Prečo potrebujeme nálepky na čelo?

A mnohí z nás sa tomu dobrovoľne podvolia a namiesto toho, aby nálepku snažili prispôsobiť sebe samým, formujú sa, aby harmonizovali s nálepkou.

Mam jednu kamarátku. Krásna a inteligentná žena so vzácnym druhom zmyslu pre humor a jasnou predstavou o živote. Na ľudí, ktorí ju nepoznajú, respektíve poznajú ju len povrchne, pôsobí však neraz ako "ta hlúpučká blondínka". Husička. Samé chichichi-chachacha. Málokto si dá tu námahu, aby pod ľúbivým vyblýskaným obalom, bábikovským kukučom a zľahka lobotomicky znejúcim smiechom, našiel ju samotnú - ženu s triezvymi, racionálnymi a pragmatickymi názormi.

Väčšina ju zažije len ako party girl s hlbokým výstrihom, ale nemá ani len potuchy, že tato zábavy chtivá, rádoby nevyzretá slečna, po večeroch lúska tituly zo svetovej knižnice, ma vcelku obstojný prehľad o hudobnej a divadelnej scéne a dá sa s ňou cele hodiny diskutovať na témy ako história, filozofia či politika

Na jednej strane povrchná bábika, ktorá si potrpí na to, aby bola vždy tip top zladená, naproti tomu zároveň osoba s vlastným názorom, ktorá nevidí život len ako hru farebných svetiel. Že to zaváňa miernou schizou? Could be.

Kamarátka ma totiž jednu chybu, lepšie povedané vlastnosť - vlastnosť, aká nedovolí zhlboka slobodne sa nadýchnuť mnohým z nás - príliš dbá na to, čo si o nej mysli jej okolie.
Záleží jej na mienke ostatných až natoľko, že potom stráca samu seba. Vlastnú identitu. Namiesto toho, aby bola tým, kým naozaj je, sa vžije do role, ktorú jej prisúdila spoločnosť v ktorej sa pohybuje.

Sebaprezentuje sa v tom svetle, aké sa od nej očakáva, zároveň však vedomky či nevedomky potláča svoje naozajstne JA. A robí to veľa ľudí, česť výnimkám. Prečo prijímame nálepky, ktoré nám vlastne nepatria a stotožňujeme sa s imidžom, ktorý je možno čo sa týka ohlasov okolia lichotivý, no príliš na nás nesedí?

Možno je to úsilie zapáčiť sa okruhu ľudí, medzi ktorými sa denno-denne pohybujeme. Chceme priaznivo vyzerať v očiach kolegov v práci, priateľov, známych, spolužiakov, susedov... Splniť očakávania, ktoré k nám spoločnosť vysiela. Možno to robíme preto, že mame strach. Obavy, že nás okolie nebude akceptovať a prijímať takých, akí naozaj sme. Odsúdi nás za naše odchýlky od priemeru, anomálie a drobné nedostatky. Vyčlení kamsi na okraj, do krajiny stratených, neúspešných, smoliarov a looserov. Pritom neexistujú dve rovnaké ľudské bytosti. Každý sme iný. Svojský, originálny, neopakovateľný. Lenže spoločnosť vytvorila určité archetypy, šablóny, univerzálne nálepky, ktoré si každý (takmer každý) prilepí na čelo. A dobrovoľne. Obyčajný človek nechce vytŕčať z radu. Vymykať sa zo šedého priemeru býva občas nebezpečne a nie každému sa to prepečie.

Vzoprieť sa stereotypom , hlboko zakoreneným v jadre spoločnosti, to chce silnú individualitu. A navyše je to aj značne nepohodlne. Veď načo si ešte viac komplikovať život?Preto sa nechávame ovplyvniť a deformovať do podoby, v ktorej sa sotva nachádzame.

