Michaela Hlaváčková: Modelkou som sa stala z trucu

V civile stretneme modelku väčšinou nenamaľovanú, v rifliach a tričku. To máte tých líčidiel a najmódnejšieho oblečenia počas svojej práce dosť?
Máte pravdu. Takmer vôbec sa nemaľujem, používam maximálne špirálu na oči. No hlavne počas jedného pracovného dňa nám aj niekoľkokrát urobia iný make-up. Je to ustavičný kolotoč, od ktorého si potrebujem trochu oddýchnuť. A nosím najmä to, čo je pohodlné, a veľmi sa nad tým nezamýšľam, pretože mám pocit, že na nič nemám čas.

Necítite tlak zo strany agentúry, aby ste ju prezentovali aj počas bežných dní?
To naozaj nie. Samozrejme, iné je to, ak sa zúčastňujeme na akcii. Poznám však prípady, keď dievčatá chodili nevhodne oblečené na kastingy a agentúra ich zobrala na nákupy, aby ich obliekla doslova od hlavy po päty. V zahraničí je to bežné.

Na prvý pohľad však upútate svojou výškou a najmä štíhlosťou. Tá vám však spôsobila problém, o ktorom sa veľa hovorilo. Minulý rok vás v Španielsku nepripustili na týždne módy, pretože ste mali BMI nižšie, ako bolo povolených 18.
Nebolo to celkom tak. V rámci týždňov módy sa robia prehliadky v mestách New York, Miláno, Paríž. Niekedy tam vzniknú pauzy a tie sa využívajú napríklad aj tak, že modelky letia na dva alebo tri dni do Španielska. Tieto prehliadky však nie sú veľmi prestížne. Kuriózne je, že minulý rok som do Španielska ani nemala letieť, takže naozaj neviem, prečo sa to nafúklo a vznikla táto „kvázi“ kauza. Musím však povedať, že do povoleného čísla 18 mi chýbali dve stotiny a podľa mňa to nie je smerodajné.

Ako vnímali vaši rodičia, keď sa okolo vás rozpútala takáto kauza?
Začali sa smiať. Keď o mne vyšiel článok, kde sa písalo, že mám anorexiu, otec zareagoval slovami: „My sme celá rodina anorektická!“ Pričom on má asi 120 kilogramov a vie, ako sa stravujem (smiech). Teraz však vážne. Anorexia je psychická choroba a, žiaľ, jej názov sa často nevhodne používa na označenie chudých dievčat. Isteže, ak ňou niekto trpí, je to zlé a nepríjemné a určite patrí do rúk odborníkom.

Podľa vás teda nebolo správne, čo sa udialo v Španielsku?
Hlavne si myslím, že na základe istého vzorca, ktorý je všeobecne platný pre všetkých, nemožno určiť, či niektoré dievča trpí, alebo netrpí anorexiou. Stavbu kostry, postavu a danosti má každý úplne iné a nemožno to zovšeobecňovať.

Nemožno si však nevšimnúť rôzne televízne šou s dievčatami, ktoré sú podľa laického diváka podvyživené a povie sa im, že majú ešte schudnúť. Nezapôsobí to nepriaznivo na mladé diváčky?
Pozrime sa na to takto – jednou z podmienok, aby sa dievča mohlo stať modelkou a bolo v tomto biznise úspešné, je skrátka to, aby spĺňalo isté miery. Ak je v ňom potenciál, no nemá ideálne proporcie, ľudia z agentúry mu povedia, čo má spraviť a koľko schudnúť. Potom je to už iba na nej, či do toho ide, alebo nie. Niektoré to robia na úkor zdravia, niektoré iba v rámci svojich možností a iné si povedia, že im to za to nestojí. Aj choreograf, ktorý spolupracuje s tanečníčkami a vyberá si ich do svojich predstavení, niektorým z nich povie, aby si upravili postavu. To však nerieši nikto.

