Natália Hejková: Šťastie si ma vybralo samo

Spomeniete si na svoj prvý športový výkon?
Ako trojročná som sa snažila lyžovať okolo nášho domu v Žiline. Tam sme mali ako deti na šport veľmi dobré podmienky. Bývali sme v okrajovej časti mesta a mohli sme sa aj so sestrou do sýtosti športovo vyblázniť. Aj keď sestru to v detstve veľmi nebavilo. Dnes je z nej vzorná rekreačná športovkyňa. Pravidelne pláva, posilňuje a myslím, že momentálne je najaktívnejším športovcom v celej našej rodine.

Chcete tým naznačiť, že vy ako profesionálna trénerka športovanie zanedbávate?
Moje telo je už dosť opotrebované. Šport ma kedysi veľmi nenápadne zničil. V časoch môjho vrcholového športovania ešte neboli regeneračné a rehabilitačné možnosti na takej úrovni ako dnes. Nevenovali sme sa sami sebe a svojmu telu tak, ako sa mu venujú dnešní vrcholoví športovci. Preto sa už dnes na šport radšej iba pozerám.

Ktoré športy ste si ako dieťa vyskúšali?
Plávanie, atletiku, volejbal, hádzanú, tenis, gymnastiku aj balet. Bolo toho veľmi veľa, ale aspoň som si telo všestranne rozhýbala. Dnes sa mnohé deti už ako malé zvyknú zamerať len na jeden šport. Ja som pri basketbale skončila ako štrnásťročná.

Napadlo vám vtedy, že sa basketbalu možno raz upíšete profesionálne?
Určite nie. Dokonca, ani keď som končila s aktívnou hráčskou kariérou, som nad tým neuvažovala. Vyštudovala som právo a plánovala som v tomto odbore aj robiť.

Čím vás povolanie právničky lákalo?
Právo som si vybrala najmä preto, lebo som vedela, že popri škole budem môcť aktívne hrať basketbal. Uvažovala som aj o architektúre, ale napokon zavážilo, že skriptá a zákony si môžem brať aj na sústredenia a zápasy. Rysovaciu dosku by som so sebou ťahala asi veľmi ťažko...

Ako ste sa napokon dostali k trénerskej práci?
Vždy som chcela trénovať deti a myslela som si, že sa im budem venovať popri práve. Predsa len som cítila, že by bola škoda zavesiť basketbal úplne na klinec. Lenže v tom čase v Ružomberku práve hľadali trénera pre prvé mužstvo a oslovili ma, či by som to „na chvíľku“ nezobrala. A táto chvíľka napokon moje právnické plány definitívne zrušila a trvá vlastne dodnes.

Vaša trénerska éra v Ružomberku bola v podstate raritou. Málokedy sa stane, že je klub dlhodobo úspešný na Slovensku aj v Európe. Ako vnímate toto obdobie?
Ako šťastnú zhodu okolností. V tíme sa stretla výrazná generácia hráčok a basketbaloví nadšenci, ako napríklad pán Jozef Smolek, s ktorými sa výborne pracovalo.

Tréner nie je boh
Vrcholový basketbal, podobne ako iné športy, je už dnes doslova vedou, sprevádza ho množstvo teórie. Je náročné vedieť sa v ňom dokonale orientovať?
Mne to nerobí problémy. Väčšinou už na prvý pohľad dokážem odhadnúť napríklad to, či sa v hráčke ukrýva potenciál na vrcholové výkony.

Ako sa basketbal zmenil od čias, keď ste ho aktívne hrávali? Lákalo by vás pôsobiť dnes napríklad medzi profesionálkami?
Určite nie. Dnešný vrcholový basketbal už vychádza z úplne iných kritérií, špičkové hráčky sú najmä oveľa silnejšie. Nedávno, keď sme sa na tréningu trošku podpichovali, jedna z nich do mňa len tak zo žartu mierne vrazila a hneď som odletela asi tri metre... Ženský basketbal sa čoraz viac blíži k mužskému. Okrem sily basketbalistkám nesmú chýbať rýchlosť a technika. Všetky tieto schopnosti musia dokonale fungovať, iba tak môže hráčka dosiahnuť vrcholovú úroveň.

Čo sa vám na basketbale najviac páči?
Je to hra, o ktorej nikdy neviete, ako sa bude vyvíjať. Vždy môžete niečo vymyslieť priamo na palubovke, oblafnúť súpera.

