Jediná smrteľná choroba je život

Vieme, že smrť je prirodzeným vyúste-ím života. Napriek tomu nás často zaskočí, keď nám zo dňa na deň niekto, koho sme mali radi, odíde. Tabu o konci života v nás jednoducho stále pretrváva. A hoci sú nám zákony prírody dopredu jasné, veľakrát privierame oči a odsúvame naše či finále nášho blízkeho do úzadia. V období technických vymožeností civilizácie často dokonca nevieme prejaviť účasť pri strate príbuzného svojmu kolegovi, susedovi, priateľom. „Nie je to všeobecná pravda. Mnoho ľudí je so smrťou a stratou vyrovnaných. Mojím obľúbeným klišé je: jediná smrteľná choroba je život. V tom nám internet ani mobil nepomôžu. Otázka odchodu z tohto sveta súvisí najmä s tým, aké máme medziľudské vzťahy, s poznaním života, ako ho prijímame. K životu patrí tak narodenie, ako aj smrť. Najväčšia chyba, ktorú robíme, je, že ju príliš tabuizujeme. Prehnane sa snažíme ľudí, ktorí sú chorí alebo postihnutí stratou, nedotknúť. Buď v nás prevláda ostych, strach, alebo si myslíme, že chcú pokoj,“ objasňuje psychiatrička Viera Satinská, ktorá zároveň dodáva jednoduchý postup, ako osloviť človeka, ktorý sa trápi.

Úprimnosť
„Človeku do duše či hlavy nevidieť. Keď nevieme, ako máme pristúpiť ku kolegovi, ktorému zomrel niekto blízky, najvhodnejšie je, keď začneme hovoriť o svojom pocite. To znamená, povieme mu, prečo sme za ním prišli. Aby som bola konkrétna – Peter, mám strach, vidím, aký si bledý, môžem ti dajako pomôcť?“ vysvetľuje psychiatrička. Predtým, ako sa za pozostalým vyberieme, však musíme byť dopredu vyrovnaní s tým, že jeho reakcia môže byť akákoľvek. Musíme byť pripravení na každú odpoveď, byť si istí, že jeho reakciu unesieme. „Ak prekonáme túto bariéru, na ťahu je postihnutý. Určite nám povie, čo potrebuje, či iba pokoj, alebo dajakú banalitu, akou je nákup. Dôležité je, aby sme za ním išli z vnútorného presvedčenia, úprimnosti, nie z pózy,“ tvrdí Satinská.

Vyrovnanosť
Vyrovnanie sa so stratou blízkeho je v prvom rade otázkou zrelosti. Či vie prijať začiatok aj koniec života. Vo všeobecnosti platí, že starší človek sa s týmto faktom vyrovnáva ľahšie. Svoju úlohu však zohráva aj svetonázor či viera. „Veriaci ľudia to majú v istom smere možno o trochu ľahšie. Nádejajú sa, že človek sa môže dostať akoby do lepšieho sveta. Viera však vie byť dvojsečnou zbraňou. Veriaci, ktorí vedia, že ich blízky nežil najušľachtilejší život, sa trápia tým, že sa nestihol napraviť. Čiže ich netrápi iba strata, ale aj to, že umrel v hriechu,“ myslí si psychiatrička, ktorá pri vyrovnávaní sa so stratou za dôležité považuje aj všeobecnú schopnosť, akou je odolávanie stresu. Či prijímame bežné životné nehody ako tragédie, alebo naopak, vieme sa nad ne povzniesť. „Pre ľudí, ktorí vedia absorbovať rôzne životné situácie a vyrovnať sa s nimi, je pravdepodobnejšie, že aj ujmu blízkeho akceptujú akoby ľahšie ako ostatní. To však neznamená, že stratu neprežívajú tak ako iní, nesmútia a podobne,“ hovorí Satinská.

Prirodzený smútok
Práve smútok je najčastejším a najprirodzenejším prejavom pozostalých. Ľudové zvyky, ktoré sa u nás udomácnili, jasne poukazujú na rešpektovanie smútku. „Čierny odev signalizoval všetkým naokolo, že daná osoba je v smútočnom rozpoložení.Vdova, ktorá prišla o muža, nosila smútočný odev rok, takisto sirota. V prípade, že išlo o švagrinú, švagra, nosil sa pol roka. Keď zomrel vzdialenejší príbuzný, chodili ľudia v čiernom mesiac,“ hovorí psychiatrička. Obdobie smútku sa ani dnes veľmi nelíši od minulosti. Čiže vyrovnávanie sa s odchodom najbližšieho a zármutok trvá približne rok. „Sú ľudia, ktorým to trvá dlhšie, ale sú aj takí, ktorí sa po krátkom čase tvária, že sa ich smrť nijako nedotkla. Tu je potom podozrenie na to, že buď nie sú celkom s faktom vyrovnaní, alebo sú citovo chladní,“ upozorňuje doktorka.