Ilustrujem to na príklade už spomenutej kamarátky. Vo volnom čase sa stretáva s ľuďmi, pre ktorých je prioritou skôr obal než obsah, lepšie povedané, uspokoja sa s povrchom a po hĺbke ani nepátrajú. Načo aj. Za cely svoj život precitali hádam jedine Šlabikár a zopár glosy magazínov. O nejakom Dostojevskom ani nechyrovali. Nie, nechcem tým povedať, že merítkom intelektuálnosti človeka je kvantum a kvalita kníh, ktoré prečítal. Skôr akýsi rozhľad, umožňujúci duševný rozlet, ktorý týmto ľuďom chýba, ale akosi ho ani akútne nepostrádajú. Nechcem nikoho odsudzovať, ale smutne je, že sa ona priateľka týmto ľuďom navonok prispôsobuje. Lebo sú v prevahe a keby o nich vyrukovala na nejakom posedení s debatou o novej opere v SND, asi by bola za totálneho magora.

Kamarátka si uvedomuje tuto situáciu, ale nechce nikoho meniť. Ani otvárať oči. Naproti tomu sa mení ona sama. Lebo ma pocit že ľudia o ňu nestoja. Nestoja o to, aká naozaj je. Jej skutočné osobnostne kvality akoby ani neboli podstatne. Nenosia sa. Nezaujmú. Podľa jej názoru. Raz si ju už zaškatuľkovali ako "príťažlivú, trosku pobláznenú Barbie" a ona sa s tým kvázi stotožnila.

Prijala onú nálepku. Potláča v sebe všetko dobre, to, čím naozaj je - namiesto toho aby svoju osobnosť rozvíjala - a do popredia stavia aspekty vlastne šablóne do ktorej ju strčili - aspekty ktoré sú žiadané. A nie je jediná.  Často však túžime vyliezť zo šablóny, v ktorej je pritesno a nepohodlne. Snažíme sa poopraviť mienku okolia o nasej osobe. Strhnúť nálepku býva však veľmi bolestivý proces. Je to ako plávanie proti prúdu. Svoju minulosť, vrátane nálepky, si ťaháme so sebou ako vysokohorsky turista svoj "must have" plecniak, zarezávajúci sa do chrbta. Spoločnosť ma vo všeobecnosti rada veci na pevno usporiadane a stále. Len s veľkou neochotou sa prispôsobuje zmenám. Málokedy ochotne pripusti, že sme prešli istým vývojom a stará špz svietiaca na nasej zostarnutej fasáde je neplatná. Navyše sa veľmi rada odvoláva na minulosť. Minulosť je pre ľudskú rasu taká barlička, keď nevie 'kudy kam".

Uvediem príklad: " A...ta bruneta, to je Anička! Ta pod ktorou na záhradnej grilovačke u Jozefa rupla plastiková stolička." Nič to, že grilovačka u "Jozefa" sa odohrala pred dvoma rokmi a "Anička" medzitým (možno povzbudená faux pas na grilovačke) zhodila 10 kíl. "Anička" zostava stále tou "Aničkou so stoličkou".

Ak sa niekto tvrdošijne drží určitého názoru (o vás), asi s tým nič nenarobíte. Škoda si z toho robiť ťažkú hlavu. Imidž je jednou z najdôležitejších veci ako prežiť v džungli 21. storočia. Reklama predáva. Nik netúži po zlej prezentácii, ktorá mu môže zatvoriť mnohé dvere. Je to však aj akási guľa na nohe.

Netrápiť sa preto, ako vyzeráme v očiach okolia alebo čo si okolie myslí o našich skutkoch, môže byt preto nesmierne oslobodzujúce, nemyslite? Vykašľať sa na ostatných, žiť si po svojom a byt sám sebou. Veď svoj si žijeme my sami. Nežijú ho iní za nás. Len my sme pánmi svojich činov, názorov a hodnôt, ktoré v sebe nosíme. A ten život je príliš krátky na to, aby sme sa neustále pozerali poza chrbát a uisťovali sa že ostatní s nami súhlasia.