Vám povedali, aby ste zhodili pár kíl?
Samozrejme, že som sa s tým stretla. Lenže pár centimetrov dole v páse alebo v bokoch nie je vždy vecou chudnutia. Je to o cvičení, racionálnej strave a formovaní postavy.

A ako ste reagovali?
Dala som im za pravdu, keďže som skutočne prekročila isté hranice, ktoré by som mala spĺňať. No brala som to skôr jedným uchom dnu, druhým von, pretože som aj napriek tomu pracovala ďalej a mala som veľa ponúk.

Ak vás klient odmietne, môže sa za vás agentúra postaviť?
Viete, čo sa mi stalo? Poslali ma za prácou do Milána, ale asi mali zlé informácie o mojich mierach, pretože mi nachystali oblečenie veľkosti S. Ako by som mohla ja pri mojej výške obliecť takúto veľkosť? Jednoducho som odišla domov a na robotu zavolali iné dievča. „Nepodkopalo“ mi to sebavedomie. Vždy ide totiž o to, ako sa k tomu postaví daná dievčina. Prirodzene, agentúra sa môže zastať svojich modeliek, čo však tiež závisí od toho, aké má meno, postavenie a kontakty s klientmi.

V tom, že ste to skúsili v modelingu, vraj mala prsty najmä vaša rodina.
Moja babka ma neustále posielala, aby som to skúsila. Dlho som si myslela, že žartuje. Napokon som tam išla, ale skôr z trucu. Prišla som na kasting a čakali sme tam štyri hodiny, bolo tam množstvo dievčat. Ja som prišla bez fotografie, priamo z rodinného výletu pri jazere. Bola som neupravená, ešte s mokrými vlasmi, takže som si myslela, že moje šance sú nulové. No keď som nakoniec prišla na rad, ako prvé som od nich počula vetu: Celý deň sme na teba čakali! O dva týždne som išla na prvé fotenie.

Nakoplo vás práve to, že ste boli úspešná už od začiatku?
Vždy som do toho išla s tým, že aj keď sa kasting nepodarí alebo mi nejaká práca nevyjde, tak sa svet nezrúti. No poznala som dievčatá, ktorým napríklad na kastingu povedali, že sú príliš nízke a brali to ako tragédiu. Ja som tam v podstate chodila ako na krúžok. Nepáči sa? Nevadí, ide sa ďalej.

Čo najhoršie vám povedali na kastingu?
Tak tam sa toho nahovorí (smiech). Najhoršie je to, keď si ani poriadne neprelistujú vaše fotografie, zdržíte sa tam niekoľko minút a vidíte ich nezáujem. Ale o tom to je.

V čom je to, že z tých tisícok dievčat sa podarí preraziť jednej?
Ide o disciplínu na fotení alebo prehliadke, o to, či je dievča profesionálkou. Takisto treba mať v sebe aj kus herečky, keďže sa musíte vžiť do atmosféry a nálady každého fotenia. Ja som nikdy nemala problém s nejakou grimasou alebo pózou. Aj keď v reáli nie som exhibicionista, v takýchto prípadoch sa skutočne viem odviazať.

Ako začiatočníčka ste robili aj zadarmo?
Ono to nikdy nie je úplne zadarmo. Keď sa fotí módny editoriál, finančná stránka je nulová, no vám to robí reklamu, dostanete sa do povedomia klientov a na základe toho vám môžu ponúknuť kampaň. Je to vzájomná výpomoc.

Na ktoré fotenie spomínate ako na naj – či už v negatívnom, alebo v pozitívnom zmysle?
Možno to vyznie zvláštne, no aj napriek tomu, že sa v tomto biznise pohybujem už dlhšie, neposudzujem podľa značiek alebo mien, pre ktoré som robila. Ani nepoznám mená všetkých prestížnych fotografov. To skôr ovládajú kamarátky, ktoré sa pohybujú mimo modelingu. Hodnotím to podľa celkovej organizácie a atmosféry.