Reakcie
Duševný otras, ktorý pozostalý prežíva, môže mať veľa podôb. Spravidla človek, ktorý navonok prejavuje svoje city, plače, odpadáva, býva silnejší ako ten, ktorý svoje emócie navonok neukazuje, trpí znútra. Je dôležité zistiť, či v takom prípade ide o človeka ľahostajného, alebo trpiaceho potichu. „Pri emotívnych ľuďoch je tiež dôležité zaujímať sa, či ide o prirodzenú obrannú reakciu, alebo či neprekročili hranicu zdravia. V prípade, že máme pocit, že ide o patologické zmeny, je nutné vyhľadať odborníka,“ vysvetľuje Satinská.

Nezriedkavým momentom, ktorý sťažuje situáciu vyrovnania sa so smrťou najbližšieho, sú takzvané nevyrovnané účty. Aj tu prikladá psychologička najväčší dôraz na zrelosť osobnosti. „Iba človek, ktorý si uvedomuje dočasnosť na tejto zemi, nerobí veci, ktoré by ho mohli mrzieť. Snaží sa vo svojom živote postupovať tak, akoby to bola jeho posledná chvíľa,“ hovorí. Zjednodušene vie ľudí kategorizovať aj v tomto prípade na dve skupiny. Tých, ktorých reálne trápia výčitky svedomia, pretože v nejakom skratovom konaní alebo z čírej hlúposti, či z toho, že neočakávali smrť blízkeho, sa nesprávali najlepšie.

„Niektorí sa obrátia ku kresťanstvu, iní sa snažia konať dobro pre ostatných, usilujú sa vykompenzovať to, čo nestihli,“ vysvetľuje. Druhú kategóriu tvoria ľudia, ktorí si na smrti blízkeho stavajú svoj imidž. Dávajú sa do pozície trpiteľov, odmietajú sa radovať, každý, kto sa pri nich smeje, je hriešnik. U niektorých pretrváva takáto reakcia odmietania reálneho života aj desaťročia. Stanú sa obeťou svojej vlastnej traumy. „Títo ľudia by pritom mohli vykonať toľko dobra, pretože nemá zmysel trpieť a smútiť. No je to ich rozhodnutie a zväčša už nič nezmôžeme,“ upozorňuje Satinská.

Ako sa pozerajú na smrť jednotlivé náboženstvá?
Náboženstvá od svojho počiatku pristupujú k posmrtnému životu rôzne. Jediné spojivko, čo majú všetky spoločné, je, že smrťou človeka sa jeho život definitívne nekončí. Smrť nie je považovaná za zánik, ale prechod z jedného stavu do druhého. Niektoré pohrebné úkony sa preto považujú za prechodné rituály. Aj v mytológii sa o smrti hovorí ako o prevádzaní duší cez rieku alebo most do iného sveta, prípadne o sprievodcoch duší, ktorí nesú duše zosnulých do neba.

Kresťanstvo
V prípade, že človek žil podľa základných pravidiel, ktoré predpisuje kresťanstvo, po smrti odchádza jeho duša do neba k Bohu. Pred vstupom do neba však duša odchádza do očistca. Je to miesto dočasného utrpenia a trestu, kde sa duše mŕtvych očisťujú, aby mohli vstúpiť do neba, kde nakoniec splynú s Bohom.

Judaizmus
Židovstvo neverí, že smrť je koncom ľudskej existencie. Zameriava sa však predovšetkým na život tu a teraz, a nie na život po smrti (neexistuje jednoznačná dogma). V rabínskej literatúre sa však píše o „svete, ktorý príde“.

Hinduizmus a budhizmus
Náboženstvá, ktoré kladú dôraz na správny život a duchovný rozvoj v priebehu celého života, a hoci nemajú jediného Boha, ale viacero božstiev (Brahma, Šiva, Višnu), veria v karmu a reinkarnáciu duší. Veriaci čakajú na nirvánu, čiže stav oslobodenia. Človek sa zbavuje všetkých túžob a pút, vymaňuje sa z večného kolobehu prevteľovania. Dokonalá nirvána môže nastať až po smrti. Nirvánou sa často nesprávne označuje nebo, raj alebo stav blaženosti.

Pohreb, ako ho dnes už nepoznáme
Ešte aj v 60. rokoch 20. storočia nebývali domy smútku na cintorínoch bežné. Mŕtve telá vidiečanov dokonca ani neostávali v chladiacich boxoch pitevní. Naopak, každá rodina sa snažila mať nebožtíka doma. Ten ležal počas troch dní v otvorenej truhle, ktorá bola uložená v najchladnejšej miestnosti domu. Vo vedľajšej izbe či izbách pritom prebiehal život takmer ako inokedy. Počas troch dní sa chodili obyvatelia dediny rozlúčiť so zosnulým, každý večer sa tam pri otvorenej truhle konali aj spoločné modlitby. Až potom truhlu uzatvorili a prišiel kňaz, aby vykonal cirkevný pohreb. Bohoslužba za pokoj a spásu duše nebohého sa konala pod holým nebom na dvore domu, kam vyniesli aj truhlu. Po ukončení bohoslužby kráčala zvyčajne celá dedina v spoločnom smútočnom sprievode za rakvou až na cintorín, kam nebožtíka uložili do hrobu.

