi „parťákmi“ – keď som si išla napríklad zabehať, sadli na bicykle a išli so mnou. A tréning v posilňovni som vždy končila doobeda, kým boli deti v škôlke alebo v škole. Bola to veľmi dôležitá zmena a pomohla mi najmä po psychickej stránke. Už som nemala pocit, že sa mi rodina prispôsobuje, ale napriek tréningu som sa jej venovala na sto percent. A po čase sa dostavili aj úspechy na medzinárodnej úrovni.

Šport aj v súkromí
Zmenilo vás v niečom súťaženie vo fitnes?
Fitnesu vďačím najmä za to, že som zmenila životosprávu a celý môj život. Predtým som mala obdobie, keď som neznášala akýkoľvek stereotyp. Celé detstvo som trénovala osem až desať hodín denne. Program som mala presne nalinkovaný, vedela som, kedy mám ísť behať, jesť, spať, kedy sa mám učiť a podobne. Inak to nešlo, ale postupne som takýto systém znenávidela a mala som obdobie, keď som všetko, čo len trošku pripomínalo stereotyp, rebelantsky odmietala. A práve fitnes ma vrátil do rozumných koľají. Vďaka nemu som si uvedomila, aká výhodná je pravidelná životospráva a pevný denný režim.

Ale hovorí sa, že keď má človek malé deti, nemôže si svoje aktivity veľmi dopodrobna plánovať.
Iste, plány zvyknú rýchlo rušiť napríklad nečakané choroby. Ale u nás to bolo akosi inak – keď som finišovala s predsúťažnou prípravou, ochorela som ja, nie deti. Im sa choroby dosť vyhýbali. Možno aj vďaka tomu, že už odmalička sme sa snažili viesť ich k zdravému životnému štýlu.

Venujú sa aj aktívnemu športovaniu?
Hrajú tenis, ale nie závodne. A kondične sa venujú gymnastike, tá je skvelým základom pre akékoľvek športovanie. Mladšiemu pred časom učaroval futbal. Lopta pre neho začala byť všetkým a veľmi nám to uľahčilo výchovu – stačí, ak mu pohrozíme zákazom futbalu a urobí všetko, čo chceme... (smiech) Druhého syna zase zaujíma posilňovňa a basketbal, tak som sama zvedavá, čo z nich napokon vyrastie. My ich do ničoho nenútime, ale šport ich určite láka, keďže obaja s manželom sme sa mu vrcholovo venovali.

Váš manžel, bývalý reprezentant v karate, vás v čase súťaženia vo fitnes trénoval aj manažoval. Ako fungovala takáto spolupráca? Niekedy vraj nemusí byť prospešné, ak je trénerom rodinný príslušník...
Áno, môže sa stať, že k manželovi si človek viac dovolí a nevníma ho ako autoritu. Vždy som sa snažila zladiť moje tréningové predstavy s jeho plánmi. Iste, vyskytli sa chvíle, keď som sa tréningovo „hľadala“, niekedy telo nereagovalo tak, ako by malo, ale všetko sa dalo vyriešiť. Manželovi som vždy opisovala svoje pocity a on podľa toho intuitívne menil cviky a systém trénovania aj stravovania.

Neprekážalo vám, že ste prácu prenášali aj do súkromia?
To nám nerobilo problémy. Práve naopak. Naučili sme sa navzájom tolerovať a vieme, že sa na seba môžeme spoľahnúť. Myslím, že sa dobre dopĺňame. A riadime sa zásadou, že doma o práci nehovoríme. Keď sa náhodou vyskytne problém, ktorý chcem večer riešiť, manžel striktne povie: Nie, až ráno.

Fitnes po celý rok
Ako sa dnes venujete fitnes?
Získala som licenciu na rozhodovanie medzinárodných súťaží a venujem sa najmä tejto práci. Tento rok som prvý raz dostala šancu robiť hlavnú rozhodkyňu na majstrovstvách Európy a veľmi dobre som sa v tejto pozícii cítila.

Ako sa vám pozerá na fitnesky očami rozhodcu?
Rozhodcovia vnímajú na súťažiacich množstvo vecí. Príprava na súťaž nespočíva len v tréningu a stravovaní. Sústrediť sa treba aj na celkovú vizáž – dôležitá je farba pleti, plavky, účes. Napríklad odhadnúť správny odtieň farby, ktorou si fitnesky pred súťažou natierajú celé telo, nie je vôbec jednoduché. Aj mejkap treba prispôsobiť žiareniu svetiel na pódiu. Často sa stáva, že fitneska, ktorá v zákulisí pôsobí veľmi elegantným dojmom, na pódiu nevynikne.

