Zviera viac ako žena

Dve ženy – dva ľudské príbehy. Jedna upálená zaživa, druhá zmrzačená ženskou obriezkou. Jedna zo Zajordánska z Ázie, druhá zo Sudánu v Afrike. Obidve moslimky, aj keď ani jeden zo strašného zvykového práva nie je súčasťou moslimského náboženstva.

Dve ženy – dva ľudské príbehy. Jedna upálená zaživa, druhá zmrzačená ženskou obriezkou. Jedna zo Zajordánska z Ázie, druhá zo Sudánu v Afrike. Obidve moslimky, aj keď ani jeden zo strašného zvykového práva nie je súčasťou moslimského náboženstva. Obe vyrozprávali svoj príbeh – Souad v knihe Upálena zaživa a Khady v knihe Zmrzačená. Už názvy kníh evokujú mrazivé tušenie hrôz, ktoré prežili, napriek tomu našli silu, aby pomáhali ďalším ženám s podobnými osudmi. Souad žije dokonca v utajení, aby ju vlastná rodina nenašla a nedokončila to, čo začala – zločin pre česť rodiny – vraždu upálením zaživa.

Souad nikdy nebola ďalej ako niekoľko kilometrov od posledného domu v dedine. Nikdy nevidela žiadne mestá, hoci o nich počula. Nevedela základné fakty, či zem je guľatá, alebo plochá – nemala žiadnu predstavu o svete. Souad v Zajordánsku ale dobre vedela, že má nenávidieť Židov, lebo im ukradli zem, že sa má modliť najmenej dvakrát denne, i keď Korán nikdy nevidela a netušila, že vôbec existuje.

Khady žila na predmestí mesta Thiès a dostala sa podľa tradície na výchovu k druhej manželke starého otca. Khady dokonca chodila vďaka matke, ktorá na tom trvala, aj do školy. Nebolo to vôbec bežné. Naučila sa pracovať na poli, v kuchyni, rozoznávať korenie, ktoré staré mamy predávali na trhu. A jedného dňa Khady „dozrela“ (mala sedem rokov), aby mohla „byť očistená pre modlitbu“, čiže „vyrezaná“.

Souad si dospelosť spájala s menštruačnou krvou, za ktorú sa hanbila, lebo ju musela skrývať aj pred matkou, tajne si prať šaty a rýchlo ich vysušiť, aby nikto nevidel, čo robí. Khady nevedela takmer vôbec, čo si má predstaviť pod slovom „dozrieť“ – občas o tom mamy rozprávali ako o tajomnom nadobudnutí dôstojnosti..., ale čo to je?
Dievčatá žili v sladkej nevedomosti ako „zvery na zabitie“, boli naučené dodržiavať pomyselné hranice svojho väzenia. Souad spomína, že aj keď susedný dom delil iba nízky múrik, ktorý sa dal preliezť, nikdy by ju nenapadlo odísť z dvora bez povolenia. Khadyna mama zase kreslila pomyselnú čiaru na prahu dverí a prikázala jej, aby ju neprekračovala.

Väznenie bolo normálne. Bitky boli normálne. Nepýtať sa bolo normálne. Poslúchať na slovo bolo normálne. Souad hovorí o svojom otcovi ako tyranovi „bíjava nás palicou tak silno, že niekedy si od bolesti nemôžem ľahnúť ani na ľavý, ani na pravý bok. Remeňom či palicou, myslím, že nás bil každý deň. ...ešte aj podnos musíme priniesť mužom v predklone, s ohnutým chrbtom mlčky počítať kroky. Samé nerozprávame. Len odpovedáme na otázky.“ Khady za prevrhnutie hrnca dostane výprask od starej mamy s metlovými prútmi: „Šľahá ma po chrbte, po stehnách a suknica mne nešťastnici padá k nohám!“ V jej chápaní je to zaslúžený výprask, hoci ju nohy ešte dlho potom štípu. Souad o násilí píše: „Všetko bolo normálne v tom živote, vrátane úderov palicou a ostatného. Nevedela som si predstaviť iný život. Vlastne som si nepredstavovala vôbec nič. Myslím, že v hlave som nemala nijaký sen ani presnú myšlienku. Nemali sme jedinú hračku alebo hru, len poslušnosť a podrobenie.“

Môže byť niečo horšie ako keď deti oberieme o sny? To, že sa dospelí sami o ne oberú, je len ich problém, ale deti by mali mať možnosť snívať – aspoň kým sú deťmi. Neumožniť im to je podľa mňa ten najhorší zločin, ktorí ľudia páchajú a nesú tak zodpovednosť za horšiu budúcnosť, ktorú sami zmenili týmto zločinom na deťoch.

