Gabriela Futová: Deti sú z rozprávkových bytostí najzaujímavejšie

V priebehu siedmich rokov ste vydali šesť kníh. Celkom rýchla produktivita. Ste aj v živote taká aktívna?
Čo sa týka kníh, nevznikajú na počkanie. Najskôr dosť dlho nosím v hlave myšlienku a keď sa konečne rozhodnem písať, nemám čas alebo pokoj, ktorý potrebujem. Keď však začnem, beriem to ako záväzok, pracujem intenzívne. Nikdy sa však do písania netlačím, preto mi práca trvá od polroka do roka. Takže o nejakej extrémnej produktivite hovoriť nemôžeme. Produktívna je Ivona Březinová v Čechách alebo Thomas Brezina v Rakúsku. V bežnom živote sa považujem skôr za lenivca, hoci ľudia okolo mňa to popierajú. Isté však je, že keď prídem domov z práce, len málokto ma opäť dokáže vytiahnuť von.

Aký rukopis máte rozpísaný?
Viac-menej je už hotový. Zrejme som sa ocitla vo zvieracom období, pretože už predchádzajúca kniha bola o psoch a teraz znova píšem o zvieratách. Názov má Štyri kosti pre Flipra. Zmena nastala aj vo vydavateľstve, vydáva mi ho prešovské Slniečkovo. Ak všetko pôjde podľa predstáv, mala by som ju odprezentovať na knižničnom festivale Prešov číta rád.

Hrdinovia vašich kníh patria do kategórie detí huncútov, ktorí čo-to vyparatia. Nevystupujú v nich krásne princezné, naopak, vyskytujú sa v nich bosorky...
Deti mi zo všetkých rozprávkových bytostí pripadajú najzaujímavejšie. Ja si vlastne uľahčujem prácu, pretože, keď píšem o nich, nemusím si ani veľmi vymýšľať. Stačí pozorovať a počúvať. No a bosorky... K tým mám vzťah oddávna, princezné sú na môj vkus príliš romantické a ja som skôr antiromantik.

Hneď prvá kniha Naša mama je bosorka vás vyniesla k najpredávanejším autorkám detskej literatúry. Počítali ste s tým, že vaša spisovateľská cesta naberie takúto rýchlosť?
Odmalička som si hovorila, že budem spisovateľkou, ale nepočítala som s tým, že sa budem venovať detskej literatúre. Písanie ma vždy bavilo, aj preto som išla študovať žurnalistiku, no zistila som, že novinárčina nie je pre mňa to pravé. Na materskej dovolenke som vymyslela príbeh pre deti. V tom čase ešte nebol boom čarodejníkov, spomenula som si však na knihu z detstva Malá bosorka, ktorú som milovala. Zrazu som dostala nápad na mamu - tajnú bosorku. Jednoducho urobiť z mamy ježibabku. Potom to už išlo samo. Nepočítala som s tým, že to tak veľmi nadchne čitateľov aj mňa. A už vôbec som nerátala s tým, že mi knihy zmenia život.

Vraj keď ste posielali rukopis do Mladých liet, kde vám prvotinu vydali, pre istotu ste volali šéfredaktorke, či sa patrí zaslať jej ho...
Bola som vážne neskúsená. (smiech) A pripadalo mi veľmi opovážlivé otravovať vydavateľstvo svojím rukopisom. Pani šéfredaktorka ma jemne pripravila na to, že odpoveď mi dá najskôr o mesiac, pretože rukopisov majú množstvo. Takmer som zamdlela, keď mi o týždeň oznámila, že budem mať knihu. Ihneď som zavolala manželovi do práce a prekvapená mu povedala novinku. Začal sa smiať a vyhlásil, že ak je to pravda, bude ju večer čítať deťom pred spaním. Dodnes ju nečítal, ani všetky ostatné, vie iba názvy. Teraz dokonca vyhlasuje, že všetky moje knihy napísal on. Tak navrhujem, aby ho konečne niekto preskúšal. (smiech)

Ani vám, ani vašim knihám nechýba humor. Myslíte si, že je podstatný aj pre detského čitateľa?
Deti sa smejú veľmi rady. Aj by sa mali smiať čo najviac, veď sa aj hovorí, že smiech je najlepší liek. Vidím to aj v práci, deti vyslovene vyhľadávajú veselé knihy a potom knihy, s ktorými sa dá dobre báť. Humor však do kníh nedávam nejako úmyselne. Vkĺzne mi tam sám, asi preto, že aj ja sa veľmi rada smejem.