Určite však viete, aká bola vaša najprestížnejšia práca.
To by vám vedeli povedať skôr v agentúre. Naozaj! Ja a známe značky či mená akosi nejdeme dokopy. Pretože prácu nevnímam podľa toho, či je to prehliadka Gucci, alebo editoriál pre bežný časopis. Vždy sa ju snažím odviesť na 110 percent. Ale, samozrejme, v agentúre to prežívajú trochu inak, keďže oni presne vedia, čo je v súčasnom svete módy top.

Vy ste istý čas boli medzi päťdesiatkou svetových topmodeliek.
Nijako špeciálne to nesledujem, no viem, že v súčasnosti v tejto päťdesiatke nefigurujem, keďže rebríček sa mení každý mesiac a ja som pre školu vynechala jednu prehliadkovú sezónu. Určite však špeciálne neriešim, či som v ňom deviata alebo deväťdesiata. Aj vtedy som sa to dozvedela od známych, ktorí surfujú na internete. Odrazilo sa to však na mojej práci, pretože v tom čase som jej mala skutočne toľko, že keď som po dvoch mesiacoch prišla domov, jeden týždeň som prespala. Bola som z cestovania úplne zničená.

Spolupracovali ste s mnohými známymi menami. Kto vám z nich utkvel v pamäti?
Veľmi rada mám Karla Lagerfelda, ktorý v súčasnosti navrhuje pre značku Chanel, no takisto si ma vybral aj pre svoju vlastnú kolekciu. Pracovala som aj pre Donatellu Versace. Je veľmi milá a keď som prišla na jeden kasting, hneď mi povedala: Super, beriem ťa! Väčšina zo známych ľudí sa správa úplne normálne. Samozrejme, niektorí z nich majú aj svoje móresy, no takisto ich majú tí, ktorí sa pohybujú mimo tohto sveta.

A čo topmodelky?
Na jednom móle som stála napríklad s Naomi Campbell a vtedy som pocítila, že je predsa len v inej kategórii ako my ostatné. Mala tam svoju ochranku a k ľuďom sa správala veľmi odmerane, akoby ani nechcela nadväzovať komunikáciu. Dievčatá, ktoré sa s ňou chceli odfotiť, odmietla. V súčasnosti sú však v modelingovom svete na vrchole dievčatá, ktoré bežnému človeku nič nepovedia. Topmodelky ako Kate Moss, Claudia Schiffer alebo Naomi Campbell sa zaslúžili o to, že sa modeling začal vnímať ako normálna práca, a tak dobre sú platené už len pre svoje meno.

O vás je známe, že peniaze skôr šetríte a nerozhadzujete ich.
Snažím sa ich rozumne investovať, nemám dôvod ich bezhlavo míňať. Za našetrené peniaze som si napríklad nedávno kúpila byt v Bratislave. Určite sa dá týmto povolaním pekne zarobiť. A tá nezávislosť ma veľmi láka.

Aj napriek tomu, že máte ako modelka úspech, vás láka pre mladé dievča dosť netradičné povolanie – patologička.
Možno aj preto, že ma zaujíma chémia a biológia, ma tento odbor priťahuje. Dokonca som sa už bola pozrieť na patológii v Bratislave. Uvidím však, ako sa to za rok vyvinie. Momentálne mám predstavu po maturite odísť do New Yorku, kde by som pracovala ako modelka a zároveň by som navštevovala univerzitu.

Michaela Hlaváčková (17)
práve končí tretí ročník na Gymnáziu Ladislava Sáru v Bratislave. V roku 2004 vyhrala ako pätnásťročná slovenské kolo modelingovej súťaže Elite Model Look. Patrí medzi naše najúspešnejšie modelky a isté obdobie figurovala v rebríčku päťdesiatich svetových topmodeliek. Má na konte množstvo prestížnych prehliadok, fotení a kampaní, možno spomenúť značky Chanel, Prada, Calvin Klein, Nina Ricci či Valentino. Spolupracovala s Karlom Lagerfeldom alebo Donatellou Versace. Žije v Bratislave.

Autor: SME ženy, 26/2007