Do akej miery vašim hráčkam do toho vymýšľania zvyknete zasahovať?
Záleží na situácii. Napríklad v Ružomberku som mala v tíme veľa mladých hráčok, ktoré bolo treba „vychovávať“. V Moskve je to úplne iné. Sú tam skúsené basketbalistky, ktoré musím „len“ dať dohromady, aby vzniklo fungujúce teleso. Pracujem úplne inak, s inými ľuďmi. Bola som napríklad zvyknutá trénovať dvakrát denne, ale v Moskve máme len jeden dlhší tréning. Hráčky viac trénovať nepotrebujú a vzdialenosti sú v Moskve také obrovské, že nemá význam nútiť ich, aby dvakrát denne stratili niekoľko hodín cestovaním do haly.

V Rusku je však údajne zvykom, že vrcholovým športovcom klub zabezpečí bývanie na jednom mieste, aby boli pod kontrolou.
Áno, je módne sústreďovať hráčov na takzvaných bázach. Už aj ja som mala šancu pochopiť prečo – aby sa vo voľných chvíľach príliš nevenovali alkoholovej zábave. Napriek tejto skúsenosti som sústredenie nevyžadovala ani pred dôležitými zápasmi. Chcela som, aby všetko zostalo pri starom, aby hráčky nemali stresujúci pocit výnimočnej situácie.

Takže svojim hráčkam dôverujete.
Musím a chcem im dôverovať. Ak ma však niektorá sklame, má to ťažšie.

Ako sa vám spolupracuje s americkými basketbalovými hviezdami, ktoré vo vašom tíme hrajú prím?
Musela som pochopiť ich mentalitu. Čo nebolo jednoduché. Keď v šatni začali hovoriť svojím slangom, vôbec som netušila, o čom sa bavia. Ale vážne, sú to profesionálky. Vedia, kedy majú podať vrcholový výkon a podľa toho k práci pristupujú. Napríklad Tina Thompson mi raz ráno napísala správu, že nepríde na tréning, lebo sa kvôli synčekovi v noci vôbec nevyspala. Povedala som o. k., uvidíme sa zajtra na zápase, lebo som vedela, že nemá význam trápiť ju trénovaním. A v tom zápase napokon podala špičkový výkon.

Je dôležité, aby tréner poznal aj súkromie hráčok?
Určite áno. Možno to vyzerá smiešne, že im poskytujem rôzne úľavy, ale skutočné profesionálky si uvedomia, že dokážem pochopiť ich situáciu a nebudú to zneužívať.

Ako žena-trénerka máte na starosti ženský basketbalový kolektív. Nespôsobuje takáto prevaha žien ponorkovú chorobu?
Iste je dobré, ak sa medzi nami, aspoň na obveselenie, občas na tréningu vyskytne aj muž, inak by bola atmosféra príliš jednotvárna. Ale nespomínam si, že by sa pre nejaké ženské nezhody vyskytli problémy. Ak, tak možno v súkromí.

Tréner musí byť aj psychológ. Máte pripravené nejaké špeciálne motivačné finty pre prípady, keď sa tímu nedarí?
To nie. Ani nad nimi nerozmýšľam. Riešim vždy konkrétne situácie, ktoré sa vyskytnú. Dôležité tiež je, aby si aj tréner vedel otvorene priznať, že v niečom urobil chybu. Dá tak hráčkam najavo, že nie je neomylný boh, ktorého musia poslúchať.

Basketbal, múzeá aj hip-hop
Čo vás ešte po zisku toľkých titulov dokáže ako trénerku motivovať?
Zisk titulov sa predsa dá zopakovať, aj v sériách... Ale vážne – zopakovať takúto skvelú sezónu bude určite ťažké, pretože sme dosiahli oveľa viac, než od nás všetci čakali. Urobili sme všetko pre to, aby sme boli úspešní a pridalo sa k nám aj šťastie.

Vy ste na získavanie basketbalových prvenstiev už asi zvyknutá...
To určite nie. Ani ja som neuvažovala nad tým, že už v prvej sezóne by sme mohli vyhrať všetko, čo sa dá. Aj keď – v ruskom pohári sme skončili až tretí, takže predsa len máme čo naprávať.