Veľa sa hovorí o tom, že naše deti málo čítajú. Ako to vnímate vy, nielen z pohľadu autorky, ale aj zamestnankyne prešovskej knižnice?
Čítanosť mi nepripadá taká hrozná. Do našej knižnice chodí mnoho detí. Deti, ktoré nečítajú, nemusia rovno patriť do kategórie, že ich literatúra nebaví. Skôr im chýba motivácia. Keby sa rozprúdila debata s deťmi o knihách, určite by sme sa posunuli ďalej. Vidieť to najmä vtedy, keď robím v knižnici zážitkové čítanie, predstavujem knihu, ktorú deti vôbec nepoznajú. Čítame si z nej, vysvetľujeme si z nej určité situácie a zrazu sa táto kniha úplne stratí z políc. Deti si často ani nevedia vybrať knihu, ktorá by ich bavila. Prídu do knižnice a pred nimi je zrazu množstvo kníh. Keby našli prvú tú pravú, ktorá sa im zapáči, určite by siahli po ďalšej, podobnej. Aj rodičia vedia o detskej literatúre veľmi málo. V podstate ani nemajú odkiaľ čerpať informácie. Koľkí rodičia majú trpezlivosť vŕtať sa v kníhkupectvách, prípadne, koľkí si kúpia Knižnú revue? Na všetko máme reklamy, ale na dobrú detskú knihu žiadnu. S výnimkou Harryho Pottera, samozrejme.

V školách však existuje povinné čítanie...
Povinné čítanie neexistuje, je iba odporúčaná literatúra. Už názov povinné evokuje automaticky odpor. Problém je aj v tom, že pre mnohých učiteľov je jednoduchšie dať deťom zoznam kníh, ktoré majú prelúskať, hoci ich vôbec nemusia baviť. Navyše, z týchto kníh majú vypracovať čitateľské denníky. Aj my v knižnici robíme súťaž o najlepší čitateľský denník. Nechceme však, aby dieťa vyrobilo obsah, napísalo postavy a hlavnú myšlienku. Základná myšlienka je predsa pre každého iná. Stresovať dieťa tým, že nenašlo tú pravú hlavnú ideu je scestné. Reakcia môže byť taká, že dieťa knihu odloží, pretože sa cíti menejcenné, keďže nepochopilo nejakú hlavnú myšlienku. Dokonca si myslím, že by sme sa vôbec na hlavnú myšlienku nemali pýtať. Čo je to za otázka – čo tým chcel autor povedať? Najmä, ak je ten autor sto rokov po smrti a je ťažké sa ho na to spýtať. Správne by mala otázka znieť – čo tým autor povedal tebe? Vždy ma pobaví, čo dokážu kritici nájsť v mojej tvorbe. Často bývam aj prekvapená, pretože mojím cieľom bolo úplne niečo iné. (smiech) Jednoducho literatúra by mala byť iba o tom, čo si v nej človek nájde. Toto by mali pochopiť naši slovenčinári. Je dôležité ponechať dieťaťu voľnosť.

Máte dve deti. Desaťročnú Elišku a osemročného Maroša. Čítajú?
Dcérka mala obdobie, keď sa absolútne vyhýbala knihám. Nečítala. V druhom ročníku dokonca vykrikovala, že knihy neznáša. Rozbehla sa až po knihe, ktorú som jej odporučila. Išlo o Dahlovu knihu Čarodejnice, ktorú som jej okomentovala s tým, že ide o pravý detský horor a chytilo ju to. Teraz sú obaja pohrúžení do Troch pátračov a ja mám občas pocit, že nemám doma deti. (smiech) Odporúčam však aj ďalšiu fintu. Keď si nájdem čas na knihu v priebehu dňa, nabádam ich, aby si obaja ľahli vedľa mňa do postele, že si spolu budeme čítať, urobíme si spoločný relax. Aj keď prečítajú iba stránku, je to viac ako nič. V podstate takto sa obaja rozčítali. Pomohlo aj hlasné čítanie pred spánkom.