Obe ženy nechápu seba ako bytosti, len ako vlastníctvo muža. Khady vštepovali, že muža musí vo všetkom počúvať, nejsť tam, kde si to on neželá, nestýkať sa s priateľkami, ktoré sa mu nepáčia, vždy vyhovieť jeho želaniam. Ich telo im nepatrí, ani ich duša im nepatrí. A ak sa muž ožení s dievčaťom vo veku dieťaťa, nemôže ju vnímať inak ako brucho, v ktorom sa počnú jeho deti. Souadina matka sa vydávala v štrnástich a porodila štrnásť detí. Nažive však zostalo len päť. „Vidím matku ležať na zemi na ovčej kožušine. Rodí a vedľa nej sedí na vankúši teta Salima. Počujem matkine výkriky, potom plač bábätka, a vzápätí matka kožušinou rýchlo zadusí novorodenca. Kľačí a ja vidím, ako sa pod prikrývkou metá dieťatko, a zrazu je koniec.“ Boli to dievčatá, čo matka zabíjala a Souad si uvedomila, že to mohla byť ona. Začala sa schovávať a plakať vždy keď otec zabíjal kurča, alebo ovcu. Vedela, že jej život nemá väčšiu hodnotu ako toho zvieraťa a vedela, že jej život je v rukách jej rodiny. Môže si s ním robiť, čo chce. Otec im samozrejme ich bezcennosť nezabudol pripomínať: „Krava dáva mlieko a teľatá. Čo sa robí s mliekom a teľatami? Predajú sa. Do domu prídu peniaze a rodina ma z kravy úžitok. A čo dievča? Aký osoh má z neho rodina? Nijaký. Krava je lepšia ako dievča.“ Souad si tieto slová uvedomovala aj prakticky. S kravou, či ovcou sa zaobchádzalo oveľa lepšie ako s ňou a nikdy ich nebili na rozdiel od nej. Nepamätá si ani samú seba: „Nespomínam si na seba, neviem ako vyzerám, či som pekná alebo nie. Neuvedomujem si, že som ľudská bytosť, že myslím a cítim.“

Existujú len k pomere k mužom. Preto ich spomienky sa viažu len vzhľadom na vzťahy žien a mužov. Khady vycítila ako malá, že jej matka sa neznáša so spolumanželkou (tehine). Jej staré mamy, ktoré ju vychovávali, žili celkom harmonicky, preto odhalenie nešťastia jej matky ju prekvapilo. Tradícia polygamie v Afrike má podľa Khady svoje opodstatnenie a tradíciu, ale ak niekto na ňu dopláca, tak sú to určite len ženy. Keď Khady otec oznámil v trinástich rokoch, že vo Francúzku žije jej bratranec, ktorý ju požiadal o ruku, nečakal žiadnu odpoveď. Formálne sa spýtal, či súhlasí, ale Khady ani na um neprišlo, aby mala odpovedať inak ako sa to od nej očakáva. Je to jej údel, na to bola vychovaná. „Žiaľ, od chvíle, keď ma dievča menštruáciu a črtajú sa mu prsia, rodičia si myslia, že je pripravené na sobáš. A chcú ho vydať čo najrýchlejšie zo strachu, aby neotehotnelo pred svadbou.“
Aj Souad vedela, že po oznámení „zrelosti“, celá rodina striehne na jej chybný krok a aj lži môžu z nej urobiť charmutu (ženu, ktorá si zaslúži smrť, lebo zahanbila rodinu). Dievča je zrelé v desiatich rokoch a vydáva sa v štrnástich, najneskôr v sedemnástich.

Khady vydali bez jej prítomnosti muži v mešite. Zatiaľ, čo ona sedela doma a ani netušila, že práve prebieha jej svadba. „Táto tradícia sobáša, na ktorom sa mladá žena osobne nezúčastní, je virtuálna a mala som problém prijať ju do svojho života. Bola som „vydatá“ v očiach druhých, ale nie vo vlastných!“ Odvtedy jej zakázali približovať a rozprávať sa s chlapcami. A keď prišla svadobná noc, musela sa celá vyholiť. „Mužovi chceli dať ženu, pannu vo všetkom, očistenú od všetkého, vrátane chĺpkov, ktoré jej nevhodne zdobia slabiny a podbruško.“ Ale žiletka v nej vyvolala ten hrozný pocit „obriezky“, ktorý zažila a ktorá poznačila celý jej život. Bála sa a plakala, no nič nepomáhalo. Aj Souad píše o tradícii odchlpenia nevesty. „Bezpodmienečne sa musia do posledného odstrániť z pohlavia. Musí byť holé a čisté. Matka vraví, že keby sa na nejaký chĺpok zabudlo, muž by odišiel, na ženu by ani nepozrel a vyhlásil by, že je špinavá.“ Byť pannou vo svadobnú noc je veľká životná skúška. Pre ženu vlastne jediná a potom jej už zostáva len porodiť syna. Souad túžila po svadbe, aj keď videla svoje sestry trpieť aj v manželstve. Nevedela si predstaviť iný život ako v dome svojho otca alebo manžela. Žiť sama je neprípustné. Nanešťastie sa zaľúbila a podľahla mužovi, o ktorom si myslela, že si ju vezme za manželku. Napriek okamihu slobody a akéhosi vzdoru, že prvýkrát koná proti pravidlám, milovanie nebolo pre ňu žiadnym zážitkom rozkoše. „Bolelo ma to, cítila som sa špinavá, nemala som sa kde umyť, mohla som sa iba poutierať trávou, v bruchu som ešte vždy cítila pálenie...“ Khady vďaka obriezke prežívala ešte väčšie hrôzy vo svadobnú noc. Povedali jej, že kričala na celú štvrť. Ale ona sa len pamätala na bolesť toho okamihu, na krik si nespomínala. „Bola to taká prudká bolesť, že som sa prepadla do tmy. Nič som nevidela, nepočula, tri či štyri hodiny som o sebe nevedela. Začala som sa nenávidieť a nútila som sa navždy zabudnúť na tú časť tela – tá intímna rana sa nikdy nezahojí.“