Takže fitnes je dobrým tréningom po športovej, ale aj po módnej stránke.
Určite áno, nie je to tak dávno, keď sa aj súťažiace v klasickom fitnes na pódiu predvádzali vo večerných šatách. Smutné bolo, že jedny šaty sme využili len jeden raz. Po súťaži boli vďaka farbe, ktorou sme boli natreté, úplne zničené...

Aký máte vzťah k móde?
Páči sa mi športová elegancia. Ale vďaka fitnesu sa mi postava dosť zmenila a na Slovensku som si napríklad vôbec nedokázala zohnať rifle. Prvé som si kúpila až v Brazílii, počas majstrovstiev sveta. Tie boli úplne fantastické a bola som veľmi nešťastná, keď sa minulý rok doslova rozpadli. Ale nečudujem sa, nosila som ich ako druhú kožu.

Zlé jazyky hovoria, že vrcholový fitnes postavu skôr zničí, ako zlepší.
To možno platí o dievčatách, ktoré sa nikdy žiadnemu športu nevenovali a jedného dňa sa rozhodnú pre fitnes. Rýchlo sa snažia nabrať svalovú hmotu, vyrysovať sa a zvíťaziť hneď na prvej súťaži. Ich hmotnosť v krátkom čase príliš kolíše, berú veľa výživových doplnkov a snažia sa urýchliť svoj metabolizmus. Tie sa určite zničia.

Čo sa vám na súčasnom fitnes páči?
Obdivujem ženy, ktoré tento šport berú ako životný štýl. Nie je to len súťaženie, ale najmä zdravá životospráva a tréning, ktorý človeka udrží vo forme po celý rok, nie iba pred súťažami.

Fitnes je individuálny šport. Existujú medzi športovkyňami aj priateľstvá?
Znie to možno drsne, ale keď som začínala, mnohí ma upozorňovali, aby som si na súťažiach dávala pozor napríklad na fľašu s vodou, lebo by mi do nej niekto mohol niečo nenápadne nasypať. Aj oblečenie sme si museli strážiť. Jednej fitneske sa vraj stratili plavky a topánky a „náhodou“ sa našli hneď po skončení pózovania. Boli to zvláštne situácie, ale aspoň ma naučili spoliehať sa len na seba.

V rámci Slovenskej asociácie kulturistiky, fitnes a silového trojboja máte na starosti aj detské fitnes. Má mladá generácia o tento šport záujem?
Záujem je veľký. Deti sú šikovné a určite mnohé z nich majú pred sebou súťažnú budúcnosť. Pravidlá detského fitnes zahŕňajú zostavu aj prezentáciu s pózovaním. Deti však nevystupujú v plavkách, ale v priliehavom oblečení. Fitnes dokáže mládež priviesť k športu, naučiť ich ísť za svojím cieľom a pomôže im vytvoriť stravovacie návyky.

A čo vaše stravovacie návyky – zmenili sa, odkedy ste skončili so súťažením?
Ani veľmi nie. A keď občas „zhreším“ a dám si napríklad klobásu, pol dňa mám pocit, že prasknem... Môj žalúdok si na zdravú stravu jednoducho zvykol a na nezdravé jedlá ani nemám chuť.

Ktoré športy zvyknete sledovať ako fanúšik?
Už ako malé dieťa som nadšene sledovala krasokorčuľovanie a tance. Aj dnes by som bola schopná celé večery presedieť pri prenosoch z rôznych súťaží, čo môj manžel nie vždy chápe. Ale našťastie máme doma niekoľko televízorov.

Znamená pre vás šport aj aktívny relax?
Bývame mimo Bratislavy na dedine, takže najlepším relaxom je pre nás záhrada a naše tri psy. Cez týždeň sa venujeme fitnescentru a ďalším aktivitám, ktoré nás živia, cez víkendy v súťažnej sezóne chodievame rozhodovať, takže športu si užijeme dosť. Doma potrebujeme aspoň na chvíľu „vypnúť“ a myslím, že sa nám to darí.

Gabriela Mlsnová (38)
Vyštudovala telesnú výchovu a trénerstvo rytmickej gymnastiky na FTVŠ UK v Bratislave. Je diplomovaná trénerka 1. triedy a medzinárodná rozhodkyňa v kulturistike a fitnes. Bola juniorskou reprezentantkou, viacnásobnou majsterkou Slovenska v športovej gymnastike. Získala titul majsterky Európy a tri tituly majsterky sveta vo fitnes organizácie IFBB. S manželom Borisom majú dvoch synov – Filipa (11) a Viktora (13).

Autor: Zuzana Zajacová, SME ženy, 27/2007