Katarína Kovačovská (55), Pezinok, chyžná
Život sa smrťou blízkeho nekončí
Ťažko povedať, kedy sa človek dokáže úplne vyrovnať s odchodom svojho milovaného. Dokonca nemôžeme tvrdiť, že náhla strata je horšia ako to, keď sa musíme rozlúčiť s dlhodobo chorou bytosťou, pre ktorú je odchod z tohto sveta vykúpením. Pani Katarína zažila v zrelom veku šok. Harmonické manželstvo narušila nečakaná smrť jej manžela. „Môj život sa zrazu radikálne zmenil, keď mi v jeden horúci augustový večer, pred trinástimi rokmi sestra a kamaráti prišli povedať, že môj manžel sa pri rybačke a kúpaní v jazere stratil, utopil,“ spomína na noc, ktorá zasiahla do jej bežného života.

Vtedy štyridsaťdvaročná, ostala zrazu sama. Pocit osamelosti zduplikoval aj fakt, že s manželom nemali žiadne deti. Naporúdzi síce mala blízkych, priateľov, ktorí sa jej snažili pomôcť, no vyrovnať sa s danou situáciou musela sama. „Všetci mi sľúbili pomoc, aj pomáhali, ale aj oni mali svoje rodiny, starosti, a tak, keď som zatvorila za sebou dvere bytu, najmä večer som bola sama,“ dnes už vyrovnane rozpráva o ťažkých chvíľach vo svojom živote. Dni plynuli a Katarína si pomaličky začala uvedomovať, čo sa vlastne stalo. „Keď som si už myslela, že som prišla úplne o všetko, našla som v kútiku duše to, čo mi tam v detstve vložili moji rodičia, vieru,“ hovorí a priznáva, že práve Boh jej ukázal cestu, akou sa má vydať.

Jej život sa postupne začal od základu meniť. „Osamotená som bola už len pre tých, ktorí nevedeli, že som stratila človeka a našla svojho Boha. Až s ním som sa dokázala vyrovnať s novou situáciou doma, ale i neistotou v zamestnaní,“ snaží sa vysvetliť nájdený vnútorný pokoj. A prišla aj ďalšia pomoc. „Raz pred kostolom ma oslovila známa a pozvala ma do kresťanského spoločenstva. Našla som si svoju partiu takmer ako novú rodinu. Vo svojom voľnom čase som už nemyslela na svoj smútok a sebaľútosť, ale na to, ako pomôcť tým, ktorí moju pomoc potrebujú. Popri práci pre spoločenstvo som sa začala vzdelávať, naučila som sa pracovať s počítačom a pri spoločných návštevách pútnických miest nachádzam vnútornú silu a duchovné povzbudenie do každodenných povinností,“ hovorí Katarína, ktorá postupne po roku, od smrti svojho manžela, začala vnímať celú realitu života.

Ako tvrdí, vyrovnanie sa s odchodom človeka je dlhodobý proces. Určite sa neudeje z večera do rána. „Dnes sa spolu s dvomi sestrami staráme o našu mamičku, ktorá je stará, ťažko chorá a potrebuje stálu opateru. Vo svojej podstate si uvedomujem, že človek sa prvým nádychom blíži k svojmu koncu. Nikto tu neostane večne. Je to fakt, ktorý treba prijať. Veľmi mi pomáha, že viem, že napríklad aj moja mama raz odíde do inej sústavy, iného sveta. Viem, že nezomrie,“ vysvetľuje svoj pohľad a vnímanie smrti. Zároveň dodáva, aké dôležité je aspoň raz za čas povedať svojmu blízkemu, že ho máme radi, ľúbime ho. Žiť život v súlade so svojím svedomím, zbytočne sa nepúšťať do konfliktov.

„Na svojho manžela, s ktorým som žila takmer štrnásť rokov a prežila veľa pekných chvíľ, nezabúdam. Spomienky nám zostávajú a je dobré, že sa k nim môžeme kedykoľvek vrátiť,“ myslí si. „Život ide ďalej a dnes už viem, že každú chvíľu treba úplne, s nádejou a radosťou v srdci prežiť. Život sa smrťou blízkeho človeka nemusí skončiť, najmä keď ho s láskou nosíme vo svojom srdci a spomienkach,“ prezrádza a je presvedčená o tom, že nič v živote nie je náhodné. Všetko čo sa nám prihodí, čo zažijeme, má svoj význam, hoci nemusíme v daný moment vedieť, prečo sa konkrétna udalosť stala. „Myslím, že práve prostredníctvom smrti manžela som mala objaviť veľkosť Boha.“

Autor: Lea Sobotová, SMEženy, 26/2007