A aké ďalšie basketbalové méty plánujete zdolať?
Nerobím si plány. Je to vec náhody. Keď som minulý rok končila angažmán v Šoproni, dva týždne pred odchodom prišla ponuka z Moskvy. Takže šťastie si ma vybralo samo. A pôsobenie v Moskve ma už posunulo aj ďalším smerom – v budúcej sezóne budem spolupracovať s ruským reprezentačným trénerom. To je veľká výzva.

Mnohí si myslia, že špičkoví tréneri musia neustále odolávať záplave zaujímavých ponúk. Je to tak?
Záleží na situácii. Ak by sa v basketbalovom svete rozkríklo, že mám Spartak opustiť, zrejme by sa začali kluby ozývať. A ak by sme nevyhrali Európsku ligu, asi by som tam už naozaj nebola. V športe to tak býva – vyhráte alebo pôjdete...

Ako tréner dokáže v pokoji pracovať s takýmto pocitom neistoty?
Nesmie si ho pripustiť. Inak by stres nezvládol. Šport je vždy len šport. Niekto prehrať musí. Nie je to nijaká tragédia. Nešťastie je stratiť blízkeho človeka. Na druhej strane – práve šport človeku dokáže pomôcť prekonať iné problémy v živote.

Zmenila vás v niečom práca trénerky?
Myslím, že áno. Musím sa priznať, že kedysi som vo vzťahu k ľuďom bola dosť „terorista“. Keď mi niekto nebol sympatický, jednoducho som sa s ním vôbec nebavila. Aj v súkromí. Práve táto práca ma naučila, že v záujme profesionality musím v určitých situáciách pocity nesympatií ovládnuť a dokázať ľudí tolerovať.

„Životnosť“ vrcholových športovcov je obmedzená. Ako je to s trénermi?
Samozrejme, že v porovnaní s hráčmi fungujú oveľa dlhšie, ale sú tam isté obmedzenia – napríklad už spomenutý stres, ktorý nie každý dokáže dlhodobo prekonávať. Podľa mňa však má trénerstvo jednu úžasnú výhodu – človek pracuje s mladými ľuďmi a tým sa aj sám cíti mladší. Jedna moja hráčka bola nedávno veľmi prekvapená, keď zistila, že počúvam hip-hop a Princa.

Zvyknete sa s hráčkami venovať aj nejakým typicky ženským činnostiam, napríklad nakupovaniu?
Moskva je na nakupovanie ideálna. Toľko butikov najrôznejších značiek asi nikde inde nenájdete. Ja najradšej nakupujem sama. Preto, aby som si v pokoji niečo vybrala, ale aj preto, aby ma hráčky nemali stále na krku. Musia si aj trošku oddýchnuť.

Ako v Moskve oddychujete vy?
Ak mám voľný deň, občas zájdem do múzea, pozriem si pamiatky, len tak sa prechádzam alebo surfujem na internete.

A aký oddych ste si naplánovali na prázdniny?
Manžel mojej sestry je veľvyslancom v Južnej Kórei, takže plánujem nejaký čas stráviť u nich v Soule. No a potom sa chystám do Ameriky. Bude to taký polopracovný výlet, v rámci ktorého si chcem pozrieť zápasy WNBA. Som zvedavá najmä na výkony mojich zverenkýň z Moskvy. A zaujíma ma, čo všetko sa za fungovaním takej atraktívnej súťaže skrýva.

Ďalšiu sezónu opäť strávite v Moskve. Viete si predstaviť, že by ste sa v budúcnosti vrátili trénovať na Slovensko?
Momentálne si to predstaviť neviem. Na Slovensko sa určite vrátim, ale ako trénerka sa asi skôr budem venovať práci s deťmi. Kedy to bude, to naozaj netuším.

Natália Hejková (53)
Narodila sa v Žiline. Vyštudovala Právnickú fakultu UK v Prahe. Basketbal aktívne hrala v Ružomberku a v Slávii VŠ Praha, s ktorou získala Pohár Liliany Ronchetti. Ako trénerka pôsobila v Ružomberku, Šoprone, dnes vedie basketbalistky ruského tímu Spartak Moskovská oblasť. Na konte má tri československé, desať slovenských a dva euroligové tituly s Ružomberkom, v uplynulej sezóne získala ruský aj euroligový titul s tímom Spartaku.

Autor: Zuzana Zajacová, SME ženy, 24/2007