Dá sa fintou prísť lepšie k úspechu ako rozkazom?
Deti nevnímajú život ako dospelí. Snažím sa nebazírovať na veciach, ktoré sama nemám rada. Ľudia robia množstvo nezmyselností. Na maličkosti reagujú prehnane, nad podstatnými mávnu rukou. Je tu množstvo stereotypov, ktoré vonkoncom nie sú pre nás a pre deti prínosom. Nikdy som nemala rada robiť veci na rozkaz. Samozrejme, sú situácie, ktoré sa takto vykonávať musia, ale skôr, ako začnem vydávať príkazy, snažím sa s deťmi diskutovať.

Snažíte sa aj prostredníctvom kníh rúcať tieto stereotypy?
Cez knihy by som najmä chcela, aby dospelí začali deti vnímať rovnocenne. Aj dieťa má svoj vlastný názor, potreby. Poznám veľmi veľa detí, ktoré robia veci iba preto, že to chcú rodičia. Možno to vyžadujú aj v dobrej viere, aby dieťaťu dali to najlepšie, ale to im môže aj ubližovať. Nie je dobré, aby sme dávali deti do foriem, ktoré sa im priečia. Zároveň sú však rodičia k deťom benevolentní tam, kde by až takí byť nemali, napríklad povolia deťom vystriedať množstvo krúžkov v priebehu roka, pretože nevydržia ani v jednom.

Na jednej strane nechcete dávať deti do jednej formy, na druhej nemáte problém napomenúť ich za nevhodné správanie. Dopočula som sa, že ste v autobuse zvládli „intelektuálny boj“, keď ste mladíkovi buchli knihou po hlave.
Ono to až také intelektuálne nebolo, ale môžem povedať, že sa ako spisovateľka bijem štýlovo. Bol to pretlak. V jednom období sa každý deň niečo v tom autobuse dialo. Keď nastúpili dvaja mladíci a správali sa akoby im autobus patril, zrazu do mňa vošiel hnev. Hovorila som si, že už len dve zastávky a vystupujem, no potom mi prebleslo hlavou, prečo by som mala vydržať. Prečo sa oni nemôžu správať normálne. Začala som sa s nimi rozprávať, potom hádať, ale nedalo sa. Tak som jednému spakruky tresla Bielou masajkou po hlave. Kniha vydržala, on bol v šoku a poslal ma kade ľahšie. O týždeň neskôr som tohto chlapca stretla pred mojím vchodom. Opýtala som sa ho, či je ten, ktorého som knihou buchla po hlave. Vyplašene povedal, že áno. Hovorím mu - chcem sa ti ospravedlniť, mrzí ma to. Šokovaný pozeral na mňa, čo vlastne od neho žiadam. Vravím - chcem iba vedieť, či prijímaš ospravedlnenie. On, že áno. Myslím, že až toto bol moment , ktorý na neho zapôsobil. Verím tomu, že sa tak vulgárne správať už nebude. Teda chcem veriť, že aspoň na verejnosti nie. Tu je moment, keď ma hnevá, že ľudia bývajú apatickí, chcú mať pokoj, do ničoho sa nemiešajú. Obávam sa, že ak všetci budeme ticho všetko znášať, príde čas, keď sa budeme báť vyliezť na ulicu.

Gabriela Futová (35)
Pochádza z Prešova, kde pôsobí ako knihovníčka v Knižnici P. O. Hviezdoslava. Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte v Bratislave. Detskej literatúre sa venuje od roku 2006, vydala knižné tituly: Naša mama je bosorka (2000), Hľadám lepšiu mamu (2001), Ako čarovná fľaška zachránila Vianoce (2003), Lepší otec v hrsti ako kamoš na streche (2005), Rozruch v škole na Kavuličovej ulici (2006). Napísala rozhlasovú hru: Dávajte pozor na Petra a divadelnú hru: Zubaté trampoty. Je vydatá, vychováva dve deti.

Autor: Lea Sobotová, SME ženy, 25/2007