Souad mohla zažiť rozkoš, ktorú Khady nikdy nezažije. Ale ani jednej sa to nepodarilo a obe zaplatili za to privysokú cenu. Jedná aj druhá mala zakázané prežívať rozkoš, myslieť, žiť podľa seba, poznať slobodu, či lásku. Obe mali zakázané byť ľuďmi. Neuspokojili sa s tým, nechceli byť zvieratá a tak... obe opísali to, čo z nich urobilo obete nezmyselnej a krutej tradície. Ich príbehy sú totožné z príbehmi nie jednej či dvoch žien, ale z tisíckami ďalších... Aj preto by sme mali načúvať ich bolesti a precítiť, že čo sa deje jednému človeku, deje sa všetkým.

Souadin švagor prišiel odpratať „hanbu“, ktorú spôsobila Souad svojou láskou a tehotenstvom. „Prišiel som sa o teba postarať (povedal švagor). Postará sa o mňa, to som už ani nečakala. Z vďačnosti sa aj ja trocha usmejem, no neodvažujem sa nič povedať. „Máš poriadne veľké brucho, čo?“ Skloním hlavu, hanbím sa naňho pozrieť. Potom ju skloním ešte viac, až sa čelom dotýkam kolien. ... Pozerám na bielizeň, ktorú práve žmýkam trasúcimi sa rukami. To je posledný jasný obraz. ... Zrazu som zacítila, že mi na hlavu tečie niečo studené. V momente som bola v plameňoch. Pochopila som, že horím, a tu sa film zrýchľuje, obrazy bežia jeden za druhým veľmi rýchlo. Bosá sa rozbehnem do záhrady... kričím...“

„Na tvár jej vystrekla moja krv. Bolesť sa nedá opísať, nepripomína nič známe. Akoby zo mňa vyťahovali črevá. Akoby som mala v hlave kladivo. O niekoľko minút už necítim bolesť na jednom mieste, ale v celom tele, akoby sa v ňom zahniezdil vyhladovaný potkan či celé mravenisko. ... Celých päť minút ma tá žena rezala, pidlikala, ťahala kožu a opäť a opäť zarezávala žiletkou, aby si bola istá, že všetko vybrala...“ Khady pritom netušila na čo vlastne slúžilo to, čo jej vyrezali žiletkou. A prečo sa narodila s niečím diabolským, s čím sa nemohla ukázať pred Bohom ani pred mužom?


Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  4. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  7. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 17 436
  2. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 6 878
  3. Moskva alebo Petrohrad? 6 150
  4. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 3 278
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 2 400
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 1 895
  7. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 854
  8. S odletmi z Košíc leto nekončí. A tie ceny! 1 806
  9. Chcela vyliečiť syna, vyvinula prírodnú kozmetiku Ťuli a Ťuli 1 723
  10. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 445

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Lesník: Tetrov z lesov nemizne preto, že tam ťažíme

Riaditeľ odštepného závodu Lesov SR v Liptovskom Hrádku JÁN VRBENSKÝ hovorí, že za holé časti národných parkov môžu kalamity, nie lesníci.

KOMENTÁRE

Už opäť Air Kiska

Kiskov portrét zaujíma v obrazárni nepriateľov Fica (Smeru a SNS) stále popredné miesto.

DOMOV

Ochranár, pred ktorým cúvli lesníci aj štát

Za dlhodobý prínos získal Bielu vranu Erik Baláž.

Neprehliadnite tiež

Vybrali sme desať receptov na vegánske zákusky

Aj vy máte problém zohnať maslo a vajcia? Inšpirujte sa našimi tipmi na koláče a zákusky, v ktorých ich nebudete potrebovať.

Sedem kozmetických nutností pre pleť v zime

Ktoré kozmetické produkty u vás nemôžu chýbať, keď teploty klesnú?

Na svete je prvá Barbie s hidžábom

Modelom zahalenej bábiky je šermiarka Ibtihaj Muhammad.

Sĺpček osmelené

Keď musel zomrieť Marián Varga, musíme aj my

Téma smrti chodí okolo mňa aj inak ako cez dokument.